Používaním stránok prevádzkovaných Azet.sk, a.s. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK Viac info

Dom hrôzy

31.05.2008 (22/2008) CHOROMYSEĽNÝ VRAH A LÚPEŽNÍK so sekerou v rukách sa zrútil na zem, keď mu guľka prevŕtala hruď. Často rozprával o Božej vôli, manipuloval svojou manželkou a nenávidel hádam celý svet. Je koniec strachu v dedine.
Dom hrôzy
1 fotografia v galérii
Napriek tomu, že boli stále doma, o chalupu sa príliš nestarali.
Autor fotografie: Život

Naozajstný dom hrôzy ako vo filme. Scenár, ktorý je taký absurdný, že sa nedá vymyslieť. Osamelá chatrč, pri ktorej už dávno padla kôlňa, kdesi na samote za dedinou. Všade nepokosená vysoká tráva. Cestu k dverám vyjazdili len zásahové autá. O pár dní ju opäť nebude vidno. Takmer nikto po nej nechodil. Dom, v ktorom žili dvaja šialenci. Zabili v ňom vlastné deti, dostali papiere na hlavu a opäť viedli svoj uzavretý život mimo reality. Stále v tom istom dome. Neuveriteľné. Báli sa ich susedia, takmer celá dedina. Niečo akoby viselo vo vzduchu. Smrť.

Akože riešenie

Kulisou tejto tragédie bola malá dedinka Jastrabá neďaleko Kremnice. Už v roku 1992 sa jej Jaromír († 49) a Iveta (46) postarali o publicitu, ktorá naháňala hrôzu. Mačetou zavraždili svoje dve deti Máriu († 7) a Jaromírka († 6). S mŕtvolkami strávili ešte dva dni, rozprávali sa s nimi a spievali im uspávanky. Lekári o oboch skonštatovali, že sú psychicky chorí, a súd im nariadil ústavnú liečbu. Jaromíra z nej prepustili v roku 1997 a Ivetu o štyri roky neskôr. On sa liečil na psychiatrii ešte pred vraždou zúbožených detí. Týždeň pred tým dostal priepustku...

Učiteľky navrhovali umiestniť Majku a Jarka do domova, pretože rodičia sa o nich nedokázali primerane postarať. Otec sa snažil zachrániť detičky tým, že ich poslal na onen svet. Vybabral tak s úradmi. Jeho malé víťazstvo bolo aj víťazstvom manželky, ktorou manipuloval. Jej oddanosť bola silnejšia ako pud matky chrániť vlastné ratolesti za každú cenu. Šialenstvo vo dvojici naberalo na obrátkach. Každý údajne podrezal jedno dieťa. Ľudia sú však presvedčení, že hrozný čin spáchal len on: Jaromír Štefan. „Obaja sa po rokoch v ústave mali liečiť ambulantne na kremnickej psychiatrii. K lekárom však nechodili a lieky neužívali,“ skonštatoval starosta obce Jastrabá Vojtech Sklenár. To neveštilo nič dobré.

V nedeľu 18. mája ráno napadli svojich susedov z Trnavej Hory. So sekerou a s kutáčom im vtrhli do domu a požadovali splatiť dlh dvetisíc korún. Rozbíjali dvere, okná, zariadenie... Boli agresívni a vyhrážali sa smrťou. Dlh si možno vymysleli, domáci im napriek tomu v strachu peniaze vyplatili, aby sa ich zbavili. „O pol štvrtej prišli za mnou na slávnosť ku Dňu matiek vystrašení napadnutí susedia a požiadali ma o pomoc. Zavolal som políciu a šli sme tam. Hliadka dostala pokyn len prijať trestné oznámenie. S tým som kategoricky nesúhlasil a žiadal som prítomnosť vyšetrovateľa.“ Starosta vedel, že trestné oznámenie by mohlo byť len ďalším zúfalým pokusom akože niečo riešiť a pritom nič nevyriešiť.

„Zavolal som operačnému dôstojníkovi a upozornil som ho, že situácia je vážna. Na moje naliehanie poslal vyšetrovateľa, s ktorým sme opäť šli za agresívnym Jarom. Vyzvali sme ho, aby vyšiel. Nereagoval, len sa vyhrážal, že nám poodtína hlavy, ak nezmizneme. Opäť sme kontaktovali operačného dôstojníka, aby poslal vyjednávača,“ dodáva starosta Jastrabej.

Nezastaviteľný

Policajný špecialista po dvoch hodinách márnej snahy neuspel. Jaro sa stále vyhrážal, že všetkých pozabíja, a bol čoraz agresívnejší. „Po tomto neúspechu kontaktovali policajného riaditeľa zo Žiaru nad Hronom. Ten prišiel aj so zásahovou jednotkou, aby agresívneho muža zneškodnili a predviedli na vyšetrovanie. V tom čase už bol na mieste aj lekár a záchranná služba. Po prehodnotení situácie sa rozhodli vtrhnúť do domu. Jaro sa už vyhrážal aj tým, že od tne hlavu manželke, ak mu všetci nedajú pokoj. Nikto nedokázal odhadnúť, čo urobí,“ spomína hlava obce.

Pri násilnom otvorení dverí, použití ohlušujúceho granátu a slzotvorného plynu sa starosta pozrel na zasahujúcich mužov. „Myslel som si, že policajt vpredu už-už bude mať sekeru zaťatú v hlave. Najprv útočníkovi strieľali do nôh. To však nepomohlo. Spacifikovať sa ho pokúšali aj ďalší muži zákona strelami na miesta, ktoré by priamo neohrozili jeho život.“ Scéna ako z hororu však pokračovala. Jaro bol údajne nezastaviteľný. Policajt natlačený útočníkom ku stene už nemal inú šancu, len vystreliť tak, aby ho zneškodnil. Jaromír dostal rany do hrude a do brucha. Až tie ho zastavili. Zvalil sa na zem.

Ženu, ktorej stačili prestrelené kolená na to, aby prestala útočiť, vytiahli von, kde si ju prevzali lekári. Jara sa snažili ošetriť a oživiť v dome. Žiaľ, strely zasiahli životne dôležité orgány. „V priebehu piatich minút bolo po ňom,“ hovorí starosta Sklenár. Na dlážke zostala len kaluž krvi.

Dedina tŕpla

S Jarom a Ivetou sa vychádzalo ťažko. „Odkedy zabili vlastné deti, navštívil som ich asi tri razy,“ spomína starosta. „Naposledy pri doručovaní volebných lístkov. Bola to katastrofa. Najmä on pôsobil veľmi zúrivo. Do mňa sa, našťastie, nemal odvahu pustiť. Ja by som ho tam naozaj zbil. Len po mne vykrikoval. Šibalo mu. Odmietal čokoľvek, kričal, že oni tomuto zriadeniu neveria, že oni si žijú svoj život a že im nikto rozkazovať nebude, ani štátne orgány, ani polícia, ani lekári, že sa nebudú liečiť, ale zariadia sa, ako sami uznajú za vhodné.“ Dedina tŕpla. „Áno, ľudia sa báli, čo všetko sa môže stať. Okolo ich domu chodili deti. Aj keď napadli susedov, dobýjali sa do detskej izby. Tie tam, našťastie, neboli. To som už predsa nemohol nechať len tak. S cirkusom som chcel urobiť rázny koniec, preto som sa tak angažoval. Chceli sme, aby sa dostal do cely predbežného zadržania a aby v pondelok lekári a prokurátor rozhodli, či pôjde do vyšetrovacej väzby, alebo do liečebne. Jaro pred časom napísal aj list miestnemu farárovi. Vysvetľoval mu v ňom rôzne nezmyselné teórie o pôsobení planét. Keď s tým listom prišiel za mnou, hovoril, že sa ich bojí, aby ho náhodou v noci neprišli navštíviť. Upokojoval som ho.“

Jaro chodil do dediny iba na poštu po dôchodok alebo keď šli raz za mesiac spolu s Ivetou autobusom na nákupy. Mohli si robiť, čo sa im zachcelo. Všetky rozhodnutia boli na dvojici chorých ľudí. Nikto ich nezbavil svojprávnosti, nikto im v podstate nič nemohol. „Pred dvoma rokmi ma susedia upozornili, že Iveta veľmi vykrikuje, akoby ju Jaro škrtil. Šiel som sa tam pozrieť. Dnu ma, pravdaže, nepustili, preto som sa ich len cez okno pýtal, či majú nejaký problém. Všetko popreli. Vtedy mi to tiež nedalo. Kontaktoval som primára psychiatrie. Povedal, že oni ich nemôžu zobrať na vyšetrenie, keď sami nechcú alebo keď to nenariadi súd. Ja som však neváhal. Naložili sme Jara do auta a odviezli sme ho do nemocnice. Strávil tam štyri mesiace. Keď sme ho viezli, dohováral som mu, že už narobil dosť somarín. Na svoje nebohé deti len povedal, že to tak chcel Boh a on ich musel podrezať. Iveta bola pod jeho vplyvom. Vždy urobila, čo od nej chcel. Doslova ju dirigoval,“ spomína Vojtech Sklenár.

Keď má nejaký starosta podobné problémy, príliš si nepomôže. Môže len dokola volať políciu. „Keby operačný dôstojník neposlal vyšetrovateľa, kontaktoval by som jednoznačne prokurátora. Myslím, že bolo načase,“ hovorí rozhodne starosta, ktorý už má bohaté skúsenosti. Na Jarov pohreb prišlo niekoľko dedinčanov. Medzi nimi aj jeho brat. Pochovali ho na trovy obce. Aj to mu ešte starosta zariadil. Viac už pre neho neurobí. Čo bude s Ivetou, zatiaľ nikto presne nevie. Rodičia ju doma nechcú. Možno sa vráti do domu hrôzy. Sama by však bola najradšej v ústave. Tam je jej údajne najlepšie.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×