Rudolf Rybár z Prievidze strávil v Národnom ústave srdcovo-cievnych chôrob v Bratislave celé vianočné sviatky. Dvadsiateho druhého decembra mu voperovali štvoritý bajpas. Jeho stav sa už nedal riešiť inak. Päťdesiatsedemročný muž mal upchaté štyri koronárne tepny a za sebou tri infarkty. Pán Rudolf tvrdí, že na operáciu sa vyslovene tešil. „Pre mňa to bol darček pod stromček. Nemohol som poriadne dýchať, nevládal som už ani chodiť. Nebolo nad čím rozmýšľať. Buď operácia, alebo smrť.

Teraz sa cítim výborne. Už začínam s ľahkými cvičeniami. Predtým som sa cítil ako hračka na kľúčik. Chvíľu som bol odomknutý a mohol som fungovať, zrazu som sa však zasekol a bol koniec. Musel som sa niekde oprieť a oddychovať. Ten pocit, že sa nemôžete nadýchnuť a neurobíte ani krok, nikomu neželám.“

Dedičné problémy

Pán Rudolf je z tých pacientov, ktorí majú smolu a sklon ku kôrnateniu srdcových tepien zdedili po príbuzných. Bývalý televízny technik fajčil len zriedka, nemal nadváhu, pravidelne hrával ľadový hokej, plával a chodil na turistiku. Jeho mama však mala infarkt a pána Rudolfa prvýkrát postihol napriek dobrej životospráve už v štyridsiatich siedmich rokoch.

„Mal som vtedy chrípku a vysoké horúčky. Infarkt som dostal o druhej v noci,“ spomína si. Napriek tomu, že predtým nemal problémy so srdcom, okamžite zistil, že ide o niečo veľmi vážne. „Bola to najhoršia bolesť v mojom živote. Bolí to tak, že sa to nedá s ničím porovnať.“

Po prevoze do bojnickej nemocnice a po prvých vyšetreniach sa dozvedel zlú správu. Infarkt bol veľmi rozsiahly a spôsobil prasknutie srdcovej steny. Aj dnes si uvedomuje, že jeho prvý infarkt mohol byť ľahko aj posledný. Prežitie je v takomto prípade skôr výnimočné. „Na počudovanie som sa z neho rýchlo dostal. Rana sa zahojila jazvou a ja som sa snažil nadobudnúť stratenú kondíciu. Pokračoval som v hokeji, s kamarátmi sme robili každoročný prechod Nízkych Tatier. Veď som nemal ešte ani päťdesiat rokov. Odvtedy som chodil na pravidelné kontroly ku kardiologičke a užíval lieky. Nemyslel som však na to, že sa to môže vrátiť. Stalo sa,“ uzatvára pán Rudolf.

Iný infarkt

Začiatkom minulého roka sa problémy so srdcom ozvali opäť. Tentoraz však pána Rudolfa zaskočili. Jeho ťažkosti totiž vyzerali úplne inak ako predtým. „Postupne som prichádzal o silu. Najprv som nevládal vyjsť na tretie poschodie, potom na druhé, a napokon ani na prvé. Na korčuliach som nedokázal už ani stáť, nie ešte hrať hokej. Objednal som sa na cievne vyšetrenie do Bratislavy. Tu v ústave mi zistili, že sa mi upchávajú všetky štyri srdcové cievy. Diagnostikovali mi druhý infarkt. Pomaly akoby zo mňa ochádzal život.“

V októbri ho navyše pravidelne bolievalo za hrudnou kosťou. „Vedel som, že to môže byť príznak infarktu. Bolesť však bola slabšia ako prvý raz a vždy prestala.“ Napriek tomu šiel hneď k svojej lekárke. „Natočila mi EKG a okamžite volala záchranku. Tretí infarkt,“ konštatuje pán Rudolf. Po pobyte v bojnickej nemocnici, kde sa čiastočne zotavil, ho vzali do Ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave na plánovanú operáciu bajpasu.

Pán Rudolf chváli prístup a odbornosť tamojších lekárov. „Vďaka operácii si môžem znovu robiť plány do budúcnosti,“ hovorí starý otec šiestich vnúčat. On patrí k pacientom, ktorí sa dostali k liečbe vždy až po infarkte. Okresné nemocnice však dnes už bežne spolupracujú s vyššími odbornými pracoviskami. Pacient môže byť prevezený na srdcovú katetrizáciu aj z odľahlejších miest naozaj rýchlo. Práve na to je určený program 120, 24/7. Znamená to, že odborníci sú tam pripravení na zákrok dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Ak zvládnu urobiť katetrizáciu a spriechodniť cievu do 120 minút, aj zasiahnutá časť srdcového svalu sa môže zregenerovať. Sú hráčmi s časom. Pri akútnom infarkte totiž vždy ide o čas. A o život.

 


PRÍZNAKY INFARKTU

- bolesť za hrudnou kosťou, tlaková alebo pálivá, ktorá môže vyžarovať do ľavej hornej končatiny – väčšinou do štvrtého a piateho prsta alebo do krku a spodnej čeľuste

- bolesť v oblasti žalúdka,