Na Slovensku je málo onkopsychológov. V čom vidíte problém?

Psychológ je v nemocniciach stále považovaný za nadštandard, pacienti pred lekármi o svojich psychických problémoch nehovoria a lekári majú pocit, že situáciu zvládajú a pomoc psychológa nepotrebujú. Je to začarovaný kruh. Napríklad v bratislavskom Národnom onkologickom ústave na Klenovej ulici majú dvestodvadsať lôžok a jedného onkopsychológa. V zahraničí má onkopsychológa každá onkologická klinika.

V pätnástich ste začali ako modelka a neskôr ste si ako budúce povolanie vybrali klinickú psychológiu.

Šla som na konkurz do časopisu Dievča a vybrali ma. Pôvodne som mala ísť na konzervatórium, chcela som byť klaviristkou. Lenže otec povedal, že to nie je povolanie pre ženu. Vraj stále budem niekam cestovať. Druhá voľba bola, že chcem robiť niečo s ľuďmi, a psychológia sa mi zdala blízka. Na vysokú som sa dostala až na tretí raz. Medzitým som si urobila pedagogickú nadstavbu, stenografiu, strojopis a všeličo iné. A do toho všetkého ešte modeling.

Až nadišiel čas, keď ste si museli vybrať...

Na fakulte som pol roka pred revolúciou prerušila štúdium a odišla som do Rakúska – vybrala si ma istá modelingová agentúra. Po roku som sa musela rozhodnúť, či školu nechám a zostanem vo Viedni, alebo sa vrátim a štúdium dokončím. Vybrala som si druhú možnosť a modeling som v dvadsiatich dvoch zavesila na klinec. Len občas som sa dala „prehovoriť“. No keď mi jedna z mojich prvých pacientok na Klenovej raz povedala: Pani doktorka, vy máte dvojníčku, musela som priznať, že som to ja. Uvedomila som si, že sú to dve nezlučiteľné veci. Odvtedy v modelingu nerobím. Prešlo takmer dvadsať rokov, a keď to z času na čas niekto vytiahne, ako vy teraz, ide mi to na nervy (smiech).

Bola práca onkopsychológa vaším snom?

Spočiatku to vôbec nebolo také, že toto je môj sen. Prišla ponuka, tak som ju prijala. Veľa starších kolegov ma odhováralo, že je to ťažká robota. Povedala som si, skúsim to, no keď som mala ísť k pacientom prvýkrát, nebolo mi všetko jedno. Bála som sa, aké to bude. Až neskôr mi došlo, že je to práca, v ktorej som sa absolútne našla. Odvtedy sa venujem onkologickej tématike. Po materskej som sa na Klenovú nevrátila, ale mám súkromnú prax, píšem a prednášam pre pacientov a študentov.

Pod vedením profesora Heretika ste robili výskum snov onkologických pacientov.

Áno, písala som o nich diplomovku a v rámci doktorátu som v tom pokračovala. Porovnávala som sny onkologických a neurotických pacientov. Robili sme vlastne kvalitatívnu analýzu obsahov.

Inšpiroval vás v tom aj Sigmund Freud?

Veľmi nie. Bol to skôr fenomenologický pohľad a nie pohľad v zmysle psychoanalytickej teórie a výkladu snov. Sledovali sme emócie v snoch a o čom sa im sníva. Onkologickým pacientom sa často snívalo, že ich niekto prenasleduje alebo boli svedkami živelnej pohromy či vojny. Prejavovalo sa ich úzkostné nastavenie, mali z niečoho strach. Jedna z mojich pacientok raz prišla s tým, že mala nepríjemný sen. Behala po ulici, kde na rôznych miestach vyvierali gejzíry vody. Podvedome tušila, že sa jej to týka, ale nerozumela tomu. O pár týždňov prišla s tým, že jej zistili metastázy. V symbolickej rovine by sa dali tie gejzíry prirovnať k procesom, ktoré prebiehali v jej tele. To však neznamená, že obsahovo podobný sen by u iného človeka znamenal to isté. To čo sa nám sníva, je vždy prepojené s našou osobnosťou, životnými okolnosťami. Preto neuznávam rôzne snáre.

Čo sa sníva vám?

Keď príliš veľa pracujem a neviem sa uvoľniť, vtedy mám v snoch napätie. To je pre mňa signál, že nie som v pohode. Človek si to v bdelom stave ani neuvedomuje. Raz sa mi napríklad prisnil deň a hodina smrti jednej pacientky. Vďaka snu som prišla do nemocnice včas a stihla som sa s ňou rozlúčiť.

Spolupracovali ste na televíznom projekte Big Brother. Bavilo vás to?

Išla som do toho s očakávaniami, a tie sa ukázali dosť vzdialené od reality, aká tam bola. Robili sme diagnostiku uchádzačov, aby sa do vily nedostal niekto, kto má psychické problémy. Zároveň sme fungovali ako krízový štáb, keby ľudia potrebovali pomoc. Lenže tá druhá časť vôbec nefungovala, mala som dojem, že čím viac problémov účastníci mali, tým to bolo zaujímavejšie na nakrúcanie. Bola to dobrá skúsenosť, aby som si povedala, že do takéhoto projektu už nikdy viac nepôjdem.

Rok a pol ste pracovali v detskom hospici Plamienok. Ako ste sa k tomu dostali?

Počas materskej ma oslovila riaditeľka hospicu, či by som s nimi nechcela spolupracovať. Zvažovala som to. Dovtedy som totiž pracovala s dospelými onkologickými pacientmi, a tu boli deti zomierajúce v domácom prostredí. Keď sa to dá tak povedať, bola to veľmi krásna práca. Naozaj zmysluplná, ak si uvedomíte, že môžete pomôcť deťom a ich rodinám, aby čas, ktorý im ostáva, prežili spolu a doma čo najlepšie.

Zomieranie a smrť sú ešte stále tabu. Ako na vašu prácu reaguje okolie?

Mnohí mi vravia, ako takú robotu môžeš robiť, veď tí ľudia sa trápia, niektorí z nich zomierajú. Áno, je to tak. Ale to neznamená, že im nemôžem pomôcť uľahčiť ich ťažkú situáciu. Hoci niekedy je to ťažké a mám pocit, že mám „prázdne ruky“ a chcela by som môcť urobiť oveľa viac...

Denne riešite vážne problémy a starosti ľudí. Ako sa ventilujete?

Mávam lepšie a horšie dni. Takisto mám svoje smútky, ale neutekám od nich. Prežívam ich a časom sa zahoja. O to lepšie rozumiem ľuďom, ktorí sa v takých stavoch nachádzajú.

Pred pacientmi však svoje smútky nemôžete príliš dávať najavo...

Musím byť vnímavá v tom, čo a pokiaľ „pustiť“, aby to pacientovi neublížilo. Ale bolo pár situácií, keď prišli aj slzy a nebolo to nepatričné. Mali sme trinásťročné dievča, ktoré zomieralo a pri jednom rozhovore s lekárkou hovorilo, ako sa bojí smrti a toho, že tam bude samo. Rozprávali sa o ceste, ktorú bude musieť prejsť, a o bráne, po ktorú ho môžeme odprevadiť, ale za ktorú bude už musieť ísť samo. Mali sme slzy v očiach úplne všetci. Vtedy nie som iba odborník, ale v prvom rade človek, a keď mi zaslzia oči, nebudem predsa tvrdiť, že mi niečo padlo do oka.

Prekvapili vás niekedy pacienti?

Mnohokrát ich obdivujem, že dokážu zvládnuť svoju ťažkú životnú situáciu. Najmä rodičia, ktorým zomierali deti. Vravím si, že na ich mieste by som to asi nezvládla. Často ma prekvapili samotné deti, ako svoj údel dokázali statočne niesť.

Ako deti chápu smrť?

V závislosti od veku. Malé ju nevnímajú ako niečo reálne. Často robia chybu dospelí, keď používajú výrazy ako „odišiel“, „zaspal“. Deti si potom predstavujú, že teda ak odišiel, tak sa vráti, alebo sa zobudí. Staršie si už uvedomujú, že smrť je nezvratná, ale nemajú ešte pocit, že sa to týka ich samotných alebo ich rodiny. Veď zomierajú starí a veľmi chorí ľudia. Neskôr sa už objavujú strachy, čo keď ja zomriem, čo keď moja maminka zomrie. Veľa však závisí od toho, ako s nimi rodičia dokážu o smrti hovoriť. Netreba čakať, kým zomrie niekto blízky. Je dobré vysvetliť im zomieranie aj v bežných situáciách, napríklad na prírode či na zvieratkách. Keď nám nedávno zomrel psík – dvanásťročný bernský salašník Gaston, posledný mesiac som už vedela, že zomiera, a pripravovala som na to aj dcérky. Bola krásna jeseň, písala som knihu a tušila som, že keď ju dopíšem, Gaston tu už nebude. Rozprávali sme sa s deťmi o tom, veľa sa ma pýtali. Jedného dňa ráno sme sa zobudili a Gaston nedýchal. Zavolala som k nemu dcérky, hladili ho a lúčili sa s ním. Boli smutné, ale nezažili šok, nemali z toho, čo sa stalo, strach.

Strach?

Áno. Pracovali sme aj s deťmi, ktoré sa prvýkrát stretli so smrťou - napríklad im zomrel súrodenec. A báli sa, že aj ony môžu zomrieť. Nevedeli veľa o tom, že mal vážnu chorobu, rodičia sa vyhýbali rozhovoru na tému smrti. Ale to dieťa nezbaví strachu zo smrti.

Ste za to, aby sa pacient dozvedel pravdu o svojom zdravotnom stave?

Kedysi fungoval kult milosrdnej lži, pacienti často nevedeli, ako vážne sú chorí. Dnes má lekár zo zákona povinnosť informovať pacienta o jeho zdravotnom stave. Lenže to neznamená, že mu musí povedať do očí, že má rakovinu. Niektorí ľudia to prosto počuť nechcú, pretože by sa z toho zložili. Je na umení lekára, aby pacienta odhadol. Iní zas chcú vedieť, čo im je, ako sa ich diagnóza volá, akú liečbu dostanú a či majú šancu na prežitie. Ak rodina povie, on to neunesie, musí lekár rozlíšiť, či si príbuzní iba myslia, že to pacient nezvládne, alebo to naozaj nezvládne. Na prvom mieste musí byť vždy dobro pacienta – aj keby to bolo v rozpore so želaním rodiny. A vždy treba dať pacientovi nádej.

Niektorí lekári sú ešte aj dnes k pacientom dosť tvrdí nielen pri rakovine, ale aj pri iných vážnych chorobách.

To, že je niekto dobrý profesionál, ešte neznamená, že je dobrý aj po stránke komunikácie a ľudskosti. Ale bez empatie to nejde. Pacientovi treba dať odpoveď na to, na čo sa pýta. Pred štyrmi rokmi zomrel môj otec na rakovinu. Operovali ho a už nemohli nič urobiť, pretože ani liečba by nezabrala. Chirurg mu povedal, že má dva mesiace života. A otec žil ešte dva roky a darilo sa mu celkom dobre. Samozrejme, niekedy sa sami pacienti na to pýtajú, ale treba im vysvetliť, že jedna vec je štatistika, a druhá vývoj ich zdravotného stavu.

Často sú neprimerané aj reakcie okolia...

Ľudia majú často obavu, že ak má niekto rakovinu, nehodí sa povedať niečo veselé. Pacienti však potrebujú závan každodenného života a vedia sa zasmiať aj na sebe. Napríklad jedna pacientka, keď pri liečbe prišla o vlasy, sa tešila, že jej neodstávajú uši. O prežívaní choroby sa stále málo hovorí, je to akési tabu, aj keď je šanca na prežitie oveľa vyššia. Chorému robí zle, ak cíti, že si o jeho chorobe susedia šepkajú alebo radšej prejdú na druhú stranu chodníka. Pritom je to ten istý človek, len sa ocitol v náročnej životnej situácii.

Veľa zla narobí aj neprimeraná ľútosť.

Je rozdiel byť empatický a s niekým súcitiť, a iné je niekoho ľutovať, pretože ho potom staviame do pozície, že už nemá nijakú šancu a skončil. Čo si myslíte o eutanázii? Keď som pracovala na onkológii, boli tam pacienti, ktorí o ňu žiadali. Ak sme hľadali, vždy sa dal odhaliť dôvod. Buď nebola zvládnutá liečba bolesti, alebo boli opustení a doslova po nich neštekol ani pes. Ale to všetko sa dá riešiť. Raz ma zavolali k pacientke, asi sedemdesiatročnej Ruske, ktorá bola depresívna a chcela zomrieť. Opýtala som sa jej, čo môžem pre ňu urobiť, aby jej bolo lepšie. A ona vraj, aby som jej dala tehlou po hlave, nech to už má za sebou. Začali sme sa rozprávať a vysvitlo, že sa presťahovala z Ruska na Slovensko za synmi, ktorí si žijú svoj život. Zrazu za tým všetkým vôbec nebolo to, že nechce žiť, ale že je opustená.

Pri rakovine človek neraz bilancuje a premýšľa o dobrovoľnej smrti.

Závisí to od osobnosti pacienta. Psychicky zdravý človek zvládne záťažovú situáciu, akou je rakovina a jej liečba, s podporou okolia, lekárov, prípadne aj psychológa. Pacienti premýšľajú o smrti, najmä keď je to zlé a trpia, ale odtiaľ je ešte veľmi ďaleko k tomu, aby si aktívne siahli na život. Ako povedal Nietzsche, kto má prečo, zvládne každé ako. Človeku veľakrát dáva obrovskú silu pocit, že má vedľa seba niekoho, pre koho je dôležitý každý ďalší deň, ktorý tu s ním prežije.

Ak sa človek dozvie pravdu, často sa mu uľaví. Samozrejme, potom musí riešiť, čo s tým. Možno povedať, že pravda oslobodzuje?

To sa často stáva, najmä ak majú ľudia dlhodobé zdravotné problémy a diagnóza nie je istá. Keď im konečne povedia pravdu, odľahne im, pretože liečba im dáva nádej, že bude konečne lepšie.

Takže zabíja skôr neistota ako rakovina?

Neistota je hrozná, a najmä predstavy, čo bude ďalej. Pomáha, ak si chorý nájde nejaký svetlý bod v budúcnosti, niečo, na čo sa bude tešiť. Lepšie je povedať si, zvládnem tento deň, túto liečbu. Tak ako mi krásne napísala jedna pacientka: Nájsť si v každom dni jednu z čistých, malých ľudských radostí.

Stále sa hovorí o pozitívnom myslení. Zaberá to?

Pozitívny postoj určite pomáha zvládnuť liečbu, ale byť stopercentným optimistom, to sa nedá ani v zdravom stave. Byť psychicky v poriadku neznamená, že nemôžete mať aj čierne dni. Keď sa človeku totálne rozpadne život na kusy a všetko je inak, nie každý sa okamžite naštartuje a bude optimistický. Je to proces, cez ktorý sa musíte prehrýzť, aby ste sa s tým vyrovnali. Poctivá práca, ktorú musí každý pacient urobiť. Niektorí to zvládnu rýchlejšie, iní pomalšie.

Napísali ste knihu pre onkologických pacientov a ich blízkych. Čo v nej nájdu?

Príbehy ľudí, ktorí prešli podobnou životnou skúškou, akou prechádzajú oni – čo prežívali, čo im pomáhalo a čo uberalo sily. Nájdu tam, ako zvládnuť chorobu, liečbu, ako hovoriť o tom s deťmi. Ako prežiť ťažké obdobie s príbuznými a ako sa vrátiť do normálneho života.

Ale neostalo len pri knihe...

Vravela som si, je fajn napísať takúto knihu, ale tá pocit izolácie, ktorým mnohí onkologickí pacienti trpia, neodstráni. Nielen informácie, ale aj komunikácia je pre nich veľmi dôležitá. Preto sme spolu so Zuzkou Truplovou, bývalou pacientkou, ktorá za mnou prišla aj s ideou na napísanie knihy, založili webstránku www.onkopacient.sk. Je to prvý slovenský portál venovaný psychologickej pomoci onkologickým pacientom a ich rodinám. Môžu spolu komunikovať, diskutovať, písať svoje príbehy, postrehy, je tam aj online poradňa psychológa. Je to taká prvá lastovička, pretože v porovnaní s mnohými európskymi krajinami či Amerikou máme skutočne čo dobiehať. Želám si, aby sme touto cestou mohli pomôcť mnohým ľuďom.