Eva Rysová: Umenie okamihu

21.10.2009 (42/2009) Herečky staršej generácie akoby sa stratili z očí. Jednou z nich je aj EVA RYSOVÁ (77). Nie je to tak dávno, čo ju poznali všetci diváci. Dnes je to inak – mladým ju treba predstavovať a starším pripomenúť.
Eva Rysová: Umenie okamihu
6 fotografií v galérii
Eva Rysová: eraz hrám v Mrázikovi aj vo Fidlikantovi na Novej scéne a zopár predstaví mám...
Autor fotografie: Život

Podľa životopisu ste rodáčka z Hajnáčky. Je to malebná dedinka pod kopcom, kde kedysi stál krásny hrad. Chodievate tam ešte?

Narodila som sa tam, ale s rodinou sme žili v Lučenci. Aj tam chodievam len raz za rok, oteckovi na hrob. V Lučenci som chodila do gymnázia, prežila som tam svoje prvé lásky. Vlastne - len jednu. Najprv som bola zaľúbená len tak na diaľku a potom sme spolu chodili. Ach jaj, prvá láska, prvé prechádzky po krásnom lučeneckom parku…

Je pravda, že ako gymnazistka ste milovali matematiku a snívali o štúdiu architektúry?

Najskôr som ju nemala rada, lebo sme nemali dobrého pedagóga. Potom prišla mladá profesorka, ktorá vedela podať učivo tak, že sme mu všetci rozumeli. Tvrdila, že kto má umelecké sklony, pre toho je matika hračka. Celkom dobre som aj kreslila a naozaj som chcela ísť s najlepšou kamarátkou na architektúru. Ona ju napokon vyštudovala, ja som „pričuchla“ k divadlu. Už na gymnáziu som začala hrať v divadelnom krúžku. Škola mala meno po spisovateľke Božene Slančíkovej Timrave a hrali sme jej hru.

Stretli ste sa niekedy s ňou?

Samozrejme, bola to veľmi milá stará pani. Už mám pomaly toľko rokov, čo ona vtedy! Pre mňa ako mladé dievča to bola starenka.

Videla vás aj hrať divadlo?

Požičala nám zo svojich rukopisov jednu hru, ktorá nikdy nevyšla knižne, a my sme ju s divadelným krúžkom naštudovali. Lenže stala sa nemilá vec. Neexistovali žiadne kopírky, rukopis sme si požičiavali a každý si opisoval svoju postavu. A pri tom požičiavaní sa celé druhé dejstvo stratilo. Hra už nikdy neuzrie svetlo sveta. Jediné uvedenie bolo to naše, naštudovali sme to s profesorkou slovenčiny. Ale Timrava sa na nás prišla pozrieť a páčili sme sa jej.

Hnevala sa, že sa stratila časť rukopisu?

Predstavte si, že nie! Povedala len - veď to už bolo také staré, ani nechcem, aby sa to ešte hralo. Mala veľmi rada mladých. Moja najlepšia kamarátka z gymnázia bola jej neter. Iste viete, že Timrava bola z dvojčiat. Jej dvojča-brat bol evanjelický farár a jeho dcéra bola mama mojej kamarátky. Bývali blízko seba, a keď sme sa ako mládež stretávali, teta Timrava vždy prišla medzi nás. Doniesli sme si gitaru, harmoniku, spievali sme a niekedy aj tancovali. Teta bola veľmi rada s nami. Po maturite som ju už nevídala, zakrátko potom aj zomrela. Vždy keď idem oteckovi na hrob, zapálim sviečočku aj na jej hrobe.

Takže vlastne Timrava má tak trochu na svedomí to, že ste sa stali herečkou?

V Lučenci bol aj ochotníky krúžok pomenovaný po nej. S nimi som hrala, a tam sa to stalo. Kto raz pričuchne k divadlu, k tej droge, tomu sa dostane do krvi. Nedá sa jej zbaviť, bola by to krutá liečba!

Tak ste išli študovať herectvo do Bratislavy. Ako sa to pozdávalo vašej rodine?

Viete, ako sa to voľakedy bralo – byť herečkou bola neistá existencia. Mala som vtedy už len mamu. Povedala mi, že by bolo lepšie, keby som mala nejaké „normálne zamestnanie“. Bola na oboch mojich absolventských predstaveniach, veľmi sa jej páčili, ale na promóciách mi povedala: Vieš, nepadne mi to ľahko, ale ak si to rozmyslíš a pôjdeš študovať niečo normálne, tak ťa ešte štyri roky budem podporovať. Na to som sa urazila. Veď mi rovno po škole ponúkli angažmán do Martina, čo bolo veľmi dobré divadlo. Hrali tam vtedy Kronerovci, Romančík, Vrzalovci, Naďa Hejná, samí ohromní herci aj režiséri. Bola som šťastná, že som sa tam dostala. Bol to priateľský, súdržný súbor, aj mladých vždy prijali s otvorenou náručou. Navštevovali sme sa, ku Kronerovcom som chodievala, keď bola Zuza malá, mala len zo tri roky. Vzali ma aj na návštevu do ateliéru majstra Benku. A v Martine bola takisto vynikajúca nemocnica...

... v ktorej ste si našli manžela.

To on si našiel mňa! Bolo viac herecko-lekárskych manželstiev, nemocnica a divadlo boli veľmi úzko prepojené. Lekári chodievali na predstavenia, na divadelné plesy, my zasa na lekárske. Ale neľutujem, nedávno sme oslávili zlatú svadbu. Dnes už nie je v móde žiť tak dlho v jednom vzťahu. Zaujímavejšie sú kadejaké pletky...

Vráťme sa však k divadlu. Prečo ste odišli z Martina do Trnavy?

Sľúbili mi byt! Nebol to síce hlavný dôvod, ale určite to zavážilo. V Martine som bývala v malilinkej garsónke. Hoci som už bola vydatá, nemohli sme tam s mužom bývať spolu. No a syn bol už na ceste, tak nebolo o čom uvažovať. Narodil sa v apríli, materská trvala tri mesiace a v septembri som už stála na trnavskom javisku. Veľmi rada na to obdobie spomínam, hrala som tam veľa nádherných postáv.

Ani tam ste nezostali dlho. Na dlhé roky ste zakotvili na Novej scéne v Bratislave. Boli ste tam, až kým sa po kadejakých zmenách nakoniec nezrušila činohra.

Je to nepríjemné, ako keď vám pod zadkom vymenia stoličku. Zostala som na Novej scéne, len divadlo sa zmenilo. Hrávali sme aj vážny repertoár, boli tam výborní herci, režiséri a dalo by sa povedať, že sme konkurovali Národnému divadlu. Po rekonštrukcii budovy bolo treba opäť prilákať ľudí do divadla. Tak sa nasadili prvé muzikály. Bolo to vtedy múdre rozhodnutie, ale popritom sme hrali aj kvalitnú činohru. Riaditelia sa menili, až sme sa jedného dňa dozvedeli, že činohra sa neoplatí.

Nemali ste záujem robiť muzikál?

Neviem ho spievať. Občas som v divadle spievala, ale to bolo herecké spievanie. Na to, aby niekto robil muzikál, treba dobre spievať. A druhá vec je, že v muzikáloch nie sú staršie postavy, väčšinou len veľa mladých. Tak som sa zošmykla z plagátu. Teraz hrám v Mrázikovi aj vo Fidlikantovi na Novej scéne a zopár predstaví mám aj v iných divadlách.

Existuje hra pre herečku vašej vekovej kategórie, ktorú by ste si chceli zahrať?

Ojój, samozrejme, že je! Mladé majú postavu v každej hre, v strednom veku v každej druhej-tretej a pre staršie treba hľadať.

Myslia na to aj dramaturgovia a režiséri? Nezabúdajú na staršie herečky?

Ako kto a v akom divadle. Divák je väčšinou mladý a zaujímajú ho jeho problémy, ktorými žije. Mám dojem, že aj televízie vychádzajú divákom v ústrety, dokonca sa mu podliezajú. Súčasná tvorba nielenže znižuje hranice vkusu, ale priam ho kazí.

Znamená to, že nemáte záujem zahrať si v niektorom seriáli, ktoré práve „letia“?

To netvrdím. V Ordinácii som už hrala nejaké epizódky. Ja už môžem hrať len pacientky, v mojom veku sú už lekárky aj sestričky v dôchodku (smiech). O desať, pätnásť rokov mladšie herečky hrajú tie najstaršie. Mala som jednu skvelú ponuku, na jednu z hlavných postáv v novom seriáli, ale pre rozpočet sa výroba odložila. Škoda, mala by som tam peknú postavu.

Nie je vám to ľúto?

Smutné je, že nás mladí nepoznajú. Učím na Cirkevnom konzervatóriu a stáva sa, že spomeniem niektorú kolegyňu, a decká sa pýtajú - a to je kto? Prekvapí ma to, ale potom si uvedomím, že ju nemali kde vidieť. Maliar si môže maľovať a môže byť slávny až o pár rokov, dokonca aj po smrti, aj spisovateľ. Herec hrá len vtedy, keď má objednávku. Herectvo je umenie okamihu.

Máte bohaté pedagogické skúsenosti, učili ste na VŠMU i na konzervatóriu.

Vyše tridsať rokov som učila operných spevákov herectvo. Myslím si totiž, a súčasný vývoj divadla to potvrdzuje, že aj v opere treba podávať herecký výkon. Navyše musia aj spievať, ale hrajú o ľuďoch, rovnako ako v činohre. Po revolúcii si ma zavolal dekan a povedal, aby som napísala nejakú prácu. Ako nestraníčka som nemohla byť docentkou, po celý čas som učila ako externý asistent. Lenže už som mala svoje roky a vravela som si - teraz budem robiť docentúru? Veď som nemyslela, že budem tak dlho učiť!

Ako vidíte dnešných mladých ľudí?

Dnešná mládež je sebavedomejšia, menej poddajná, musíte ich presviedčať, že to, čo od nich žiadate, je pre ich dobro. Ale keď ich presvedčíte, sú veľmi ochotní. Veľmi ma trápi, že málo čítajú. Učím teraz najmä umelecký prednes, preto sa ich snažím priviesť aj k tomu, aby siahli po knihe.

Nedávno ste mali nevšedný zážitok. Naštudovali ste inscenáciu s kanadskými Slovákmi.

Robila som s torontskými ochotníkmi hru Viliama Klimáčka. S úspechom sme hrali v Kanade aj na Slovensku. Len škoda, že bez nejakého veľkého povšimnutia kritikmi. Stálo to za to, hrala som tam ústrednú postavu, ženu, ktorej celá rodina emigrovala.

Bola vám táto téma blížšia preto, že váš syn žije už pätnásť rokov v Kanade?

Určite. Veľmi mi chýba. Aj on, aj vnúčatá. Keď odišli, Miško mal necelých šesť rokov a Lucka deväť a už teraz v lete sa mi vydala.

Dnes vzdialenosť nie je taký problém ako kedysi. Máme počítače, maily, skype. Niektorí starší ľudia si však netrúfajú s nimi pracovať. Ako ste na tom vy?

Nezvládam to veľmi dobre. Keď sa mi niečo pokazí, tak neviem ako ďalej. Ale s deťmi viem skypovať, aj si s nimi písať.

Je to určite ťažké, keď vás delia tisíce kilometrov. Zvykli ste si, že nie sú s vami?

Bolí to strašne, že sú ďaleko, voláme si často, ale osobné stretnutie to nenahradí. Je mi ľúto, že som nemala viac detí. Často si hovorím, ako by bolo dobre, keby som mala ešte dcéru, ktorá by bola teraz pri mne.

Neuvažovali ste o tom, že by ste odišli za synom?

Starý strom nepresadíš. Rada k nim idem na návštevu, som šťastná, keď prídu oni sem. Čo by som tam robila? Nechcela by som im byť na krku, som zvyknutá na svoje, viem sa o seba postarať, žijem tak, ako vládzem. Nevedela by som inak...

Váš syn Michal tiež vyštudoval herectvo, potom zmenil profesiu. U vnuka je to opačne - herectvo neštudoval, ale hral asi v pätnástich filmoch a dokonca má aj ceny. Ste naňho pyšná?

Veľmi! Má to už len ako hobby, ak má čas, ešte filmuje. Študuje na vysokej škole ekonomického zamerania, ešte sa nerozhodol presne, čomu sa bude venovať. Užíva si mladosť, momentálne je v Austrálii u kamaráta a surfuje na vlnách..

Keď sa ohliadnete za svojím životom a prácou, môžete byť spokojná a šťastná?

Všeličo by sa dalo robiť lepšie, ale vpodstate som spokojná. Všetko, čo som urobila, som urobila sama, vlastnými silami. Nikdy ma nikto neposúval. Bývalo to aj ťažké, ale ja som v znamení leva, mám silu prekonávať prekážky. Herectvo je to najzávislejšie povolanie, aké poznám. Ste závislí od všetkého - od hereckého partnera, od režiséra a jeho nálady, od dramaturga, od diváka, či si vás obľúbi, či vás pochopí, od počasia, či sa divákovi bude chcieť prísť do divadla, alebo či nebodaj ochoriete...

Srší z vás energia a dobrá nálada. Kde na ňu chodíte?

Neviem, ale asi ju čerpám zo svojich žiakov. Keď človek učí deti od pätnásť rokov, tak sa im musí prispôsobiť. Musí chápať ich pubertálny vek a problémy, ktoré sú s tým spojené. Prvé lásky, sklamania, trému... treba ich pochopiť, priblížiť sa k nim. A asi sa pri tom mladne či čo (smiech). Ak raz v škole skončím, určite si vymyslím niečo iné.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×