Emanuel Hason sa v tejto brandži pohybuje už od roku 1977.„Začalo sa to ešte v prvej triede. Učiteľka ma prihlásila na konkurz do Detskej rozhlasovej družiny, nasledoval LUDUS a prvý dabing. To sa ešte vyrábalo na Kolibe, na veľké plátno. Svoju prvú slučku som robil s Edom Bindasom, dnes sme veľkí kamaráti. Mal som asi osem rokov,“ spomína herec.

Ako dieťa nielen daboval, ale aj hral vo filmoch a v inscenáciách. Poznáme ho napríklad z Perinbaby alebo zo seriálu Safari. „Bolo to fajn, ale už vtedy som si vyskúšal, aké to je byť známy. Nie je to nič príjemné, stále na vás niekto pokrikuje, ukazuje, nemáte pokoj,“ hovorí a dodáva, že mu vôbec nechýba, ak ho dnes na ulici nikto nespoznáva.

Živiteľ

Po štúdiu herectva si odkrútil desať rokov v trnavskom divadle. „Hral som tam krásne postavy, len ekonomicky to bolo veľmi zlé. Keď má niekto tri deti ako ja, tak musí zarábať. Dabing je asi pre herca jediná možnosť, kde sa to dá,“ otvorene priznáva. Do divadla sa už vrátiť neplánuje.

Snom každého herca je zahrať si v nejakom super filme, ale: „Veď vidíte, čo sa teraz točí! Slovenskí scenáristi sa učia písať, nejaké ponuky už boli, ale odmietol som ich.“

Toho, že sa dlhoročnou prácou v dabingu zaškatuľkuje, sa neobáva. „Toto neriešim. Bol som posledný, kto pracoval s Giuliettou Masinovou a stretol som sa aj s Federicom Fellinim. To mi nikto nevezme.“

Záporní sú lepší

Emanuel Hason hovorí, že pri dabovaní sladkých krásavcov doslova trpí. „Zlí sa robia lepšie. Musím však robiť, čo príde. Ak by som si mohol vyberať, rád by som robil negatívne postavy v kvalitných amerických a francúzskych filmoch,“ sníva nahlas. Sám sa v televízii vraj nepočúva, lezie si na nervy. Ani nesleduje, čo sa aktuálne vysiela.

V štúdiu sú super partia, hoci priznáva, že občas sa objavia aj takí, čo by chceli robiť všetko za pár šupiek. „Je to ako v každej inej profesii. Ja si, našťastie, už môžem vyberať, s kým budem spolupracovať,“ konštatuje herec, ktorý sa upísal dabingu.

Nevyštudovaný

Sú herci, čo herecké vzdelanie nepotrebujú, a napriek tomu sú žiadaní a úspešní. Jedným z nich je aj Ján Tréger. Škola mu nechýba, všetko čo potrebuje, získal rokmi praxe a peknú farbu hlasu dostal do vienka. Nie je žiadny nováčik, jeho hlas počuť už dlhých dvadsaťšesť rokov. „Prvý raz som si vyskúšal túto prácu, keď som robil postsynchróny k muzikálu Zázračný autobus, kde som aj hral. Prišla za mnou asistentka dabingu pani Fraňová a zavolala ma na hlasový kasting do kresleného filmu.“ Potom sa to už rozbehlo. Ozvali sa z Koliby, zo Slovenskej televízie.

Po maturite na gymnáziu a roku práce ho prijali na medicínu. Prišiel však rok 1989, zasypali ho zaujímavé ponuky z dabingu. Musel si vybrať. Ale hovorí: „Nebolo to tak, že by som si položil otázku čo ďalej. Jednoducho som zistil, že som čoraz viac v štúdiu a menej študujem. Práca v dabingu sa mi vždy páčila a mám ju rád stále. Nikdy som preto neľutoval, že som jej dal prednosť.“ Nedávno si skúsil prácu hovorcu jednej spoločnosti.

„Až tam som prišiel na to, čo mi dabing dáva. V stálom zamestnaní máte nad sebou šéfa a nemôžete sa vždy rozhodnúť podľa seba. Na voľnej nohe sa ja rozhodujem, čo a koľko a s kým budem robiť. Mám slobodu a možnosť voľby.“

Do štúdia priviedol aj sestru Ľubicu. „Dabovali sme spolu, až kým sa neodsťahovala do zahraničia. Vtedy bola technológia iná, robilo sa pomalšie. Celovečerný film sa robil tri týždne. Teraz ráno začneme robiť hodinovú epizódu zo seriálu, a o polnoci je kompletne hotová,“ prezrádza Ján Tréger.

Sníva o divadle

Najradšej spomína na americkú situačnú komédiu Frasier, kde daboval jednu z hlavných postáv. Z televízie jeho hlas znie každý deň. Teraz napríklad v C.S.I. Miami, v telovelách, ale aj animovaných rozprávkach. Ján nám prezrádza, že čím je starší, tým viac sníva o tom, že by si vyskúšal aj divadelné herectvo. Kolegom, ktorí dabujú aj hrajú v divadlách, však vôbec nezávidí. „Keď po päťhodinovej práci idem domov oddychovať, ich často čaká ešte predstavenie v divadle.“