Najskôr ma na nej upútal nákazlivý smiech. Zdenka je matka dvoch detí, spolu s mužovými ich vychovávajú štyri. Ale červená sa a smeje sa ako šestnásťročná. Nechcem sama sebe dokázať, že veci, o ktorých píše v knihe Biele svetlo, sú vymyslené. Nie je dôležité, aby ma presvedčila, že naozaj „vidí“. Dôležité je, že hovorí pravdu. Aj jej manžel Janko spočiatku na ňu hľadel vyčítavo, keď mu povedala, že videla ducha a má komusi niečo odkázať. Paradoxne však práve on je dnes pre ňu najväčšou oporou.

Živnosť: duchárstvo
Keď sa Zdenka svojimi vidinami začala vážne zaoberať, prestala chodiť do práce a založila si živnosť. Akú len môže mať obsah činnosti živnosť, keď ide o komunikáciu s duchmi? Ale znie to celkom seriózne: Poradenská činnosť v oblasti astrológie, ezoterické a spiritualistické činnosti. Začalo sa to v trinástich Trinásťročné dievča, to je vlastne ešte dieťa. V tom čase Zdenkinej sestre zomrel ročný chlapček. Už deň predtým Zdenka vedela, že sa to stane. „Videla som takú bielu hmlu, aj mama ju videla,“ vraví Zdenka. „Strašne sme sa báli. Na druhý deň sme sa o tom rozprávali a vtom nám prišli povedať, že malý zomrel na obojstranný zápal pľúc.“ Zdenka svoje vidiny opisuje ako bielu hmlu. Tak to bolo na začiatku, ale postupne sa z hmly vynárali obrysy človeka. Je to duch mŕtveho, ktorý jej prináša odkaz pre niekoho živého. „Ja toho človeka nepoznám, ale viem, že o deň-dva niekto za mnou sám príde a ja hneď viem, že odkaz patrí práve jemu.“

Hľadanie
Pani Janková sa netají tým, že spočiatku sa bála o týchto veciach s niekým hovoriť. Myslela si, že nie je v poriadku. „Keď som to predsa len opatrne povedala nejakým známym, neverili mi, mysleli si, že keď som taký smejko, robím si z nich bláznov.“ Zdenka vyhľadala psychiatra. Povedala mu, že občas vidí akúsi bielu hmlu, nevie, čo to je, nedokáže to opísať, ale bojí sa toho. Lekár jej predpísal lieky na upokojenie a na spanie. Zdenka sa totiž bála zaspať, pretože práve vtedy „sa to stávalo“. Sedávala na posteli, plakala po nociach, unavená chodila do roboty. V tom čase žila s prvým manželom, mali jednu dcéru. Muž však Zdenkiným vidinám nevenoval pozornosť, proste jej neveril. Až keď sa rozviedla a začala žiť s novým partnerom, Jankom, pocítila podporu. Radil jej, aby sa nedala svojimi vidinami len tak zmietať, aby sa v tejto oblasti vzdelávala, študovala literatúru. „Začala som chodiť na rôzne kurzy, absolvovala som kurz Silvovej metódy a sebaovládania, ovládania mysle. Urobila som si aj kurz Spiritual Respondent Technology. Nesplnili však moje očakávania. Pod vplyvom manžela som začala čítať Arthura Forda Komunikace s duchmi, Záhady komunikace s dušemi zemřelých. Zistila som, že niektoré moje poznatky sú zhodné s tými, ktoré opisujú títo autori.“ Zdenka si zrazu uvedomila, že to, čo vidí, jej nemá byť na obtiaž, ale že je to dar, ktorý by sa mala naučiť využívať. Siahla po ďalšej literatúre. „Musela som pochopiť, že moje vidiny sú realita, ktorú som si nezvolila dobrovoľne, ale musím s ňou pracovať.“ Zdenka si všimla aj to, že väčšina tých, ktorých videla na „druhej strane“, viac ľutovali to, čo neurobili a mohli urobiť, než to, v čom urobili chybu. Povedala si, že by bola škoda, keby aj ona raz ľutovala, že svoj dar nevyužila.

Šialený strach nie
Odkedy sa Zdenke zjavil duch jej mŕtveho otca, už sa nebojí. Vždy jej príde poradiť, čo má robiť. Niekedy by sa aj ona rada opýtala jeho, ale vraj na to niet času. Kým stihne „vybaviť“ to, s čím otec prišiel, už aj je preč. Som zvedavá na to, či duch odíde, keď je pri nej aj muž. „Nie. Janko ani duchovia s tým nemajú problémy. Vraví, že v tomto smere som pánom ja, takže sa do toho nepletie. Ale raz ma poslali deti do kuchyne navariť čaj a práve pri linke stál duch. Bála som sa siahnuť na kanvicu rovno cez jeho hlavu, tak som tam poslala Janka. Teraz sa mi duchovia zjavujú aj cez deň, hocikde, aj na ulici. Komunikácia je okamžitá, nie postupná, ale akosi naraz všetko viem, čo mám komu odkázať. Niekdy sa trochu bojím, ale šialený strach to nie je. Je to, ako keby sa odrazu pri vás niekto zjavil a vy si myslíte, že ste v miestnosti sami.“

Komu pomáha?
Ak som dobre pochopila, tak Zdenkina „práca“ spočíva v tom, že sprostredkúva komunikáciu medzi mŕtvymi a živými. Kým je medzi mŕtvym a živým čosi nedoriešené, duch mŕtveho sa tu stále potuluje a nemôže odísť na druhú stranu. Stále nie je „oslobodený“. A to je Zdenkina úloha. Nedávno sa Zdenke zjavil duch dievčatka, ktoré zrazil vlak. Chcelo odkázať mame, aby neposudzovala ľudí tak prísne, že to nie je pre ňu dobre. Zdenka sa tento odkaz odvážila mame dievčatka povedať až po čase, keď už najväčšia bolesť prešla. „Duchovia vlastne nechcú, aby si ľudia po ich odchode niečo vyčítali. Vravia, že je to zbytočné, veľmi to človeka ťaží, ubližuje mu to.“ Keď si Zdenka jedného dňa ľahla do postele, zjavil sa v izbe černoch. Starý, pomaľovaný, vyzeral ako šaman. Bála sa, či mu porozumie. Ale pochopila: Zajtra mu povedz! Zabudol sa pokloniť. Vie, že je naším zvykom vzdať úctu tým, ktorí učia. Nech to urobí... Na druhý deň požičala Zdenka svoju kanceláriu nejakému lekárovi, ktorý robil elektrodiagnostiku. Keď ho uvidela, stŕpla. Bol to černoch. Hneď vedela, pre koho dostala včerajší odkaz. Lekára z Venezuely odkaz napodiv vôbec neprekvapil. „Povedal mi, aby som sa nebála ľuďom hovoriť o tom, čo vidím, že mám vzácne schopnosti a môžem aj ľuďom, aj duchom pomáhať.“

Čo Zdenka odmieta
Zásadne odmieta hľadať mŕtvych. A to aj vtedy, keď ju o to požiada polícia. „Bojím sa toho. Nedokážem povedať pozostalým, že ich blízky je mŕtvy. Už som viackrát videla mŕtveho, po ktorom pátrali, ale nedokázala som lokalizovať miesto. Ja nemám rada nátlak. Ani od duchov, ani od živých. Vyvolaj mi toho a toho, povedz, čo vieš... Tak vtedy nič neviem. Pod tlakom to nejde. Niekedy sa mi zjaví otec a povie, aby som od toho prípadu šla preč. Aby som tomu dala pokoj.“ Za Zdenkou často chodia ženy, ktoré majú mužov alkoholikov. Ani tu Zdenka nedokáže pomôcť. Snažila sa o to aj vo vlastnej rodine, chcela pomôcť bratovi, ktorý prepadol alkoholu, ale nezvládla to. „Tieto ženy musia so svojimi mužmi vyhľadať odborníkov. Musia bojovať, alebo od takých mužov odísť,“ vraví Zdenka.

Dezorientovaná
Kto chce, Zdenku si nájde. „Nepotrebujem reklamu. Aj tak toho za deň veľa nezvládnem,“ vraví jasnovidka. „Tak jedného-dvoch najviac. Potom, keď odídu, som chvíľu celkom dezorientovaná.“ Mladá žena so zvláštnymi schopnosťami má trošku problémy aj v rodine, aj v dedine, kde žije. Nielen jej deti, ale ani súrodenci nie sú uzrozumení s tým, čo robí. „V dedine to ľudia už o mne vedia. To sa rýchlo rozchýri. Ale prichádzajú za mnou skôr cudzí. U nás sú ľudia veľmi kresťansky založení, hoci ja si myslím, že to, čo robím, sa kresťanstvu neprieči.“ Zdenka ma síce o existencii duchov nepresvedčila, ale ani nemám chuť zatracovať ju. Napokon, čo zlé je na tom, keď dáva ľuďom nádej, že smrťou sa všetko nekončí? Každý vraj môže pomôcť tomu, kto odchádza. Vraví, že nemáme byť pripútaní k majetku, k veciam. A dokonca ani k ľuďom. Pretože tí, ktorí radi manipulovali s inými počas života, snažia sa to robiť aj po smrti. To hovorí Zdenka. Jej cieľom je vnášať do duší ľudí pokoj. Chce ich naučiť pokore, priviesť ich k tomu, aby sa vyrovnali sami so sebou. „Mali by sme zmeniť svoj život sami, a nie čakať, že to niekto urobí za nás,“ končí Zdenka svoje rozprávanie. A schuti sa zasmeje, keď ešte doloží, s akými triviálnymi vecami za ňou niekedy ľudia chodia. „Chcú vedieť, či urobia maturitnú skúšku. No na to nepotrebujú mňa. Veľmi rýchlo sa to dozvedia...“