Keby „čerstvo“ plnoletá Monika Nesvadbová nenašla u babičky zaľúbené listy svojej matky a neukázala ich svojmu vtedajšiemu zákonnému otcovi, všetko je inak a svetu by neubudol jeden „taktne“ klamaný a do otcovstva nútený muž. Podobných prípadov, keď muži vychovávajú cudzie deti, je určite viac. A aj keď majú podozrenie, sú pred paragrafmi bezbranní. Zákon zjavne pokrivkáva za možnosťami, ktoré poskytuje moderná doba. Otec sa testom DNA spoľahlivo dozvie, že dieťa, o ktoré sa stará, nie je jeho. Napriek tomu mu legislatíva nekompromisne nedovolí niečo s tým urobiť. Na trhu sú dokonca orientačné testy otcovstva, ktoré dostať v niektorých krajinách bežne v lekárni. Ich cena je približne sto eur, test DNA stojí približne dvesto eur. Ak sa muž nedohodne s manželkou či bývalou manželkou, ktorá je matkou sporného dieťaťa, alebo jeho zákonom „pridelené“ dieťa nedosiahne plnoletosť a neprejaví samo iniciatívu, má smolu. Nedovolí mu zbaviť sa otcovstva. Nedovolí mu prestať platiť alimenty aj napriek tomu, že sa s manželkou rozviedol. Kto nestihne zákonnú lehotu do troch rokov veku dieťaťa, keď môže požiadať o zrušenie otcovstva bez akejkoľvek diskriminácie paragrafmi, je jednoznačne odsúdený na „biologické otčimstvo“. „Vyhrali sme súd, už by som mal rád pokoj,“ hovorí Karel Nesvadba. „Vzťahy v rodine mám narušené. Moja mama je od Považskej Bystrice. Sme traja bratia. Všetci sa so mnou prestali stýkať. Nikto z rodiny mi asi nedržal palce a nezablahoželal mi k víťazstvu. Ani mi nikdy nepovedali, že s tým, čo robím, nesúhlasia. Nič. Mama bola dokonca naštvaná, že kvôli mne sa s ňou jej vnučka nestýka. Nakoniec to dopadlo, ako som si myslel. Keď Monika nemá peniaze, príde babičke povysávať... Našťastie je rodina mojej súčasnej ženy na mojej strane. Pre rodinu exmanželky som zasa lump, zlodej a vrah. Ako inak?“

Taktné mlčanie

Mgr. Róbert Dobrovodský, odborný asistent na Katedre občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej Univerzity, vysvetľuje: „Zákonodarca reaguje práve na fakt, ktorý bol známy už rímskym právnikom, že matka je vždy istá. Spornejšie môže byť určenie otcovstva, pretože splodenie dieťaťa určitým mužom je náročnejšie preukázať. Zákon koncipuje otcovstvo ako právnu domnienku, ktorá je však vyvrátiteľná. Otec i matka môžu za presne stanovených podmienok podať na súd návrh na zapretie otcovstva.“ Lenže počas manželských konfl iktov je bežné používať dieťa ako zbraň a spoločnosť stále podvedome nadŕža matke. Karel Nesvadba o tom vie svoje: „Takmer všetky médiá, ktoré sa môjmu problému doteraz venovali, sa postavili proti mne. Či som na vtedajšiu dcéru naliehal? Či som to robil pre alimenty? Každý hľadá vinu vo mne alebo v mojej bývalej dcére. Nikto však neanalyzoval to, do akej miery je vinná moja exmanželka. Nikto doteraz verejne nepovedal, že ona je hlavný vinník,“ hovorí presvedčene. Súdne rozhodnutie zapretia otcovstva je zriedkavé, a ak sa nejaké objaví, zainteresovaní o ňom taktne mlčia. Nesvadba si dal prácu a hľadal. „Viem len o dvoch prípadoch v Českej republike, keď sa to otcom podarilo. Raz vďaka zmiešanému česko–nemeckému manželstvu, keď rozhodovali nemecké súdy, a jednému pánovi z Hradca Králové. Jeho manželka spáchala incest a bála sa médií. Otcovstvo zrušili dohodou.“ Bývalá dcéra s Karlom Nesvadbom na jeho šťastie spočiatku spolupracovala. Časom však začala svojho niekdajšieho otca obviňovať z nátlaku a násilia. Štátny zástupca by však bez jej súhlasu nezačal konať. „Žiaľ, prestala so mnou komunikovať. Je pod vplyvom matky. Ja som jej ponúkol pomoc.“ Právnik Dobrovodský vysvetľuje: „Aby možnosť otca či matky poprieť otcovstvo na súde nezostala naveky otvorená, je stanovená lehota do troch rokov, odkedy sa dozvedel otec či matka o dôvodoch vylučujúcich existenciu otcovstva. V Česku je táto lehota iba pol roka. Manžel môže u nás do troch rokov odo dňa, keď sa manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je otcom. Ak dieťa dosiahne plnoletosť, aj keby právne vzťahy nezodpovedali tým biologickým, môže výnimočne zaprieť súd otcovstvo len na návrh dieťaťa.“ Toto je na Slovensku novinkou od roku 2005, keď bol prijatý nový zákon o rodine. Predchádzajúci zákon z roku 1963, ten ktorý platí dodnes v Českej republike, to umožňoval len generálnemu prokurátorovi. „Preto i v hodonínskej kauze bolo podmienkou, že dcéra musela podať podnet na Najvyššie štátne zastupiteľstvo a následne s tým už dievča nemohlo nič robiť. I keď chcela, aby dané podanie bolo stiahnuté, sama to ovplyvniť nemohla, lebo je to vo výsostnej kompetencii štátneho zastupiteľstva,“ podotýka Dobrovodský. Karel Nesvadba je s Monikinou matkou od roku 1996 rozvedený. Rok však mal bývalú dcéru vo svojej starostlivosti. „Pokúsila sa o samovraždu a na základe rozhodnutia súdu bývala so mnou. Pohádala sa s matkou, od nej prišla k mojej mame a pojedla nejaké prášky,“ spomína. Radšej ani nemyslieť na to, že alimenty sú v takomto prípade pre chlapa premrštenou „taxou“ za sex niekoho úplne iného... To muža naozaj nemôže nechať pokojným. Dozvedieť sa časom, že moje dieťa nie je moje, má rozhodne nepriaznivý vplyv na psychiku.

Ukázať prstom

Stálo vôbec za to zbavovať sa po devätnástich rokoch otcovstva? „Áno,“ hovorí Nesvadba rozhodne. „Ľudia poukazujú na peniaze. Ja som to pre ne nerobil. Žiaľ, už má devätnásť a má dokončený len prvý ročník strednej školy. Študovať bude ešte dlho a je to žmýkačka peňazí. To je fakt. Ide mi však najmä o morálne víťazstvo. Chcel som, aby konečne niekto označil za vinníka moju exmanželku. Aby niekto povedal, že táto osoba je podvodník a mala by byť nejako potrestaná. V arabskom svete by ju trebárs za neveru kameňovali. U nás to môže byť morálny trest, aby ľudia ukázali prstom, že to je ona...“ Špekulácia o vrátení výživného nie je dôvod na zbavenie sa otcovstva. Zákon je striktný: „Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia,“ cituje Mgr. Dobrovodský. Napriek morálnemu víťazstvu je však situácia stále najhoršia pre dieťa, aj keď je už dospelé. „Zákon núti dieťa, aby sa postavilo proti jednému z rodičov. Moja dcéra chcela vedieť pravdu, preto požiadala štátne zastupiteľstvo o verdikt, či som jej otec,“ hovorí otec neotec. „V tom čase sa musela postaviť proti matke. Keď sa to ona dozvedela, samozrejme, že si ju začala sťahovať na svoju stranu, spracovala ju, vymyla jej hlavu, aby sa postavila proti mne. Súd mi však dal za pravdu, zbavil ma otcovstva, ale prišiel som o priateľské vzťahy s dievčaťom, ktoré som vychovával. Ja som jej ponúkol, že budem ďalej posielať peniaze a že jej pomôžem nájsť pravého otca. Keď od neho dostane výživné, ja platiť prestanem. Lenže to dopadlo takto. Zákon je naozaj zle postavený a rozdeľuje ľudí.“

Natvrdo

Kto je teda vlastne Monikin otec? Pán Nesvadba tvrdí, že o jednom „kandidátovi“ so svojou exdcérou vedia. „Máme predsa milostné listy, ktoré hrali dôležitú úlohu pri rozhodovaní. Prvé náznaky, že mi bola neverná, prišli už dávno od rodiny mojej bývalej ženy. Nepovedali mi to natvrdo. Samozrejme, že to bolelo a bolí. Potom človek niečo nájde, potom začne pátrať... Ja som toho človeka zohnal. Priznal mi vzťah, pohlavný styk... Bolo to v čase rozvodu. Vtedy mi to však bolo nanič. Manželka tvrdila, že mi nikdy súhlas na krvné testy nedá. Nemohol som nič robiť.“ Pravý otec Moniky o svojej dcére pravdepodobne vie. Ak je to on, ktorého vypátral Nesvadba, má vlastnú rodinu, a čo by mohlo byť fi nančne zaujímavé pre Moniku, mal a má pravdepodobne vyšší príjem než jej doterajší otec, invalidný dôchodca a majiteľ malého videoštúdia, v ktorom pracuje iba sám. Povedať pravdu by jej mala matka. Označenie pravého otca a prípadné ďalšie súdne ťahanice s ním by však mohli rozbiť aj jeho súčasnú rodinu. Je lepšie držať jazyk za zubami? Vzťah medzi Karlom Nesvadbom a jeho bývalou dcérou je po tom, ako sa pridala na stranu matky, vážne narušený. Exotec hovorí, že keby za ním prišla a potrebovala by pomoc, mal by s tým problém. „Stačilo mi včas povedať, že matka na ňu tlačí... Lenže ona nekomunikovala a nechcela sa ani stretnúť. Navyše podala žiadosť na zrušenie súdneho určenia otcovstva. Žiaľ, neuvedomila si, že to už je vec štátneho zastupiteľstva, aj keď dávala podnet ona. Teraz sa dozvedám, ako ma zasa idú dať s exmanželkou na súd. Ale to už naozaj nikto nevie prečo. Čakám zásielku. Keď toto niekomu urobí jeho bývalé dieťa, tak je ho ťažko vo dverách prijať a objať. Podrazy pália mosty.“ Matka Moniky žije s mužom, pre ktorého sa aj rozvádzala. „Na to tiež berie ohľad málokto, že som od roku 1996 rozvedený. Ona odo mňa odišla,“ spomína Nesvadba, ktorý využil možnosť anonymných testov DNA. Z nich mu jednoznačne vyšlo, že je pre svoju bývalú dcéru biologicky úplne cudzí chlap. „Dôležitou vecou pre mňa a moju súčasnú rodinu je dedičstvo. Prečo by sa moje vlastné dieťa z druhého manželstva malo s niekým pre neho úplne cudzím deliť o majetok? Keď to vytrhnete z kontextu, vyzerám ako nejaký hajzel... Ja s nimi predsa už nemám nič spoločné.“

Diskriminácia

Veľkou záťažou na psychiku detí býva väčšinou už rozvod rodičov. Monika ho ťažko znášala. „Jej matka je talianska povaha. Rozvod bol divoký. Malá išla do prvej triedy. Snažil som sa udržať rodinu aj za cenu osobného psychického útlaku. S odstupom času si hovorím, že som bol hlupák a mal som rozvod podpísať okamžite. Mohol som mať pokojnú myseľ. Po bitke je však každý generál. Po rozvode mi dcéra cez okno povedala, že jej mama zakázala, aby so mnou niekam chodila. Odišiel som spred domu. Bol som tvrdohlavý. Po troch mesiacoch mi ju priniesla sama exmanželka, aby mohla ísť relaxovať.“ Karel Nesvadba hovorí pravdepodobne za väčšinu klamaných manželov: „V slobodnej krajine by mal mať otec možnosť zbaviť sa otcovstva kedykoľvek, ak sú na to spoľahlivé vedecké metódy. Veď na základe rozboru biologických materiálov idú vrahovia do väzenia alebo ich oslobodzujú, keď testy nesedia. Čo sú otcovia horší? Keby nebola dcéra plnoletá, tak sa to nepodarí ani mne. Je kopa chlapov, ktorí majú päťročné deti a môžu si akurát tak hodiť mašľu, aj keď už majú trebárs testy DNA. Nemajú šancu sa toho zbaviť. Sme diskriminovaná skupina obyvateľov.“