Máte za sebou koncert v Bratislave. Môžeme teda už povedať, že Dara je späť?

Myslím, že oficiálny comeback prebehne až budúci rok. Zatiaľ je tej práce menej. Vystupujem na prezentáciách nových značiek, módnych prehliadkach a budem moderovať Zlatého slávika. Ponuky tu sú a ja si môžem vyberať také, ktoré mi stoja za to. Bolo by škoda tie peniaze nezarobiť a mám omnoho väčšiu motiváciu, pretože mám Lauru. Chcela by som jej dožičiť skvelý život, zaplatiť jej super školy a krúžky. Nehovorím, že istá časť nie je aj na Matějovi, ale nehodím to všetko naňho. On je otec, ja som mama, takže sa chcem starať.

Výťažok z predaja vstupeniek sobotňajšieho koncertu ide na projekt AVON proti rakovine prsníka.

Z každého lístka venujeme desať korún na super vec. Som jedna z tvárí celej kampane a som na to patrične pyšná. Je to choroba, s ktorou sa dá bojovať a zvíťaziť nad ňou. To je výzva.

Kto varoval Lauru počas koncertu?

Tentoraz som si so sebou priviedla opatrovateľku Marušku. Je to pomerne čerstvá záležitosť, pretože sme ju najali len nedávno. Stráži Lauru po štvrtý raz a musím povedať, že dievčatá si sadli. Mám z toho dobrý pocit, pretože by som ju rada využila hlavne v budúcnosti.

Koncerty si vyžadujú aj after party. Žúrujete do rána ako kedysi?

Odvtedy, čo mám Lauru, tak som sa zdržala asi iba raz do tretej hodiny rannej, keď som o polnoci spievala. Každú chvíľu som sa dívala na hodinky a premýšľala, kedy už bude vstávať a bude mať ďalšie kŕmenie. Písala som Maruške, či je všetko v poriadku. Asi mi to nejakú chvíľku potrvá, než si zvyknem na to, že Laura je v dobrých rukách, nemusím sa báť a prežije aj bezo mňa. Už to nie je týždňové bábätko.

Vašu manažérku Evu Skallovú, ktorá je tiež na „materskej“, v práci dočasne nahradila Rola Brzobohatá.

Je to naša dobrá kamarátka, sme v pravidelnom kontakte. Okrem toho býva kúsok odo mňa, takže často chodí na návštevy. Keď sme boli s Evičkou bezradné, tak nám napadlo, že by sme mohli poprosiť o pomoc Rolu. Tým, že vedie reštauráciu v divadle svojho otca, má výborné organizačné schopnosti. Takže sa toho hneď ujala na jednotku.

S Evou máte takmer rovnako staré dcéry. Zrejme to budú kamarátky na život a na smrť.

Vyzerá to tak. Dúfam, že sa toto naše prianie splní. My ich tak budeme aj vychovávať. Ako dve sestričky.

Veľmi som sa pobavila na „pracovných názvoch“ vašich detí – Lolek a Karel.

Evička vymyslela Karla, pretože má dcéru Charlottku, čiže vznikol Charlie, teda Karel. A ja mám Lauru, Lolu a naraz z toho vyšiel Lolek. Keď na ňu tak zavolám a má na sebe niečo modré, všetci hovoria: „Akého máte pekného chlapčeka. Ale tie náušnice...“

Vyrastali ste v byte, takže ste asi vždy túžili po bývaní v dome.

Presne tak. A teraz, keď máme prenajatý domček na vidieku, tak som si to vyskúšala a utvrdila sa v tom, že sa nechcem vracať do mesta.

Váš dom na Vyžlovke je už dostavaný?

Je to celé trošku inak. Minulý mesiac som kúpila úplne nový dom, ktorý sa teraz rekonštruuje, a na dom, ktorý stavia Matěj, nie je vyvíjaný taký tlak. Môže si dať na čas v rámci svojich predstáv a finančných možností. Dostaviame ho a potom sa uvidí, kde budeme bývať. V každom prípade to zatiaľ beriem ako dobrú investíciu. Ten dom je len kúsok od miesta, kde bývame teraz. Či sa rozhodneme tam zostať do konca života alebo či tam presťahujeme rodičov, to sa ešte uvidí.

Ale vraj máte problémy s predajom bytu.

Nie je to žiaden problém. Mňa finančná situácia netlačí. Samozrejme, že by som bola rada, keby sa byt predal. Na druhej strane však nechcem zľavovať, všetko má svojho kupca a svoj čas. A či sa byt predá o rok, alebo o päť rokov, je mi úplne jedno. Sú to dobre uložené peniaze.

So Simonou Krainovou ste mali prepojené terasy. Ona tam stále býva?

Mali sme tú česť nedávno sa stretnúť, keď som tam práve viedla niekoho z realitky. Myslím, že ona teraz trávi viac času v Amerike so svojím priateľom.

Aký je medzi vami vzťah?

V pohode. Nemôžem povedať, že by sa z nás opäť stali kamarátky na život a na smrť, ale na druhej strane myslím, že sme dospeli, trochu zostarli, tým pádom sme obe veľkorysejšie a nie je dôvod, čas a priestor riešiť nejaké minulé spory. Kto čo povedal, kto mal pravdu... Musím povedať, že mne je to úprimne jedno, pretože naozaj žijem teraz úplne inými vecami. Pripadalo mi fér a veľmi milé, keď mi prišla SMS s prianím všetkého dobrého k narodeniu mojej dcérky. Urobila by som to isté. Je to veľmi dobrý dôvod na to, aby sa staré rany premlčali. Zdá sa, že začíname akoby na čistom stole odznova. Sme v kontakte, zatiaľ esemeskovom a telefonickom. Práve včera mi písala z Kalifornie, že sa na nás teší.

Ako to skutočne bolo s vami a Oliviou Žižkovou, imitátorkou vašich detských piesní?

Kde začať... Pani Olivia by sa ma ničím nedotkla, pretože zaujímavým spôsobom prezentovala moju hudbu až do momentu, keď ma z nepochopiteľného dôvodu obvinila, že jej bránim v rozkvete jej kariéry, čo je úplný nezmysel. Úprimne povedané, je to naozaj to posledné, čo riešim. Okrem toho si myslím, že veľmi skoro stratila svoju identitu a prezentuje sa niečím, čo už svoje meno má. Pripadá mi márnomyseľná a hlúpa, ochotná urobiť pre popularitu a slávu čokoľvek.

Prečo ste jej boli za svedka na svadbe?

Pretože jej manžel bol bubeník z orchestra Ladislava Štaidla v čase, keď som spievala Zvončeky šťastia. Tak som s chlapcami trávila veľa času a svojím spôsobom sme boli kamaráti. A keď mi chcel predstaviť svoju partnerku, bola som rada. Prezentoval ju ako moju najväčšiu fanúšičku. Keď som prišla na stretnutie, sedela tam hrozne milá, veľmi úprimne sa radujúca slečna, ktorá vyzerala, akoby práve stretla Michaela Jacksona alebo Madonnu. Chápem, aj mne sa takto triasli kolená, keď som podala ruku Jacksonovi... Takže ma to potešilo a ona sama povedala, že jej najväčším prianím je, aby som jej išla za svedka. Nemohla som odmietnuť, lebo vyzerala, že si asi toho Honzu inak nikdy nevezme... Už vtedy mi malo dôjsť, že je trochu psychopatická.

Ako vyzerá váš bežný deň osem mesiacov po narodení dcéry?

Veľmi normálne, ako deň každej inej mamy. A to doslova. Asi vás ničím neohúrim. Ráno vstaneme, naraňajkujeme sa – každý to svoje... Vyrážame na prvú prechádzku, potom sa vrátime, zase jeme, hráme sa. Ideme na druhú prechádzku alebo na výlet za Evičkou, aby sme išli na tretiu prechádzku spolu so Charlottkou, a potom sa blíži večer. Ideme sa kúpať, zase jesť a pozor, nastáva zmena, pretože ukladám Lauru do postieľky a mne sa začína večierok. To znamená kávička, nohy na stôl, zapnem si internet, televíziu, čítam knižku, časopisy, všetko. Môj deň sa začína až večerom.