Robert Dvořáček bol jedným z pätnástich mladých mužov, ktorí dostali na jeseň 1972 trochu nezvyčajný povolávací rozkaz. V určený deň a hodinu nemali narukovať k žiadnemu konkrétnemu útvaru, ale hlásiť sa na brnianskej krajskej vojenskej správe. Keď sa tam všetci zišli, naložili ich na korbu nákladiaka, zatiahli nad nimi plachtu, aby nič nevideli, a kamsi ich viezli. Do cieľa dorazili po niekoľkých desiatkach minút, a keď vystúpili, zistili, že miestom ich vojenčiny bude jaskyňa. Volá sa Výpustek, leží v Moravskom krase v susedstve obce Křtiny a o tom, čo sa v nej ukrýva, museli zasvätení dlhé roky mlčať. Prezradenie, ba dokonca aj neúmyselné prerieknutie o skutočnom cieli objektu zaradeného do kategórie PTZD, čiže prísne tajné zvláštnej dôležitosti, mohlo mať pre previnilca ďalekosiahle následky.

Dobrá nacistom aj komunistom
O tom, že sa Výpustek stane jedným z najstrategickejších objektov komunistického Československa, sa rozhodlo začiatkom šesťdesiatych rokov, v čase kubánskej krízy. Svet mal vtedy nebezpečne blízko k jadrovej vojne a tak sa naši generáli rozhodli v tejto jaskyni vybudovať podzemné veliteľstvo. Nápad využiť členitý terén a útroby Moravského krasu však ani zďaleka nebol nový. Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov začala pri tzv. Býčej skale armáda budovať tajné palebné posty. V podzemných tuneloch mali byť ukryté rakety, ktoré by v prípade potreby len vytiahli von, zamierili a odpálili. Tento zámer prekazil istý dôstojník generálneho štábu, ktorý aj s plánmi celého objektu v roku 1950 emigroval na Západ, takže práce sa museli zastaviť. Samotný Výpustek na vojenské účely využívali už aj predtým. V roku 1936 tu československá armáda začala budovať sklady a počas vojny nacisti vybudovali v jaskyni podzemnú továreň. „Nemci sem prišli koncom roka 1943 a nadviazali na úpravy, ktoré začala robiť prvorepubliková armáda. Odstrelili množstvo pilierov, postavili oporné múry, urobili betónovú podlahu a teplovzdušné kanály,“ vysvetľuje Robert Dvořáček. Keď 25. augusta 1944 spojenci zbombardovali brniansku „Líšeňku“ (neskoršiu fabriku Zetor), Nemci povyťahovali z jej rozvalín stroje a výrobu presťahovali do Výpustku, ktorý predtým takmer rok upravovali. V septembri 1944 začali v jaskyni vyrábať súčiastky do leteckých motorov. „Pracovalo sa tu nepretržite v dvoch dvanásťhodinových zmenách, pričom v každej robilo 600 ľudí. Všetko totálne nasadení Česi. Výroba sa skončila 12. apríla 1945, keď odtiaľto Nemci odtiahli, predtým však všetko vyhodili do vzduchu a zapálili,“ dodáva Dvořáček. Hoci tu po vojne prebiehali archeologické a geologické výskumy, vyhorená a rozstrieľaná, s hromadami zničených strojov, nedorobených výrobkov, odpadu a ruín zostala jaskyňa až do roku 1961, keď sa do nej nasťahovala Československá ľudová armáda.

Kto sa tu mal ukrývať?
Vo Výpustku, ktorý bol v spisoch armády a dokonca aj vojenskej kontrarozviedky evidovaný pod krycím názvom Zdravotnícky sklad 05/B Křtiny, postavila v šesťdesiatych rokoch armáda kryt, ktorý bol nielen dokonale utajený, ale aj mimoriadne odolný. Železobetónová stavba s tridsaťcentimetrovými múrmi, navyše ukrytá pod 55 metrov hrubým skalným masívom mala odolať jadrovému výbuchu so silou 10-tisíc ton a vydržať aj priamy zásah 600-kilogramovou konvenčnou bombou! Priestory, ktoré sa dali hermeticky uzavrieť, boli určené pre 250 osôb za predpokladu, že sa pohybujú. V pokoji, a teda pri menšej spotrebe kyslíka, tu mohlo nájsť útočisko až 500 ľudí. Objekt, nazývaný aj česká Tora Bora (podľa jaskynného komplexu v Afganistane, kde mala útočisko al-Káida), má niekoľko častí. Vo vstupnej je tzv. sanitárny priepust, kde možno urobiť odmorenie v prípade, že užívateľ nestihne prísť do krytu včas a bol by cestou zasiahnutý bojovými látkami. V ďalšej časti sú toalety, 12 zásobníkov na vodu, každý s objemom 400 litrov, spálňa, ošetrovňa, miestnosť pre spojárov, jedáleň a kuchynka. Nasledujú oddelené boxy, v ktorých mali pracovať velitelia jednotlivých skupín – motostrelcov, delostrelcov, spojárov, raketových vojsk, tankistov a ženistov. V nich robili zákresy do svojich máp, a keď ich mali hotové, presunuli sa do ďalšej časti, kde sú štyri veliteľské miestnosti. Tam sa mapy dávali dohromady a prijímali sa bojové rozhodnutia. Vzadu boli priestory ďalekopisnej a telefonickej ústredne, strojovne vzduchotechniky so skladom kyslíkových fliaš, filtroventilačná komora na odstraňovanie chemických látok v ovzduší. To všetko natlačené v úzkom priestore dlhom asi 200 metrov. O niekoľko desiatok metrov ďalej, už v samotnej jaskyni, je ukrytá ešte jedna veľmi dôležitá miestnosť. V tzv. strojovni náhradných zdrojov sú dva veľké naftové lodné motory, ktoré mali pre celý objekt nepretržite vyrábať elektrickú energiu. „Trochu to pripomína ponorku. Treba si však uvedomiť, že to nebol žiadny hotel, ale poľné veliteľské pracovisko, takže sparťanské podmienky boli v tomto prípade normálne. Navyše, prevažná časť zariadenia a vybavenia je z čias vzniku tohto krytu, teda zo šesťdesiatych rokov,“ hovorí Robert Dvořáček, podľa ktorého by napriek tomu bol objekt ešte aj dnes schopný prevádzky a dokázal by ochrániť ľudí, ktorí by v ňom boli ukrytí. Na ako dlho? „Maximálna využiteľnosť bola päť až sedem dní, na taký dlhý čas tu boli zásoby pre 250 ľudí,“ hovorí. Za železobetónovým bunkrom v jaskynnom komplexe, do ktorého môže vojsť a bez problémov sa v ňom pohybovať aj autobus, by podľa jeho slov mohlo nájsť útočisko ďalších asi 5 000 ľudí. S tým, že by sa tu v prípade jadrového konfliktu mohlo ukryť aj civilné obyvateľstvo, však komunistická moc nepočítala. O tom, kto sa má v prípade krízovej situácie do Výpustku presunúť, vedelo iba niekoľko ľudí. Okrem armádneho velenia, ktoré malo odtiaľto riadiť vojská na ploche veľkej približne ako celá Morava, mali mať v jaskyni miesto aj vtedajší mocipáni. „To je pravda, neviem vám však povedať, ktorý stupeň aparátu ÚV KSČ tu mal byť. Husák a jeho najbližší spolupracovníci určite nie, tí mali vybudovaný úkryt v Prahe. Po roku 1989 sme viac-menej vydedukovali, že to mala byť tá časť vedenia strany a štátu, ktorá mala väzbu na armádu. Špeciálne vybudované priestory však nemali, museli by sa zdržiavať pravdepodobne v tých veliteľských priestoroch,“ hovorí Robert Dvořáček.

Len preverení
Prevádzku a trvalú bojaschopnosť Výpustku zabezpečovala len malá skupinka ľudí. Bolo tu dislokovaných 30 vojakov základnej služby a 17 dôstojníkov. Do samotného krytu však mohli vstupovať iba vojaci z povolania a aj to len tí, ktorí mali previerku na stupeň Tajné. Vojaci základnej služby mali objekt iba strážiť zvonku, pričom jedinou ich výzbrojou boli samopaly. Robert Dvořáček strávil vo Výpustku väčšinu svojho života. V roku 1972 sem nastúpil ako čerstvý absolvent strednej školy na základnú vojenskú službu a po dvoch rokoch zostal už ako vojak z povolania. Ako vraví, ani „na vojnu“ sa sem nemohol dostať hocikto. „Veliteľ tohto útvaru mal mimoriadnu právomoc v tom, že si mohol osobne vyberať vojakov, ktorí tu budú vykonávať prezenčnú službu. Na vojenskej správe si zobral všetky spisy brancov a podľa kádrových posudkov, zdravotnej dokumentácie a odbornosti sa rozhodoval. Všetko to museli byť dôkladne preverení ľudia, nikto nesmel mať záznam v trestnom registri, ale prihliadalo sa napríklad aj na to, či sa dotyčný neopíjal alebo nebol agresívny,“ vysvetľuje Robert Dvořáček. Chlapci, ktorí na Výpustku slúžili, mali jednu drobnú výhodu. Kým ich rovesníci museli rukovať minimálne 200 kilometrov od domova, v tejto posádke to neplatilo. „Slúžil som 20 kilometrov od bydliska, to bolo v tom čase nemysliteľné,“ spomína pán Dvořáček. Táto výhoda však nebola zadarmo. Kto strávil vojenčinu na Výpustku, musel sa zmieriť s tým, že po návrate do civilu nesmie 10 rokov vycestovať do zahraničia. Dôvod bol jednoduchý – maximálne utajenie. „O existencii a účele tohto objektu vedelo okrem tých, čo tu slúžili, a aj to nie všetkých, ani nie dvadsať ľudí v celom Československu. Spomínam si na situáciu, ktorá sa odohrala niekedy v deväťdesiatych rokoch, keď sme tu mali návštevu tuším z parlamentu. Delegáciu priviezli na limuzínach do obce Ochoz u Brna, čo je odtiaľto asi 10 kilometrov. Tam museli nastúpiť do štábnych vozidiel, ktoré mali zatemnené okná, a vystúpili až v jaskyni. Keď si pozreli, čo mali, naložili ich opäť do áut, vyšli von, urobili s nimi niekoľko kilometrov a vrátili sa pred útvar na nádvorie, kde mohli vystúpiť. Čiže ani títo funkcionári nemohli vedieť, kde to je. Bol to jeden zo siedmich najprísnejšie utajovaných objektov v celom Československu,“ hovorí Robert Dvořáček. Pravidelné aj náhodné previerky a pohovory s „kontrášmi“ boli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch na Výpustku samozrejmosťou. Takisto spoločné vychádzky, na ktoré mohlo odísť maximálne pätnásť vojakov. Ak si aj v dedine dali nejaké to pivo, musel si každý dávať pozor, aby mu to nerozviazalo jazyk. Ako hovorí pán Dvořáček, neoplatilo by sa to. „Keby niekto vtedy niečo prezradil, mal by minimálne na päť rokov istú basu. Boli sme si toho vedomí,“ dodáva.

Máme to ďaleko
Jaskynný komplex Výpustek opustila armáda až v roku 2001. Na tom, kto ho bude využívať ďalej, sa u našich západných susedov dlho nevedeli zhodnúť. Došlo pritom k jednej kurióznej situácii. „Ponuku dostal aj hasičský záchranný zbor, keďže sa tu stále narieka, ako máme málo úkrytov pre obyvateľstvo. V prípade živelnej pohromy alebo nejakej priemyselnej havárie by tento objekt bol vhodný a dokonca aj pripravený. Prišli sa sem pozrieť páni z vedenia Juhomoravského kraja a ponuku odmietli s odôvodnením, že by to sem z Brna mali ďaleko. Akosi nepochopili, že kryt nemal slúžiť im, ale obyvateľom okolitých obcí,“ krúti hlavou Robert Dvořáček, ktorý na Výpustku zostal ako správca. Dnes ho zamestnáva Správa jaskýň ČR, ktorá chce ešte v tomto roku areál otvoriť pre verejnosť. Možno bude potom robiť aj sprievodcu, keďže pozná objekt tak dobre ako asi nikto iný. Jeho náplňou práce by sa tak stalo rozprávanie o tom, o čom musel dlhé roky pod hrozbou prísneho trestu mlčať.