Fernão De Magalhães: Objaviteľ zemegule

26.09.2009 (39/2009) Pred 490 rokmi sa vydal na cestu, ktorej výsledok vyvrátil dogmu, že náš svet je plochá doska, na konci ktorej padá voda do veľkej priepasti.
Fernão De Magalhães: Objaviteľ zemegule
6 fotografií v galérii
FERNÃO DE MAGALHÃES
Autor fotografie: Profimedia

Výprava, ktorú FERNÃO DE MAGALHÃES viedol, totiž Zem oboplávala a dokázala tak, že je guľatá.

Písal sa 20. september 1519, keď zo španielskeho prístavu Sanlúcar de Barrameda vyplávalo na šíre more päť plavidiel. Na palubách vlajkovej lode Trinidad a sprievodných San Antonia, Concepciónu, Victorie a Santiaga bolo dovedna 237 mužov, ktorých čakala mimoriadne dlhá a nebezpečná cesta. Ich cieľom boli ázijské brehy, presnejšie súostrovie Moluky, prezývané aj Ostrovy korenia. Z Európy sa k nim obchodné lode plavili cez Stredomorie alebo okolo Mysu dobrej nádeje. V jednom i druhom prípade smerovali na východ, španielska flotila sa však vydala opačným smerom - na západ. Keby dosiahla cieľ, neznamenalo by to len objav novej cesty, ale aj potvrdenie názoru, za ktorý vtedy končili ľudia ako kacíri v plameňoch, teda že Zem je guľatá. Mužovi, v hlave ktorého sa myšlienka na túto výpravu zrodila, však odvaha nechýbala. Volal sa Fernao de Magalhaes, pôvodom bol Portugalčan a z paluby Trinidadu celej flotile aj velil.

Sny o ďalekých plavbách

Pochádzal z mestečka Sabrosa, z rodiny vidieckeho šľachtica, kde sa narodil na jar 1480. Odmalička sníval o ďalekých cestách a veľkých objavoch, nebol však iba romantickým rojkom. Usilovne sa vzdelával, študoval najmä astronómiu, geografiu a námorné vedy, aby svoj sen raz mohol naplniť.

Na more sa prvýkrát dostal ako dvadsaťpäťročný, keď sa stal členom výpravy do Indie, ktorú viedol Francisco d'Almeida. O desať rokov neskôr už bol skúseným námorným kapitánom i vojakom, ktorý sa preplával stovky míľ a vyznamenal sa v mnohých bitkách. Tie mu pripomínali aj zranenia. Najvážnejšie utrpel roku 1513 v Maroku, keď ho nepriateľ trafil kopijou do nohy a odvtedy kríval. Počas tohto vojenského ťaženia utrpel ešte jednu veľkú ranu, keď bol krivo obvinený z obchodovania s Maurmi, v dôsledku čoho ho poslali do výslužby. Celá vec sa napokon vysvetlila, teda aspoň Magalhaes bol o tom presvedčený. Lenže keď kráľa Manuela opakovane žiadal o zvýšenie penzie a ponúkal mu znovu svoje služby, dostával odmietavé odpovede. Panovník mu nakoniec odkázal, že ak chce, môže skúsiť šťastie inde. Magalhaesa, ktorý mal ako kapitán výbornú povesť a z námorných výprav množstvo cenných skúseností, sa to dotklo a v roku 1517 odišiel do Španielska.

Vidina bohatstva zabrala

Usadil sa v Seville, kde sa aj oženil. Jeho vyvolenou sa stala Beatriz Barbosová, dcéra jeho dobrého priateľa. Zakrátko sa im narodil syn Rodrigo, ale moreplavec nebol stavaný pre pokojný rodinný život. Túžil sa na palube lode opäť vydať na šíre more a najviac ho lákali Moluky, ostrovy preslávené vzácnym korením, ktoré bolo v Európe lukratívnym obchodným artiklom.

Bol tu však problém. Východnú námornú cestu vedúcu k nim okolo Afriky malo pod kontrolou Portugalsko. Magalhaes bol presvedčený, že sa to dá vyriešiť, na ostrovy by sa predsa mohol dostať z druhej strany. Navrhol to mladému španielskemu kráľovi Karolovi I., a toho ani nie samotná myšlienka, ako skôr vidina nových kolónií a bohatej koristi zaujala. Na jar 1518 súhlasil s vyslaním a financovaním výpravy, ktorá nájde španielsku cestu na Moluky a na čele ktorej bude práve Fernao de Magalhaes, alebo Fernando de Magallanes, ako ho volali Španieli.

Zaplatil si aj modlitby

Viac než rok mu trvali prípravy na cestu. Vedel, že bude nesmierne ťažká. Pred sebou nemal totiž iba neznáme vody, ale aj jeden neprebádaný kontinent, ktorý iba pred 27 rokmi, objavil Krištof Kolumbus. V lete 1519 bolo napokon všetko pripravené, no prv ako sa flotila piatich lodí vydala na dlhú cestu, čakala Magalhaesa ešte jedna povinnosť. V kostole Santa María de la Victoria de Triana v Seville musel zložiť prísahu kráľovi. Zároveň venoval mníchom z tamojšieho kláštora veľkú sumu peňazí, aby sa neustále modlili za úspech a bezproblémový priebeh jeho plavby. Až potom sa 10. augusta 1519 vydali karavely po rieke Guadalquivir na cestu.

Magalhaes mal asi mníchom zaplatiť viac. Už zakrátko totiž musel čeliť prvým komplikáciám, a to ešte ani nebol na mori. V prístave Sanlúcar de Barrameda sa objavili prvé ťažkosti s posádkou, ktorej zloženie bolo rozmanité, tak po národnostnej, ako aj etnickej stránke. Kým sa problémy podarilo vyriešiť, strávili v prístave päť týždňov. Magalhaes ich nezažehnal definitívne, konflikty, dokonca aj medzi ním a jeho pobočníkmi, prepukali každú chvíľu, a keď na jar 1520 zakotvili v patagónskej zátoke San Julian, musel čeliť dokonca vzbure. Potlačil ju tvrdo, vodcov dal popraviť a niekoľkých mužov vysadil na breh. Ďalšia katastrofa doľahla na výpravu v lete, keď loď Santiago stroskotala v búrke. No a o niekoľko týždňov prišla o ďalšie plavidlo, keď sa veliteľ lode San Antonio aj s posádkou rozhodol dezertovať. Obrátil kormidlo a vrátil sa do Španielska.

Väčšie more než čakal

Ani tieto rany Magalhaesa neodradili od pokračovania v ceste. Okrem nepríjemných zážitkov sa totiž z času na čas naňho usmialo aj šťastie. Tak to bolo napríklad v októbri 1520, keď sa mu podarilo dostať na druhú stranu juhoamerického kontinentu bez toho, aby ho musel oboplávať. Po viacerých márnych pokusoch totiž našiel medzi Ohňovou zemou a dnešným Čile prieliv. Dnes nesie jeho meno. Magalhaes, ktorý vraj pri objavení tohto miesta plakal od šťastia, ho však vtedy nazval Kanál všetkých svätých. Tí pri ňom v najbližších dňoch asi stáli naozaj. Búrlivé vlny prielivu, ktoré prekonávali viac než mesiac, boli totiž pre jeho lode permanentnou hrozbou.

Napokon Trinidad, Concepción a Victoria konečne vplávali do pokojných vôd. Podľa predstáv moreplavcov mali čoskoro uvidieť pevninu. Mar del Zur, čiže Južné more, ako túto vodnú plochu kedysi jej objaviteľ Vasco Nuňez de Balboa nazval, však bolo oveľa väčšie než predpokladali. Magalhaesovej výprave trvalo viac než tri mesiace, kým ho preplávali.

„V posledných týždňoch sme už nemali ani potraviny. Zo suchárov, ktoré nám jedine zostali, bol iba prášok plný červíkov a odporne páchol krysím močom. Niektorí dokonca jedli kožené remene alebo vlastné oblečenie. Na pitie nám zostala iba žltá zapáchajúca voda,“ opisoval nekonečnú plavbu po návrate jeden z tých, čo prežili. Posádku nedecimoval iba hlad, ale aj choroby, ktorým viacerí muži podľahli. Jediným šťastím bolo, že po celé tri mesiace nezažila výprava jedinú búrku. Bol to neobvyklý jav, a preto Magalhaes z vďačnosti nazval tento oceán Tichý.

Osudná pomoc

Vytúženú pevninu dosiahli začiatkom marca 1521 a boli to dnešné Mariánske ostrovy. Doplnili si tam zásoby, odpočinuli si, opravili lode a pokračovali ďalej, na východné pobrežie Filipín. Práve tam na ostrove Limasawa sa Magalheas utvrdil v tom, že oboplával Zem a tá je guľatá. Desať rokov predtým tu totiž bol na portugalskej lodi, ktorá priplávala z opačnej strany.

Jeho výprava však bola čoraz menšia, z pôvodných 237 mala už len 150 mužov. Na ostrove Cebú ich prijali priateľsky, domorodci dokonca bez problémov prijali kresťanstvo a dali sa pokrstiť. Magalhaes sa spriatelil s miestnym náčelníkom a sľúbil mu pomoc pri konflikte s vládcom susedného ostrova Mactan. Bolo to osudné rozhodnutie.

Domorodci, podporovaní niekoľkými desiatkami Európanov, priplávali k Mactanu na člnoch ráno 27. apríla 1521. Vyskákali do vody a pomaly sa blížili k brehu. Zrazu sa však na nich so strašným revom vyrútilo odhadom vraj pol druha tisíc bojovníkov. Nastal zmätok, okolo útočníkov svišťali šípy a lietali oštepy. Začali ustupovať k člnom, mnohí však pod strelami padali. Jeden z otrávených šípov zasiahol aj Magalhaesa. Predtým ako klesol k zemi, vraj ešte stihol vytasiť meč a obzrieť sa za svojimi mužmi. Vtedy už pri ňom boli nepriateľskí bojovníci a bodali ho kopijami.

Španieli chceli Magalhaesovo telo dôstojne pochovať, to sa im však nepodarilo. Domorodci im ho nevydali, ani keď ho chceli vykúpiť.

Po Magalhaesovej smrti nastal vo výprave chaos a viacerí muži sa pokúšali prevziať velenie. Straty, ktoré utrpeli, spôsobili, že na tri lode bolo zrazu málo členov posádky. Concepción preto opustili a potopili a na zvyšných dvoch plavidlách pokračovali ďalej. Celé týždne putovali Trinidad a Victoria medzi ostrovmi južných Filipín, až sa na jeseň 1521 konečne dostali na vytúžené Moluky. Námorníci tam naložili lode korením, najmä klinčekmi a škoricou, a pred Vianocami sa vydali na cestu domov.

Nasledovníci sa nenašli

Všetky útrapy sa však ešte nemali skončiť. Loď Trinidad aj s celou posádkou totiž pri Molukách zajali Portugalčania. Do Španielska sa tak vracala jediná karavela z piatich, ktoré v lete 1519 vyrazili na cestu. Victoria, na ktorej prevzal velenie baskický navigátor Juan Sebastián Elcano, napokon v máji 1522 oboplávala Mys dobrej nádeje a 8. septembra zakotvila v Seville. Výprava, na ktorú piatimi plavidlami vyrazilo 237 mužov, sa vrátila totálne zdecimovaná. Z jedinej lode, ktorá po troch rokoch doplávala späť, vystúpilo na breh 18 mužov!

Hoci náklad korenia, ktorý loď Victoria priviezla, celú výpravu zaplatil, cena za ňu bola vysoká. Španieli prehodnotili záujem o Moluky i obchodovanie s tamojším korením a začali sa sústreďovať najmä na upevnenie svojho postavenia na americkom kontinente. Obete, ktoré priniesla Magalhaesova výprava, spôsobili, že na ďalšiu takúto cestu sa nikto nechcel vydať. Až o viac než polstoročia neskôr ju zopakoval anglický moreplavec Francis Drake, ale to už bolo v iných súvislostiach a z iných dôvodov.

Napriek všetkému zlému čo Magalhaesa a jeho mužov stretlo, znamenala táto výprava pre ľudstvo veľký krok vpred a jej význam sa dá porovnať s Kolumbovým objavom Ameriky. Nepriniesla totiž iba dôkaz, že Zem je guľatá, ukázalo sa tiež, že je aj oveľa väčšia, než si ľudia dovtedy mysleli.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×