Keď sa pred rokom a pol odohrala v Banskej Bystrici tragédia, ukončila jedno trápenie, ale začalo sa druhé. Predtým „iba“ prepichnuté pneumatiky, zápalky v zámkoch, poškodené dvere, obťažovanie či nepríjemné sledovanie. Všetko však vyvrcholilo, keď dvadsaťdeväťročný J. F. s nožom v ruke napadol Laskyho. Zápas ukončil výstrel a známy slovenský nožiar putoval za mreže. Bol piatok 17. júna 2005.

Realita v snoch
Lasky na necelé dva mesiace vo vyšetrovacej väzbe nerád spomína. Pravdupovediac, najradšej by na to všetko zabudol. Tvrdí, že „zaujímavé“ sú možno prvé dva týždne, kým človek nabehne na režim. Potom nastane stereotyp. Ťažký a nezvratný. „Bolo to ako zlý sen. Mal som pocit, že žijem obrátene. Cez deň v cele a v noci sa mi snívalo, že som doma s rodinou,“ hovorí a dodáva, že je možno lepšie byť bezdomovcom, ten má aspoň slobodu. Aj keď už je prípad uzavretý ako sebaobrana, niekedy sa Laskymu zdá, že všetko, čo bolo dobré, už bolo. Zlé pocity má dodnes a zrejme sa ich nikdy úplne nezbaví. Basa mu dala zabrať najmä psychicky. Navyše po návrate domov nemal čo robiť. Strácal totiž zákazníkov. „Našťastie mám okolo seba priateľov, ktorí mi pomohli a vytvorili aké-také zázemie,“ zamýšľa sa. Lasky bol kedysi známy svojou veselosťou. Po tom, čo sa stalo, sa uzavrel. Ešteže má rodinu a milovanú prácu, do ktorej vkladá všetko.

Laskyho lásky
Sedíme v Laskyho vyhni v Hrochoti, kam sa po jeho návrate Šántovci presťahovali. Bývajú tu s dcérou, tromi mačkami a jednou sliepkou. „Žijú tu dobrí ľudia. Sused vraví, že keby Hrochoť obkľúčili, tak to vydržíme. Tu je úplne všetko. Keď to nemáš doma, máš to na padláši. A ak nie, skočíš si k susedovi požičať,“ smeje sa Lasky. Vyhňu a dielňu prerobil zo starej maštale, ktorá mu počas rekonštrukcie doslova skoro spadla na hlavu, takže všetko musel postaviť znova. Keď sa konečne začneme rozprávať o nožoch, Lasky sa rozžiari ako vianočný stromček. Odmalička stále niečo vyrábal z plechu. Potom prišiel tramping, a ako správny tramp potreboval poriadny nôž. Dnes sú jeho výrobky roztrúsené po celom svete. Spojené štáty, celá Európa, Rusko, Malajzia, Thajsko, Austrália... Nerád vraví o svojich klientoch, medzi ktorými sú aj známe osobnosti. Tvrdí, že nôž je osobnou až intímnou záležitosťou jeho majiteľa a okrem toho niektoré celebrity majú krátky expiračný čas. Spomeňme teda aspoň princa Charlesa. Nôž si u Laskyho vtedy objednal banskobystrický mestský úrad a mesto ho potom princovi darovalo. A nedávno robil nôž pre jedného z maďarských ministrov.

Krása z hlavy
Kedysi vyrábal širokú škálu, od kuchynských nožov po samurajské meče. Teraz sa chce zamerať iba na náročné veci z damaškovej ocele. „Niekedy bol problém zohnať materiál, nástroje. Dnes majú malovýrobcovia voľné pole. Aj technológie išli dopredu. Ale trh je nožmi pomerne presýtený. Chcem sa dostať do stavu, keď pôjdem na výstavu s jedným nožom, na ktorom budem pracovať trebárs mesiac. Keď si to budem môcť dovoliť. Pre mňa je meradlom kvality noža, že sa predá. Robím nože pre ľudí,“ pokračuje Lasky. Neraz sa mu kamaráti smejú, že keď sám potrebuje nôž, musí si požičať od nich. Vždy má totiž všetky predané. Často robí bez nákresu, iba „z hlavy“. Je to niečo podobné ako hudobný sluch, len namiesto brnkania na struny či klávesy prenáša myšlienku do kovu. Má rád damaškovú oceľ, čím mohutnejší kus, tým lepšie. A či je už potom z toho jeden nôž, alebo dva, to je úplne jedno. „Sú ľudia, ktorí si dajú poradiť, alebo majú vlastnú predstavu. Niektorí sa tu zastavia aj niekoľkokrát. Pred piatimi rokmi prišiel človek, ktorý má priateľku Slovenku. Dal si vyrobiť nôž z damaškovej ocele. Na Slovensko pricestoval iba kvôli jednému nožu,“ hovorí. Neraz k Šántovcom príde zákazník a vraví, že chce nôž. Je mu jedno, ako bude vyzerať, jednoducho to nechá na majstra. Prosto chce nôž od Laskyho. „Ľudia sa radi obklopujú príjemnými vecami. Kedysi sme túžili mať veci z Ameriky, dnes tu dostať všetko. Od čínskych čajov cez perzské koberce, japonské foťáky po austrálske ovocie. Je to dobré na to, že konečne dostanú svoju cenu ručne vyrobené veci,“ tvrdí Lasky. Každý jeho nôž je iný. Ako osobnosť. Nerád robí rovnaké veci, preto nemá ani katalóg. „Minule sa mi páčilo na výstave v Solingene. Bol tam ten a ten z New Yorku, ten a ten z Ontaria, ten a ten z Paríža a bol tam Ladislav Lasky Šánta z Hrochote,“ smeje sa a to hovorí za všetko. Starý dobrý Lasky totiž opäť kuje vo svojej vyhni.