BUGIHO OČAMI: Dvojité občianstvo

11.06.2010 Naposledi na túto tému sa hovorilo a napísalo priam dosť. Bol to vdačný námet pre politikov tesne pred voľbami. Otázka nenechala ani mňa lahostajného. Predsa aj ja mám dvojite občianstvo.
BUGIHO OČAMI: Dvojité občianstvo
... s novučičkim pasom som zamieril na Berg
Autor fotografie: Archív

Samotne rozhodovanie a nasledne prijatie dvojiteho občianstva ne je jednoduchy proces. Každý štát stanoví svoje kritéria pre získanie občianstva. Často je to určitý počet rokov, ktorý človek prežije v danom štáte, robí tam, ovláda reč, má rodinu, deti. Sú aj výnimky, ale aj tie určuje štát.

Prečo ja osobne som sa rozhodol získať slovenské občianstvo? Bol to stred devedesiatich rokov. Býval som už päť rokov na Slovensko. Mal som dve deti. Robil som, platil dane, ale asi to bolo všetko, čo som mohol. Hranice vtedi ešte boli v móde a s bulharskym pasom som potreboval dosť často víza, keď som chcel alebo musel vycestovať do inich štátov Europi. Hľadanie práce bolo problematické, ťažkosti po uradoch, papirovačiek ... To všetko ma donutilo prijat slovenské občianstvo.

Ale verte mi, že to nie je ako keď idete do obchodu na nakupi. Je to zdĺhavý, komplikovaný a drahý proces. Aby ste vôbec získali občianstvo, musite dostať prislub zo slovenskej strani, že vam ho udelia. Zákon vtedi hovoril, že keď ziskavate slovenské občianstvo, nemôžete vlastniť žiadne iné. A teraz žiadosti, poplatky, papierovačky aby ste sa vzdal predchadzajuceho občianstva. Všetko to ide diplomatickou poštou a to zvlašt predlžuje proces. Keď ma olobodili z bulharskeho občianstva som zistil, že ja nepatrim nikemu. Povedal som žene: „Maš jedinečnú príležitosť sa ma zbaviť a nikto ma nebude hľadať!“ Nevyužila to! V tom vákume som žil skoro tri mesiace. Nemohol som vycestovať, na to som potreboval špeciálny dokument a všade víza a poplatki, tak radšej som čakal, kedy mi konečne to občianstvo udelia.

 

VIDEO: O kamarátovi, ktorý má päť občianstiev

 

Nakoniec ma zavolali, postavili pred komisiu a kládli otázky. Jedna dokonca súvisela so slovenskou hymnou. Povedal som suverene, že ju viem, aj som začal zo spevom, ale hned ma zrušili, nedalo sa to počúvať. Spievam sposobom, že chuť je väčšia ako hlasove možnosti. No a po všetky tieto peripetii som mal v ruke papier, že som právoplatný občan tohto štátu. Ale zábava nekončí. Nutne je vybaviť si nove doklady – znovu čas, peniaze, nervi. A v tom vam príde doporučenou poštou predvolanie branca. Ale to nabudúce...

Takže prijatie iného občianstva je vážne rozhodnutie. Mate nove práva ale aj nové povinnosti. Motivy na ziskanie sú rôzne, ale verte mi, že špekulanti vždy dosiahnu svoje, a je úplne jedno aké sú zakony. Napríklad Kanaďan Leopold Jarabek ma slovenské korene. Jeho rodičia v tridsiatich rokov minulého storočia emigrovali do Kanady. Mali už tri deti ale Poldi (tak mu hovoríme), a jeho mladšia sestra sa narodili za oceánom. Dnes Poldi má cez sedemdesiat rokov a každý rok trávi celý mesiac na Slovensku. Cestuje po Europe, pomaha v slovenskej škole deťom z angličtinou, hľadá a stretáva svojich príbuzných. Keď bola možnost, vybavil si dvojite občianstvo a ako sám hovorí s kanadským pasom prileti do Viedni a po Europe beha so slovenskými dokladmi. Je to špekulant? Je to normálny človek, ktorý prežil svoj život v inom štáte, ale nezabudol na svojich predkov a je hrdý na svoje korene.

 

VIDEO: To je Poldi

 

Keď som dostal nový slovenský pas, som bol nesmierne šťastný. Konečne som mohol cestovať volne. Vtedy som robil na ambasáde. Súrne sa museli odviesť dôležite dokumenti do Viedne. Veľvyslanec si ma vybral a poveril touto úlohou. Dal mi aj svoj novučičky mercedes. V nabliskanej limuzine, elegantne oblečeny a s novučičkim pasom som zamieril na Berg.

Nemohol som využiť na hranice prejazd s označeným CD, ja osobne som nemal diplomaticky pas. Tak šťastný som čakal v kolóne. Rakuski colnik pristupil. Zobral moj novučički pas a zvedavo si ho prehľadával. Potom mi naznačil že mam odstaviť auto nabok a vystupiť. Nechápal som. Mam perfektný diplomatický voz, legálny novučički pas, som oholený a elegante oblečený a zrazu v centre pozornosti celej čakajúcej kolóni. To čo nasledovalo neprajem nikemu. Nekonečné otázky, prehliadki, dôsledna obhliadka limuzini, záhadné telefonati. Asi po hodini ma pustili s usmevom na tvari. Celou cestou do Viedni som premyšľal, čo to bolo za prekvapenie. A čudujete sa, ak by ste aj vy boli colnik asi takto by ste postupovali. Pride luxusne auto, a vodič vam poda fungl nový, ešte voňajuci tlačiarskou farbou cestovny pas na meno Peter Mladenov. No neodstavite ho?

Dnes nebanujem že som získal slovenské občianstvo. Využivam svoje práva a povinnosti naplno. Medzi nich patria aj voľby. Na každe voľby sa zučastnujem a vždy som bral aj deti so sebou, ak chcete aj ako vychovna metoda. Važim si ľudia, ktorí volia, a neznašam tých, ktorí to ignoruju ale potom najviac kritizuju. Vety ako: aj tak to nepomože, chleba lacny nebude, aj ti kradnu, sú amatérske, diletanske a nezodpovedne. Volime z vlastneho presvečenia, volime svojch lidrov a to je podstatne.

A neviem prečo, ale prave teraz sa mi chce zakričat „Slovensko do toho“! Že by ma k tomu nutili udalosti z tohto víkendu...

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×