Najväčšia tragédia Juraja Slezáčka: Čo mu vyviedol Andy Kraus?

21.12.2012 (52/2012) Herec Juraj Slezáček (69) hral v desiatkach filmov, stvárnil množstvo postáv na javiskách divadiel, dnes hrá v Paneláku.
Najväčšia tragédia Juraja Slezáčka: Čo mu vyviedol Andy Kraus?
2 fotografie v galérii
V seriáli Panelák hrá profesora, ktorý tento rok strávi Silvestra s manželkou doma pred televízorom.
Autor fotografie: TV JOJ

Aký ste mali rok?

Ako ostatné, až na to, že poslednýkrát som mal pri veku prvé číslo 6. Je to ako zdvihnutý prstík.

Na budúci rok už bude sedmička. Znamená to pre vás niečo?

Vzal som to na vedomie a rozhodol som sa, že sa už nebudem tak veľa motať v divadle. Preto som sa minulý rok venoval skôr seriálu Panelák. Do toho prišli zdravotné ťažkosti, pretože som neporiadny. Keď som bol ešte šéfom činohry SND, tak riaditeľ SND Kákoš hovorieval – tento rok bol ťažký, ale budúci bude ešte ťažší.

Bude?

Neviem, lebo miera zodpovednosti u mňa už nie je taká veľká, ako keď som aj učil v škole, aj pracoval v divadle. Žijem tak, že sa teším z každého dňa, a sám si hovorím, že zdravie sa zlepší alebo sa aspoň udrží. Túžim po tom, aby som mal budúci rok stabilizovaný. Bol by som rád, aby mali aj ostatní ľudia stabilizovaný budúci rok, aby nebol taký hektický, a aby mali úsmev na ksichte. Aby si povedali, že veci sú dobré, aby chlebík nezdražel, aby ľudia povzbudili seba aj okolie. Aby v spravodajstve nebola len samá krv a katastrofa.

Krv a katastrofy sú však realitou.

Áno, ale niekedy sa mi zdá, že nevedomosť bola lepšia, ako keď som dnes o všetkom informovaný. Keď si chcem občas prečítať nejaké noviny a pozrieť správy v televízii, tak sa informáciám o katastrofách nedá vyhnúť.

Teraz sedíme v reštaurácii a vy vyzeráte ako stabilný štamgast. Je to váš lokál?

Áno, mám ešte jeden obľúbený podnik, ale do tejto reštaurácie mám cez cestu 50 metrov. Sem mi nosia aj scenáre, lebo sú veľké a do poštovej schránky sa nezmestia. Tak ich sem donesú, a keď prídem, vyzdvihnem si ich. Chodím do tejto reštaurácie po prechádzke – ako keď idete po púšti a po dlhej chôdzi si potrebujete oddýchnuť. Stretávam sa tu s ľuďmi, ktorí bývajú blízko, a debatujeme o všetkom od futbalu až po politiku, napríklad o odvolávaní ministra spravodlivosti a podobne. Páči sa mi, že pri debate všetko vieme vyriešiť (smiech).

Ako vnímate politikov? Vedú krajinu dobre?

Hm, volia ich ľudia, takže ľudia si určia, ako bude krajina vedená. A nechápem, prečo vždy tí politici, ktorí vo voľbách prehrajú, nadávajú. Ja som v minulosti dobre hrával tenis. Vedel som pri ňom uznať svoju prehru. Nehovorím, že vlády vedú krajinu dobre alebo zle, ale dôležité je, aby sa predseda vlády vedel podpísať pod svoje slová. To bolo moje krédo aj v čase, keď som viedol činohru SND – vedieť sa podpísať. Na každej vláde ma trápi, že vždy rozpráva, ako to tá predchádzajúca pokazila.

Čo by mali vlády robiť?

Uznať, čo bolo dobré, a to dobré ponechať, nie rušiť. Ani raz som nepočul, že by niekto pochválil svojho predchodcu, že urobil čosi dobré. Radšej nadáva a vymení všetkých, aj vrátnikov. Ale možno tomu nerozumiem. Mám pocit, že máme príliš veľa celebrít, každý druhý je podnikateľ, manažér a je obrovské množstvo politológov. Tí vedia všetko vrátane predpovedí počasia. Aj ja sa niekedy cítim ako taký politológ.

Súčasná vláda sa vám pozdáva?

Dostala v parlamente 83 kresiel a teraz sa musí za to zodpovedať. Všetko sa zvaľuje na krízu, ale neviem posúdiť, nakoľko je to správne. Mne by sa páčilo, keby vláda povedala – takto budeme riadiť krajinu a tí, čo prehrali, by povedali – takto by sme ju riadili my. Chýba mi opozícia, ktorá by jednoznačne povedala, čo by robila ona. Aby štát nefungoval tak, že politici budú donekonečna len niečo skúšať, ale aby jasne povedali – bude to takto a takto. Je mi jasné, že budú robiť chyby, ale musia za ne prevziať zodpovednosť. A štrajky? Neviem, podľa mňa k ničomu nevedú. Radšej by som bol za trochu viac nádeje, úsmevu a viac chcenia žiť – myslím tým nerezignovať.

„Aha, už prichádza sedmička,“ akoby ukazoval herec, ktorý má poslednýkrát pri svojom veku prvé číslo 6. „Aha, už prichádza sedmička,“ akoby ukazoval herec, ktorý má poslednýkrát pri svojom veku prvé číslo 6. Autor fotografie: Ivan Pastor

„Aha, už prichádza sedmička,“ akoby ukazoval herec, ktorý má poslednýkrát pri svojom veku prvé číslo 6.

Dnes má Európa veľké starosti, treba zachraňovať zadlžené krajiny. Čo vy na to?

Téma Európy je veľmi dôležitá. Aby nás Amerika nedirigovala. Lenže Európa sa nevie dohodnúť a mne pripadá až komické, že malé Slovensko, ktoré nemá ani more, ani akropoly či koloseá, musí sanovať veľké krajiny, v ktorých asi nie je niečo v poriadku. To je smiešne. Ale vystúpiť by som nechcel, lebo je dôležité, aby Európa držala spolu. Len by mala mať prísnejšie a hlavne jasnejšie pravidlá.

Vaša hlavná činnosť je teraz v seriáli Panelák. Ako fungujú herci? Sú živnostníci, alebo zamestnanci?

Sú aj takí, aj takí. Keď som bol zamestnancom v divadle, mal som normálnu pracovnú zmluvu, zamestnávateľ platil za mňa odvody a ostatné som robil ako vedľajšiu pracovnú činnosť. Teraz v divadle hrám na dohodu a takisto na dohodu robím aj v televízii.

Keď hráte v seriáli Panelák, koľko trvá, kým sa po natočení dostane diel na obrazovky?

Točí sa každý deň a v predstihu možno týždeň-dva. Panelák robíme piaty či šiesty rok, čo je trochu zvláštnosť. Ja hrám profesora Blichára a systém funguje tak, že vopred natočíme naraz napríklad všetky kuchynské scény v mojom byte do ďalších piatich dielov seriálu. Iba mi prezliekajú košeľu, župan, ja hrám a vopred nemám predstavu, kde v tých jednotlivých dieloch bude moja scéna a aká bude nadväznosť. Oni to potom zostrihajú.

Ako dlho trvá točenie?

Päť-šesť hodín. Keď natočíme kuchyne, potom zasa točím na chodbe, v bare. Keď nerátame vianočné sviatky, tak sa točí každý deň s tým, že sa na pľaci striedajú rôzni herci. Napríklad ja priemerne točím asi osem dní do mesiaca, v novembri som mal trinásť dní. Je to veľmi komplikovaný proces, keďže množstvo hercov je zamestnaných na rôznych iných miestach, majú veľa záväzkov a produkcia ich musí zladiť. Aby sa zladil napríklad program hercov, ktorí hrajú na bratislavských scénach, s kolegami, ktorí pracujú napríklad v Nitre, Trnave a podobne. Jeden má skúšku v divadle vtedy, druhý inokedy, produkcia musí ich program skoordinovať.

Sú však aj divadelní herci, ktorí si občas ponadávajú na tých, čo hrajú v seriáloch...

Keď do seriálu niekto nechce ísť, tak nech nejde, ale nevidím dôvod, aby vyčítal iným, že idú. Tu sa nemôže nikto tváriť ako majster sveta, ktorý bude rozprávať iným hercom, čo by mali robiť a čo nie.

Vy by ste točili napríklad reklamu?

Zatiaľ mi takú ponuku nikdy nedali, takže neviem posúdiť. Ale keby mi položili na stôl nejakú sumu, ktorej by sa nedalo odolať, tak by som možno o ponuke rozmýšľal. Z toho vidíte, že ide o veľmi relatívnu vec. Veď aj špičkoví svetoví herci sa občas v reklame objavia. Neslobodno veľmi súdiť druhých. Treba si robotu robiť poctivo. Ale je fakt, že ak je niekto člen činohry SND, tak by skúška v divadle mala byť jeho prioritou a inú prácu by si mal urobiť inokedy. Hoci je fakt, že divadlo nikdy nedá také peniaze ako reklama. Tam už záleží na morálke každého jednotlivca. Ale hovorím – radšej by som nekritizoval, lebo neviem posúdiť, ako by som ja sám reagoval.

V seriáli hráte profesora, ktorý ovláda niekoľko jazykov – šesť, či sedem? Občas musíte v tých jazykoch aj hovoriť...

To je najväčšia tragédia. Scenárista Andy Kraus mi to robí naschvál.

Žartujete?

Nie, podľa mňa mi to robí schválne. Ja sa síce handrkovaním dohovorím všade na svete, ale ak mám vysloviť pred kamerou nejaké cudzie krkolomné slovo, tak zabudnem aj normálne slová. Pri tých všetkých technických veciach, ktoré v seriáli ovládam... Och. Slová, ktoré ani netuším, čo znamenajú. Ako profesor Blichár viem napodiv opraviť aj auto.

Aké bývajú v tomto seriáli Vianoce a Silvester?

Ja ani neviem, veď systém točenia je ako skladačka. Tento rok len viem, že ja so ženou nejdem na Silvestra nikde a sedíme pri televízore. Pýta sa koľko je hodín, ja hovorím 23.51, buď pokojná. Ale netuším, ako to dohromady poskladajú.

U vás doma sú aké Vianoce?

Keď ešte žili rodičia, tak nás bývalo aj desať-dvanásť na kapustnici a kaprovi. Dnes sme malá rodina, takže žiadne rodinné stretnutia. S manželkou máme malý bytík aj v Piešťanoch a tam strávime sviatky.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×