Používaním stránok prevádzkovaných Azet.sk, a.s. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK Viac info

Lietajúci hotelier

16.12.2007 (51/2007) Úspešný podnikateľ ANDREJ KVASNA (55) z Banskej Bystrice priznáva, že švajčiarskou dokonalosťou je už navždy „poznačený“. Možno práve preto veľa vecí na Slovensku nikdy nepochopí. Kultúra mnohých ľudí je podľa neho na bode mrazu – lebo rýchlo zabúdajú na minulosť.
Lietajúci hotelier
1 fotografia v galérii
ANDREJ KVASNA
Autor fotografie: Život

Komunistický režim mu ležal v žalúdku natoľko, že sa v osemdesiatych rokoch rozhodol emigrovať. Cez Juhosláviu a Taliansko utiekol s manželkou a so synom do Švajčiarska. „Využil som kontakty s ľuďmi, ktorých som spoznal ešte počas aktívnej lyžiarskej kariéry. Pomohli nám, požiadali sme o politický azyl. Začal som pracovať v cestovnom ruchu a v gastronómii,“ spomína. Pochopiteľne, celkom od piky. Najskôr v čašníckom fraku, popritom si robil hotelový a reštauračný ‚patent‘ v Luzerne. Postupne sa postavil na vlastné nohy.

Závisť medzi emigrantmi

Možno ešte tvrdším orieškom ako švajčiarska nemčina boli utečenci z prvej emigračnej vlny v roku 1968. „Keď ste rýchlo napredovali a podarilo sa vám niečo vybudovať, nezriedka vám závideli. Proste klasika,“ hovorí. V Zugu, kde sa neskôr vypracoval až na zástupcu riaditeľa hotela, žilo v tom čase 70 – 80 percent cudzincov. Bolo to kozmopolitné, ale aj poriadne drahé mesto. „Stále sme sa konfrontovali s existenčnou otázkou, na čo sme neboli zvyknutí. Človek naraz zistí, že nič nie je zadarmo, a musí sa s tým vyrovnať.“ Napriek tomu sa nesťažoval. Komunisti mu v slobodnom Švajčiarsku vôbec nechýbali, aj keď... „Pochodil som celý svet, ale stále ma to ťahalo domov. Nikdy som sa nezmieril s tým, že v zahraničí ostanem natrvalo,“ vysvetľuje. Navyše ho trápilo, že nechal doma rodičov. „Bol som to jediné, čo im ostalo. Stratili môjho brata, keď bol ešte malý. Dnes už nežijú, ale keď som sa opäť objavil doma, bola to pre nich obrovská satisfakcia.“ Stalo sa tak po novembri 1989. Slovák zo Švajčiarska sa v časoch zrodu kapitalizmu u nás vrhol do divokých podnikateľských vôd.

Sláva a pád Tatra Airu

Keď v roku 1991 vznikla súkromná letecká spoločnosť Tatra Air, Andrej Kvasna bol jednou z duší celého projektu. Ku krídlam mal blízko, študoval totiž na leteckej škole v Žiline. „Rozbehli sme to v spolupráci so švajčiarskou spoločnosťou Crossair. Na tie časy spomínam veľmi rád, vládla obrovská eufória a entuziazmus,“ dodáva. Z privátneho kapitálu dokázali fungovať až do februára 1999, prepravili okolo 350 000 pasažierov. Potom bola spoločnosť nútená vyhlásiť konkurz, podľa Kvasnu za tým bola politika. Ani druhý pokus o jej znovuzrodenie nevyšiel, pre stratovosť ju zrušil hlavný akcionár – banskobystrický VÚC.

Šéf s metlou

V roku 1993 sa Andrej Kvasna stal predsedom predstavenstva spoločnosti Zlatý Bažant v Hurbanove a podieľal sa na jej prechode do rúk holandského gigantu Heineken. „Myslím, že to bola tá najlepšia možná privatizácia. Zlikvidoval sa miliardový dlh, investovalo sa do výroby. Dnes Heineken zamestnáva tisícky ľudí.“ V tom období v pivovare vymysleli, že vytvoria ofi ciálnu vlastnú sieť pivární Zlatý Bažant. „Z nej ostala táto jediná v Banskej Bystrici. Vyrástol som priamo na námestí a v roku 1993 som kúpil tento dom, ktorý bol v dezolátnom stave. Keď som sa vytrápil s jeho rekonštrukciou, v roku 1994 som otvoril tento podnik,“ spomína a dodáva, že začiatky boli mimoriadne ťažké, najmä pre nekvalitný personál. „Ľudia sa nevedeli ani poriadne pozdraviť, za totality sa to nemali kde naučiť.“

S rodinou býva v podkroví domu, kolobeh podniku má ako na dlani. Keď treba, neváha pozametať pred vchodom alebo odhrnúť sneh. Na naše pomery nevídaná vec, vo Švajčiarsku úplne bežná.

Povrchnosť ľudí je obrovská

Andrej Kvasna sa nikdy netajil svojimi pravicovými názormi. Po návrate zo Švajčiarska si na mnohé veci nevie zvyknúť. „V Banskej Bystrici sa nič nedeje, nič tu nie je a ľudia sú spokojní. Tá povrchnosť je obrovská. Nikomu nevadí, kto sú čelní predstavitelia regiónu a že rozhodujú o našich peniazoch. Pritom ide o ľudí, ktorí v roku 1989 zatvárali školy, aby študenti nemohli ísť do ulíc manifestovať!“ November 1989 si v jeho podniku každoročne pripomínajú nielen výzdobou, ale napríklad aj originálnym jedálnym lístkom. „A to je, prosím pekne, jediná aktivita k 17. novembru v celom meste!“ Napriek tomu je šťastný, že sa vrátil domov. Jeho bývalá manželka ostala vo Švajčiarsku, s druhou životnou partnerkou Máriou vychovávajú 11-ročnú dcéru Kláru. Syn z prvého manželstva Richard sa už osamostatnil, úspešne podniká v informačných technológiách. Jeho otec s hrdosťou hovorí, že sú jedna krv. „Vrátil sa na Slovensko, čo pre mňa naozaj veľa znamená,“ teší sa.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×