Okrem jej pacientov sa na ňu tešia aj ich psy. Vždy im prinesie za hrsť piškót a nešetrí milým slovom. V dnešnej uponáhľanej dobe je pre mnohých osamelých ľudí poslednou nádejou. Ošetruje nielen rany na tele, ale aj na duši. Milé slovo urobí mnoho.

Zažila veľa

Pacienti jej hovoria pani Grétka a mnohí z nich ju pokladajú za súčasť svojej rodiny. Vedela by rozprávať o desiatkach nešťastných osudov, o ľuďoch, ktorí na ňu čakajú a sú jej vďační nielen za pomoc, ale aj za pár vľúdnych slov. Začínala ako ženská sestra. Neskôr takmer dvadsať rokov pracovala v ozbrojených zložkách ako zdravotná sestra vo väzenskej nemocnici. Vraví, že tam zažila všetko možné a každá skúsenosť človeku niečo prinesie, z čoho potom môže čerpať. „Pred pätnástimi rokmi som si povedala, že ma táto cesta už nebaví. Chcela som robiť niečo iné. Vtedy sa dosť hovorilo o agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti, tak som sa rozhodla, že to vyskúšam,“ spomína Margaréta Blicklingová.

Začiatky boli veľmi ťažké. Mali problémy s poisťovňami, ale neskôr sa všetko pomaly vykryštalizovalo. Teraz s nimi spolupracujú a pacient si vlastne nehradí nič. Aj tak však niekedy majú problémov vyše hlavy. „Pacienti sú rôzni, aj čo sa týka veku, aj diagnózy. Najmladšieho sme mali sedemnásťročného a najstaršie dve storočné babky. Teraz má najstarší deväťdesiatsedem rokov,“ pokračuje. Pacienti sa o agentúre dozvedia prostredníctvom ošetrujúceho lekára alebo priamo v nemocnici. Často si to povedia aj medzi sebou a lekár to potom zabezpečí.

Nepozná slovo fuj

Robia všetko, čo možno urobiť v domácnosti, aby pacienti nemuseli byť hospitalizovaní. Odbremeňujú ich tak od problémov, ktoré nastávajú v nemocnici, a chorí ostávajú doma medzi svojimi. Je to veľká skúška aj pre rodinu, pretože i ona sa pacientovi musí prispôsobiť. Práca terénnej ošetrovateľky je ťažká a nedá sa povedať fuj. Ošetruje vredy predkolenia, dekubity, pacientov s vývodom či po cievnych príhodách a operáciách. Robí aj rehabilitácie a stará sa o onkologických pacientov.

Pani Grétka je ako pojazdná lekárnička.

Pani Grétka je ako pojazdná lekárnička.

Jednou z dlhoročných pacientov pani Grétky je Věra Jadrná (89), ktorá pred desiatimi rokmi spadla v záhrade a zlomila si krčok bedrovej kosti. Nemohli ju operovať, preto teraz chodí o barlách. „Grétku beriem ako dcéru a vždy sa na ňu teším. Teraz ku mne chodieva každé dva týždne, ale nedávno, keď som mala úraz, chodila denne,“ hovorí pani Jadrná. Táto čiperná starenka dodnes robí maturitné stretávky pre svojich spolužiakov z trenčianskeho gymnázia, kde maturovali v roku 1940. „Nedávno sme mali stretnutie po sedemdesiatich rokoch. Prišli siedmi a dvaja či traja sa ospravedlnili,“ usmieva sa a dodáva, že pred nešťastnou zlomeninou stihla toho oveľa viac.

Vášnivá šoférka

Rodina pani Grétky si na jej vyťažujúce povolanie zvykla. „Deti už majú vlastný život a manžel je tolerantný, pretože je to namáhavá robota. Keď sme našu agentúru rozbiehali, žil mojimi problémami a niekedy bol dokonca viac v obraze než ja,“ spomína. Rodina je do jej zamestnania aj tak zapojená. Veď napríklad, keď má počas výjazdu poruchu na aute, zavolá syna a ten ju príde zachrániť. „Rada šoférujem, ale ak sa niečo pokazí, som ako bez nôh. Neraz ma syn aj telefonicky naviguje, ako to opraviť,“ smeje sa.

S mnohými pacientmi si vybudovala pevný vzťah, berie ich ako priateľov. „Niekto sa pripúta viac, iný menej. Neraz robím bútľavú vŕbu aj ich rodinným príslušníkom. Ak je vzťah veľmi silný, idem i na pohreb. Samozrejme, že nemôžem chodiť na všetky. Sú to veľmi ťažké situácie, najmä keď zomiera mladý človek,“ uvažuje. Keď je toho na ňu veľa, nejde sa vyplakať, ale pretože má rajón aj mimo mesta, dobíja sa v prírode. „Jednoducho zastavím pri lese a na chvíľu vypnem. Je to taký môj ventil. A doma si vymýšľam únikové koníčky, najnovšie sa učím pliesť košíky. Je to praktické, poteším tým nielen seba,“ prezrádza.

Aj cez víkendy

Akčný rádius Margaréty Blicklingovej je dvadsaťpäť kilometrov okolo Trenčína. S kolegyňami sú tri, vždy si pacientov rozdelia tak, aby mala každá iný smer. „Pracovný čas je ako aj inde. Ak však niečo nestihnem, nie je problém zostať dlhšie. Neraz robíme aj cez víkendy, najmä keď máme ťažkých pacientov. Rovnako je to počas Vianoc či Veľkej noci,“ vysvetľuje.

Tvrdí, že pri pacientoch nemá dôvod, aby sa rozčúlila. Každý z nich má svoju povahu, preto ich berie individuálne. „Mnohí sú sami a dobre im padne, keď sa porozprávajú,“ vraví a stále skromne zdôrazňuje, že v jej práci nejde o ňu. Je to poslanie pomáhať ľuďom, ktorí by inak museli tráviť dlhé týždne v nemocnici. Preto je pre mnohých stelesneným anjelom.