V domácnosti vraj často môžeme nájsť škodlivé látky, ktoré sú pre naše zdravie nebezpečné.

Základným poznatkom medicíny je, že určitá látka použitá v určitom množstve môže človeku pomôcť, a tá istá látka použitá inak ho môže zabiť. Veľa chemických látok sa uvoľňuje z nábytku, elektroniky alebo ftaláty z podlahovej krytiny z PVC. Aj v mobilných telefónoch je množstvo chemických látok, ktoré sa pomaly uvoľňujú a niektoré sa hromadia v ľudskom tele.

Pri väčšine však existuje istá bezpečná hranica, po ktorú neškodia.

Len čo jej množstvo prekročí hranicu, začne škodiť. Tieto bioakumulatívne látky sa hromadia v ľudskom tele a mnohé sú schopné vydržať v životnom prostredí dlhý čas bez toho, aby sa rozložili. Vtedy ich voláme perzistentné. Táto kombinácia je pre odborníkov varovaním, že s nimi môžeme mať v budúcnosti problémy.

Napriek tomu sa aj naďalej vyrábajú. Aký to má zmysel?

Mnohé z nich majú dobré vlastnosti, pre ktoré ich chceme. No neraz sa časom zistí, že majú aj množstvo nežiaducich účinkov. V Čechách sme mali takýto problém s výrobou pesticídov v Spolane Neratovice, tam sa to však podarilo odstrániť. Na Slovensku sú dodnes problémy s polychlórovanými difenylmi, ktorými je zamorená časť východného Slovenska v okolí Strážskeho. Majú síce výbornú vlastnosť, že zle horia a odolávajú vysokým teplotám, preto sa pridávali do transformátorov a do farieb, časom sa však zistilo, že sa hromadia v živých organizmoch. Nachádzali sa aj v materskom a kravskom mlieku, až ich nakoniec zakázali. Československo však malo smolu, že polychlórované difenyly vyrábalo v rámci RVHP.

Možno ich odstrániť?

Áno. Veľké koncentrácie v špeciálnych reaktoroch. Menšie koncentrácie, ako je kontaminovaná zemina alebo kaly v nádržiach či v priehradách, pomocou tepelnej resorpcie v uzavretých zariadeniach, po ktorej môžeme škodlivé látky opäť chemicky rozložiť. Problém je však často v peniazoch.

A čo s ľuďmi?

Pre ľudí existuje liečba. Napríklad prezident Juščenko bol otrávený podobnými látkami. Bežná populácia však nemá také obrovské koncentrácie. Ide skôr o to, aby sme vyčistili kontaminované miesta. Veď napríklad v okolí Spolany bolo istý čas zakázané chovať sliepky, pretože v mäse a vo vajíčkach boli veľké koncentrácie pesticídov. A problém bol aj s konzumáciou tamojších rýb.

Často je problém v tom, že toxické látky nevidieť a ľudia si neraz povedia: veď mi to neuškodí.

Ľudia tento problém neraz potláčajú – snažia sa na to nemyslieť, alebo ho zľahčujú. To, že môžu mať o pár rokov zdravotné problémy, im pripadá vzdialené. Vydesí ich to, až keď sa to stane. Je to celosvetová skúsenosť, že ľudia, ktorí desaťročia žijú v blízkosti chemických tovární, prestanú riziko vnímať. Jednoducho si zvyknú.

Zaoberáte sa účinkami životného prostredia na zdravie človeka, ste svojím spôsobom ekológ. Verejnosť časť takýchto ľudí vidí ako fanatikov, ktorí sa priväzujú k stromom či lezú na chladiace veže v Temelíne...

Je to voľba každého človeka. Niekto mesiace pracuje na ekologickom probléme a nikto o tom nevie. Keď však vylezie na komín, už to vedia všetci. Tento tlak niekedy pomôže spomínaný problém vyriešiť. V prípade, že to nie je dobre urobené, verejnosť nepochopí, prečo je aktivista na tom komíne.

Dokázali by ste niečo podobné urobiť, keby ste vedeli, že to bude mať účinok?

Zatiaľ som sa ešte nikdy nikam nepriviazal, no v niektorých prípadoch chápem motiváciu týchto ľudí. Spolupracoval som s organizáciou Greenpeace, ale nie je to tak, že jeden deň si povedia, vylezieme na komín alebo tu sa priviažeme a na druhý deň to aj urobia. Išlo im napríklad o vyčistenie chemickej továrne Spolana Neratovice, dva roky rokovali, vyjednávali. Najprv pristúpili k malým akciám a ukazovali ľuďom hladinu vody, pretože časti továrne hrozilo zatopenie. Keď to zlyhalo, zablokovali cestu. Z vlastnej skúsenosti viem, že napríklad Greenpeace používa radikálne kroky, až keď iné zlyhávajú. Ťažko povedať, či by som to urobil aj ja sám. Keby išlo o niečo vážne a myslel by som si, že to môže pomôcť, tak asi áno.

Pôsobíte ako člen Rady pre chemickú bezpečnosť ČR. Čo tam vlastne robíte?

Je to poradný orgán ministra životného prostredia, v ktorom sú zástupcovia rôznych ministerstiev, priemyslu, mimovládnych organizácií, zdravotníctva a podobne. Mňa nominovali mimovládne organizácie za neziskový sektor. Zaoberám sa pripomienkovaním zákonov, teraz pripravujem podnet o používaní chemikálií v rybnikárstve.

Neláka vás lekárska prax?

Svojho času som o tom uvažoval. Po absolvovaní všeobecnej medicíny na Karlovej univerzite som študoval toxikológiu a farmakológiu. Práve vtedy ma oslovili mimovládky, pretože už predtým ma zaujímalo, aký vplyv má životné prostredie na zdravie človeka. Možno je to čiastočne spôsobené tým, že som sa narodil v Chomutove – v jednej z najznečistenejších častí Európy, ktorej sa hovorilo čierny trojuholník – medzi východným Nemeckom, severnými Čechami a Poľskom. Toto mesto sa nachádza medzi dvomi obrovskými jamami a kedysi, keď som tam ešte býval, vyprodukovalo tretinu elektriny z celého Československa. Freud by povedal, že to malo na mňa vplyv.

Keď ste začali študovať medicínu, tušili ste, že skončíte pri chémii a škodlivých látkach?

Ani na strednej škole som nevedel, čím budem. Zaujímala ma matematika, fyzika a biológia, uvažoval som o matfyze a napokon som zakotvil na medicíne. Na konci štúdia som zistil, že chcem „robiť vedu“. Dostal som sa k téme vplyvu automobilových výfukových plynov na ľudské zdravie. To, že skončím pri ftalátoch, som ešte dlho netušil.

Čo to vlastne je?

Vyrábajú sa z kyseliny ftalovej chemickou reakciou známou ako esterifi kácia. Volajú sa podľa toho, aký uhľovodík sa na túto kyselinu nadviaže. Existuje ich niekoľko desiatok druhov, človek z nich využíva zhruba desať. Majú zaujímavú vlastnosť pri výrobe PVC, ktoré je samotné tvrdé, ale ak do neho pridáte ftaláty, vznikne napríklad podlahová krytina, pískacie hračky, bužírka na káble... Dlho sa verilo, že sú neškodné. Ale dnes je šesť druhov zakázaných v hračkách a niektoré v kozmetike, pretože sú nebezpečné. Našťastie, existujú iné zmäkčovadlá, ich výroba je síce nákladnejšia, ale nie sú nebezpečné.

Ako môžu ohroziť zdravie človeka?

Ftaláty sú reprotoxické, čiže ohrozujú rozmnožovací systém – u mužov môžu dokonca spôsobiť neplodnosť. Základnou dilemou však je, že stopercentne nepoznáme ich účinok na ľudí, to budeme presne vedieť až po rokoch. Výrobcovia tým často argumentujú, keď ich chcú ďalej vyrábať. Proti nim zasa stoja lekári, ktorí tvrdia, že podľa Hippokratovej prísahy nesmú škodiť a pokiaľ máme náhradu za nebezpečné ftaláty, nemali by sme zbytočne riskovať.

Starosti robí aj brómovaný spomaľovač horenia pridávaný do polystyrénu, s ktorým sa hromadne zatepľuje...

Spomaľovače horenia sú skupinou látok a jedna z nich – hexabrómocykladodekan – HBCD – sa používa pri výrobe polystyrénu, pretože samotný polystyrén je veľmi horľavý. HBCD sa spolu s ftalátmi dostal na čiernu listinu Európskej únie a v súčasnosti sa bude rozhodovať buď o jeho zakázaní, alebo aspoň obmedzení. Problém je jeho stálosť a bioakumulácia. Uvoľňuje sa najmä pri výrobe, v okolí tovární je ho veľká koncentrácia. Je zaujímavé, že najmä v strednej a vo východnej Európe sa používa veľké množstvo. Napríklad vo Švédsku, kde sa zatepľuje oveľa viac ako u nás, už používajú iné izolačné materiá ly, ako je trebárs minerálna vlna alebo polystyrén bez HBCD.

Podobný problém bol kedysi s azbestom. Najprv to bol veľký hit a potom nastal opak.

Napríklad sídlo Európskej komisie bolo viac ako desať rokov zatvorené, pretože v budove bolo množstvo azbestu.

Chémia je dvojsečná zbraň...

Presne tak, pomáha aj škodí. Je potrebné si starostlivo zvážiť, aby samotná škoda nebola vyššia ako prínos.

Dá sa to všetko vôbec napraviť?

Veď človek už do životného prostredia príliš zasiahol. To si netrúfnem povedať. Ale je fakt, že si to žiada nejaký čas. Ak sa zavedú potrebné opatrenia, efekt sa ukáže po desiatkach rokov. Príroda je mocná, lenže sa pohybuje v iných časových intervaloch.

Vo svojich publikáciách ste spomínali, že sacharín je podozrivý z karcinogenity. Existuje viac látok, ktoré sa donedávna konzumovali a sú na tom podobne?

Určite. Napríklad v prípade tzv. éčiek – čo sú vlastne potravinárske aditíva. Ešte donedávna sa používalo na farbenie párkov a údenín červené farbivo E128. Zistilo sa, že sa v tele premieňa na karcinogénny anilín, a keďže pri karcinogenite nemáme stanovenú bezpečnostnú hranicu, prestalo sa E128 používať. Pri látkach s takýmito účinkami i malé množstvo môže spôsobiť problém. Je to ako lotéria, keď máte medzi bielymi loptičkami čierne. A čím viac čiernych pridáte, tým je väčšia pravdepodobnosť, že nejakú z nich vytiahnete. Ofi ciálne schválené aditíva by v povolenej koncentrácii nemali ľuďom spôsobovať zdravotné problémy. Alergici by sa však mali týmto látkam vyhýbať. Všetky použité aditíva by mali byť riadne označené na obale potravín. V súčasnosti sa podrobne študujú ich kombinácie, sú totiž indície, že niektoré z nich spôsobujú hyperaktivitu.

Často sa diskutuje, či pestovať geneticky modifikované plodiny, alebo nie. Čím vlastne môžu škodiť?

Rizík môže byť celý rad, problém je, ako ich preverovať. Záleží na tom, akým spôsobom tú-ktorú dedičnú informáciu meníme. V Austrálii vyvíjali hrach, ktorý bol upravený tak, že jeho prirodzený škodca ho nenapádal. Pestovanie by bolo výhodné, pretože by nepotreboval postrek. Nebolo známe, že by informácia, ktorá bola vložená do jeho génov, produkovala toxickú látku, a napriek tomu vyvolal pri pokusných zvieratách alergiu, niečo ako astmatický záchvat. Po desiatich rokoch bol výskum zastavený.

Takéto hókusy-pókusy sa ľahko môžu človeku vymknúť z rúk.

Je to podobné ako pri chemických látkach. Ak vypustíme do prírody nejaké geneticky modifi kované organizmy, neexistuje už cesta späť. Napríklad repka olejná. Problém je, že semená, ktoré z nej opadajú, zostávajú v pôde. A na tom poli potom aj o desať rokov neskôr bude rásť, hoci ju tam už dávno nebudú pestovať. Ďalším problémom repky je, že má v prírode príbuzné druhy, z ktorých ju človek vyšľachtil. A tie sa dokážu s vyšľachtenými druhmi prirodzene krížiť. V prípade, že sa do repky vloží gén, aby bola odolná proti pesticídom, vytvorí sa tak prirodzeným krížením odolná burina. Nastane začarovaný kruh.

Veľkým problémom v Európe je znečistenie ovzdušia jemnými prachovými časticami. Prečo práve tu?

Je to tým, že štáty ako Česko, Poľsko a Slovensko majú veľa uhoľných elektrární a omnoho viac áut, ako mali kedysi. Takisto je veľa dieselových motorov. Zatiaľ čo benzínový motor má katalyzátor, ktorý veľkú časť škodlivín rozloží, diesel takéto zariadenie nemá. Nemá síce problém s olovom, ako mali kedysi benzíny, ale vytvára malé prachové častice, ktoré prenikajú hlboko do pľúc a odtiaľ do krvného obehu. V Európe približne tristotisíc ľudí ročne predčasne umrie, pretože ovzdušie je znečistené.

Zasa sme pri tom, že človek podceňuje riziko, ktoré nevidieť.

Ľudia by si mali uvedomiť, že prvými ohrozenými sú oni. V roku 1990 bola predstava, že ak sa odsíria elektrárne, vyrieši sa problém špinavého vzduchu. Dnes je však ovzdušie znečistené aj v malých dedinách. Ľudia tam kúria uhlím a neraz odpadom či PET fľašami.

Možno vôbec žiť zdravo?

Záleží na tom, ako to človek berie. Samozrejme, že nemôžeme žiť tak, ako žili naše babičky a prababičky, ktoré si väčšinu jedla vypestovali, zvyšok vymenili so susedmi a veľká časť ich stravy bola z okruhu tridsiatich kilometrov. Dnes zájdete do obchodu a zistíte, že hromada potravín je zo zahraničia. Stratili sme nad nimi kontrolu. Ľudia však majú možnosť získať informácie a majú veľký výber produktov. Naozaj zdravo sa však v strednej Európe nedá žiť.

Ako žijete vy?

Samozrejme, to že na mňa spadne odkvap, asi veľmi neovplyvním, ale mám možnosť voľby, či si dám podlahu z PVC, alebo z dlaždíc. Musím si však priplatiť. Nie som človek, ktorý študuje zloženie všetkých potravín, ale snažím sa obmedziť mastné a na prvý pohľad synteticky vyzerajúce jedlá. Určite si nekúpim šesťkorunovú fi alovú malinovku s umelými sladidlami a armádou konzervantov a éčiek, pričom polovicu z ceny stojí iba PET fľaša. Keď je niečo príliš lacné, mali by sa ľudia pýtať prečo. Nikoho nepresviedčam ani nenútim, v tomto ohľade je každý svojím pánom. Ak niekto chce radu, tak mu poradím, ale nemá cenu presviedčať tých, ktorým je to jedno.