S nádobkami farieb, so štetcom, s pílkou a ďalším značkárskym náradím pochodil Rudolf Šimko po slovenských horách stovky kilometrov. Od svojich pätnástich rokov, keď začal ako pomocný značkár, zažil v lese nejednu búrku a neraz sa mu vyliala farba. Dnes ho môžete stretnúť na „jeho“ trase z Dúbravky do Devína alebo na Devínsku Kobylu.

Smerovníky na motorke

„Priviedol ma k tomu v roku 1960 dnes už nebohý Peter Školna, ktorý bol u nás v Bystričanoch vedúcim turistického oddielu a okrem toho robil okresného značkára v Prievidzi. Moja prvá trasa bola modrá značka z Bystričian cez Bystričiansku dolinu na Vtáčnik, ktorú sme obnovovali. V tých časoch sme sa podľa zákresu v mape snažili nájsť, kadiaľ má asi chodník viesť. V kríkoch, po všelijakých starých cestách a v závozoch sme hľadali staré značky,“ spomína. O tri roky neskôr si urobil značkársky kurz a v roku 1979 získal kvalifikáciu inštruktora značenia.

„Chodievali sme traja, zvyčajne na tri dni a spali sme v lese. Smerovníky sme dokonca rozvážali na motorke a hore na Vtáčnik sme ich vynášali,“ pokračuje Rudolf Šimko, ktorý ich v prievidzskom okrese osadil šesťdesiattri. Jeho najobľúbenejšia trasa je tá prvá, ktorá od roku 2003 nesie meno Chodník Petra Školnu.

Najlepšie značenie

História slovenského značkovania siaha až do roku 1874, keď členovia Sitnianskeho spolku vyznačkovali prvý turistický chodník k Počúvadlianskemu jazeru, na Sitno a do Sklených Teplíc. Postupne sa pridali ďalšie turistické spolky a napríklad chodník na Devínsku Kobylu je vyznačený od roku 1902. Keď v roku 1918 vzniklo Československo, mal na starosti značkovanie Klub československých turistov a vzniklo jednotné značkovanie. O dva roky neskôr bolo v spoločnej republike vyznačených 25-tisíc kilometrov chodníkov a v roku 1938 toto číslo narástlo na 40-tisíc kilometrov.

Vo februári 1948 vznikla jednotná telovýchovná organizácia Sokol, ktorá zhltla všetky dovtedajšie turistické spolky a organizácie. Značkovanie stagnovalo a naplno sa rozbehlo až o deväť rokov neskôr pod hlavičkou Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV). Na chodníkoch pribudli smerovníky a turistické mapy.

Od zániku ČSZTV v roku 1990 a neskôr po rozdelení Československa značkovanie zabezpečuje Klub slovenských turistov (KST). V súčasnosti viac ako 14-tisíc kilometrov slovenských turistických chodníkov patrí medzi najlepšie značené v Európe. Iba naši a českí značkári pracujú podľa štátnej normy. „Musíme dodržať presne určené druhy značiek, z ktorých má každá svoj tvar, veľkosť, farbu a umiestnenie. Niekde značky „narastú“ do šírky spolu so stromom. Skúsený značkár má všetko v oku a ruke,“ zdôrazňuje Rudolf Šimko. Podobný systém majú aj Poliaci. Dokonca sú tak značené niektoré európske trasy. Značkujú sa i lyžiarske trasy a cyklotrasy. Pre cyklistov je na Slovensku ešte dvojité značkovanie pásovými značkami a so symbolom cyklistu.

Fanatici s farbou

„Vydali sme už niekoľko značkárskych príručiek a máme tri stupne kvalifikácie: pomocný značkár, ktorý nie je vyškolený a značkuje spolu s vyškoleným, a inštruktor značenia. Ten má okrem obnovy značkovania na starosti aj tvorbu textoch na informačné prvky, ako sú tabuľky na smerovníkoch. Chystáme sa vydať zoznam turistických informačných miest, zatiaľ je to v elektronickej podobe. Na Slovensku máme totiž veľa rovnakých názvov rôznych miest, napríklad Homôľ a Homôlok. Pripravujeme aj metodiku značkovania pre jazdeckú turistiku a pre hendikepovaných turistov,“ vysvetľuje. V regiónoch majú značkovanie na starosti predsedovia značkárskych komisií regionálnych rád KST a každé tri roky značky na trasách obnovujú. Natierajú staré značky, dopĺňajú chýbajúce a podobne. Ročne minú desiatky kilogramov farieb. Aktívnych značkárov je na Slovensku vyše dvesto a Rudolf Šimko zdôrazňuje, že je vďačný všetkým kolegom, ktorí si svoju prácu robia poctivo.

VIDEO: Značkár turistických chodníkov Rudolf Šimko

Značkár turistických chodníkov.
|
URL
|
EMBED
|
0 ľudí
|
Videlo: 546 ľudí
Zdroj:  Miro Miklas

„Úroveň značenia v jednotlivých častiach Slovenska závisí od toho, ako sú na tom organizačne a koľko má dotyčný predseda takých ´praštených´ ľudí. Neraz som už na cudzích trasách zablúdil,“ smeje sa Rudolf Šimko. Pred značkovaním si novú trasu najprv vyznačia na mape a potom idú do terénu. „V začiatkoch sme značkovali podľa starých šrafovaných máp. Raz sme našli na mape hostinec, tak sme sa v ňom chceli zastaviť. Ideme, ideme a hostinca nikde. Bola to taká stará mapa, že ten hostinec už dávno zbúrali,“ vraví a dodáva, že v súčasnosti majú problém so spoluprácou s vydavateľmi turistických máp.

„U nás je najväčším vydavateľom Vojenský kartografický ústav, ktorý s nami nespolupracuje. Pokúšali sme sa o to, chceli sme im trasy zakresliť a spresniť pomocou navigačných prístrojov. Pokým mapy vydávala Slovenská kartografia, nebol s tým problém. Vždy, keď chystali novú mapu, zaznamenali sme im všetky zmeny a pripomienky. Teraz sa môže stať, že si turista kúpi mapu a v lese s ňou zablúdi, pretože tam nebude zaznačená presná trasa,“ krčí plecami.

Výpočet času

Keďže ani značkári nie sú neomylní, neraz sa im stalo, že si poplietli cestu a trasu vyznačili trochu inak. „Raz dvaja kolegovia značkovali z hrebeňa Vtáčnika do Prochote. Došli do dediny a pýtali sa, ako sa dostanú do Ostrého Grúňa. Miestni sa začali smiať, že vraj sú v Ostrom Grúni. Takže vyznačili úplne inú trasu a museli značkovať znova,“ hovorí Rudolf Šimko. Farbu si ešte nikdy nepomýlil, aj keď vraví, že je farboslepý. Má silne porušený farbocit, ale tvrdí, že sýte odtiene rozlíši.

Mnohých určite zaujíma, ako sa vypočítava čas chôdze, ktorý býva vyznačený na smerovníku. „Určujeme ho pomocou nomogramu prevzatého od Švajčiarov na základe prejdenej vzdialenosti a stúpania či klesania. Donedávna sa písal priemerný čas, musel som prejsť trasu tam a späť a vydeliť ju dvomi. Keďže každý z nás má iné tempo, ľudia sa potom čudujú. Napríklad Česi značia kilometre, u nás máme čas, pretože naše kopce sú strmšie,“ tvrdí. Čo sa týka náučných trás, neobnovujú ich, pretože KST na to nemá peniaze. Udržiavanie komunikácie má zase na starosti majiteľ pozemku, či už súkromník, organizácia, obec, alebo štát.

Manželku nezlanáril

Počas svojho päťdesiatročného značkovania spoznal Rudolf Šimko veľa ľudí. „Najmä majitelia ubytovacích a reštauračných zariadení sú radi, ak im okolo hotela či reštaurácie vedie turistický chodník, a mnohí z nich na značkovanie aj finančne prispievajú. Dokonca i obyčajní ľudia sa tešia, že majú značku na plote, iní ju zas odmietajú. Veľa problémov nám spôsobuje vlastníctvo lesov, keď niektorí nechcú, aby im tadiaľ viedol turistický chodník. Lenže tie majú veľký vplyv na ochranu prírody, pretože sústreďujú pohyb v lesoch na značkované trasy a ľudia nebehajú po lese,“ upozorňuje.

Manželku sa na značkovanie Rudolfovi Šimkovi nepodarilo zlanáriť. „Syn je však vyškolený, lenže radšej sa venuje paraglidingu, parašutizmu a lezeniu. Staršia dcéra so mnou zvykla chodievať a mladšia ešte študuje,“ prezrádza. A čo dokáže takého značkára nahnevať? „Vandali. Ľudia, ktorí zbytočne ničia značky a smerovníky. Mali sme prípady, keď smerovníky skončili v zberných surovinách,“ pripomína. Značkárstvo je náročná práca a človek musí byť poriadny fanatik, pretože finančne sa vôbec neoplatí.