Používaním stránok prevádzkovaných Azet.sk, a.s. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK Viac info

Pekná tvár nestačí! Prečo sa hlásatelia správ urážajú?

30.11.2012 (49/2012) Nerozhodovali vek, farba vlasov ani veľkosť výstrihu. Aj čítať správy treba vedieť...
Pekná tvár nestačí! Prečo sa hlásatelia správ urážajú?
12 fotografií v galérii
Po štarte televízie Markíza boli Braňo Ondruš s Anetou Pariškovou prvou spravodajskou...
Autor fotografie: TV MARKÍZA

Aby hlásateľom televíznych správ v minulosti diváci uverili, kládol sa dôraz najmä na ich odbornosť a vzdelanie. Samozrejme, príslušnosť alebo aspoň lojalita k strane boli povinnosťou.

Boj o diváka sa dotýka aj spravodajských relácií. Televízie to dobre vedia, a tak pristupujú k rozličným zmenám, vďaka ktorým ich zatraktívnia. Čísla sledovanosti však rozhodujú aj o osude hlásateľov, ktorí správy uvádzajú. Lukratívneho miesta sa totiž len máloktorí z nich vzdajú dobrovoľne. Hoci výnimky sa vždy nájdu. Napríklad Aneta Parišková či Braňo Ondruš dali prednosť politike. Braňo odišiel v roku 1998 do SDĽ, Aneta v roku 2006 do strany ANO odchádzajúceho televízneho riaditeľa Pavla Ruska . Jarmila Lajčákovú-Hargašovú sa pre odchod z verejnoprávnej televízie vlani rozhodla kvôli manželovmu pôsobeniu v Bruseli. Materská dovolenka načas odstavila z obrazovky Mariannu Ďurianovú , ale tá ešte pred pôrodom ohlásila, že nech s ňou po roku určite opäť počítajú. Zatiaľ ju zastupuje Zlatica Puškárová , ktorá sa v hlásateľskej stoličke cíti príjemne, dokonca sa z času na čas ukáže aj po boku svojho partnera Patrika Švajdu . „Nemám stres, milujem vysielať,“ povedala.

Opozerané?

Ak nerátame to, že televíznu kariéru Ľubomíra Karáska a Rasťa Žitného ukončili dopravné nehody, väčšinu hlásateľov prinútilo k odchodu vedenie pre nespokojnosť s nimi či osobné konflikty. Napríklad s Andreou Vadkerti sa vedenie Markízy rozlúčilo v roku 2000. Bolo to potom, ako na verejnosť prenikla správa, že jej priateľ Martin Lengyel spúšťa novú spravodajskú televíziu. Vtedajší riaditeľ Rusko to vraj vnímal ako ohrozenie obchodných záujmov. „Nahneval sa a okamžite ma stiahol z obrazu,“ vysvetlila svoj odchod.

Andrea Vadkerti žije dnes vo Francúzsku. Za prácou moderátorky odbieha do TA3. Jarmila Lajčáková-Hargašovvá sa po návrate z Bruselu na obrazovku nevrátila. 12 fotografií v galérii Andrea Vadkerti žije dnes vo Francúzsku. Za prácou moderátorky odbieha do TA3. Jarmila Lajčáková-Hargašovvá sa po návrate z Bruselu na obrazovku nevrátila. Autor fotografie: TÝŽDENNÍK LIVE, OLIVER BALOG

Andrea Vadkerti žije dnes vo Francúzsku. Za prácou moderátorky odbieha do TA3. Jarmila Lajčáková-Hargašovvá sa po návrate z Bruselu na obrazovku nevrátila.

Nedobrovoľne sa so spravodajstvom lúčila v roku 2006 aj tvár televízie JOJ Zuzana Hajdu , ktorú chceli stiahnuť z vysielania správ kvôli novej Lucii Barmošovej . Zuzane namiesto toho ponúkli uvádzanie inej publicistickej relácie. Odmietla. Hoci jej z STV hodili záchranné koleso, šance sa nechopila a do verejnoprávnej televízie nenastúpila, hoci jej vraj ponúkli viac peňazí.

Na druhej koľaji sa ocitla aj hlásateľka spravodajstva Jana Majeská z verejnoprávnej televízie, ktorú v hlavných správach nahradila Andrea Pálffy-Belányiová . Vraj preto, že bola opozeraná. K zmenám došlo v roku 2003, keď STV šéfoval Richard Rybníček. Potom, čo Belányiová odcestovala do Ameriky a Zuzana Hajdu do televízie nenastúpila, povolali Majeskú naspäť.

Jana Majeská je momentálne na materskej. Jana Majeská je momentálne na materskej. Autor fotografie: ARCHÍV RTVS

Jana Majeská je momentálne na materskej.

Nedávne a rýchle prepustenie Karola Farkašovského z TV Markíza bolo súčasťou zmien, ktoré sa v spravodajstve komerčnej televízie udiali s nástupom nového šéfa Henricha Krejču. Ostrieľaný hlásateľ, ktorý kedysi zbieral skúsenosti v slovenskej redakcii anglického rádia BBC a neskôr šéfoval Rádiu Slovensko, dostal výpoveď z minúty na minútu. Čo bolo dôvodom, pre ktorý sa po piatich rokoch na obrazovke zbalil a odišiel zo Záhorskej Bystrice, Markíza nechcela špecifikovať. „Predpokladal som, že spravodajstvo potrebuje ľudí, ktorí sú jednak lojálni a jednak sa snažia robiť prácu profesionálne – nemajú za sebou aféry, kauzy a podobné veci. Bol som presvedčený, že profesionalita preváži akékoľvek iné náležitosti. No snažím sa na vec pozerať pragmaticky. Možno aj s istou dávkou humoru, že potrebujú mladších a krajších,“ hovorí s istou dávkou rozčarovanosti.

Čítacie mašiny

O televíznom spravodajstve sa právom hovorí ako o výkladnej skrini televízie. Čím obľúbenejším sa teda hlásateľ stane, tým viac divákov dokáže k obrazovke prilákať. Aj preto hlásateľov vidieť nielen za moderátorským pultom, ale chodia aj na večierky, do spoločnosti, píše sa o ich súkromí, predvádzajú sa po mólach a určujú módne trendy. Týka sa to hlavne tvárí z komerčných televízií.

Kedysi to tak nebolo. Milan Antonič, archivár verejnoprávnej televízie a moderátor Retro novín, hovorí, že hlásatelia spravodajstvaneboli takým fenoménom, akým sú dnes. „Pri ich výbere sa kládol dôraz hlavne na ich odbornosť a spisovnú výslovnosť, ktorú dokonca posudzovala komisia. Vizáž nebola až taká dôležitá ako dnes. Hlásatelia neurčovali módne trendy, ľudia posudzovali skôr to, ako sa dokázali orientovať v problematike,“ vraví. Súhlasí s ním aj bývalý riaditeľ televízie Jaroslav Hlinický, ktorý jej šéfoval v rokoch 1984 – 1990.

„Každý sa musel predviesť komisii, ktorej predsedal profesor Jozef Mistrík. Posudzovali sa vzdelanie, schopnosť a spôsob vystupovať, vylúčiť sa museli rečové chyby,“ spomína si. Pri výbere hlásateľov dbali aj na to, aby pri interpretácii textu dokázali s divákom nadviazať očný kontakt. Už vtedy sa totiž o nich začalo hovoriť ako o „čítacích mašinách“. Stranícka príslušnosť podľa Hlinického nerozhodovala. „Na straníckosť sa prihliadalo u redaktorov, v prípade hlásateľov to nebolo podstatné,“ dodal.

Svetozár Košický pracoval v televízii 33 rokov. Dnes taxikárči. 12 fotografií v galérii Svetozár Košický pracoval v televízii 33 rokov. Dnes taxikárči. Autor fotografie: ARCHÍV S. KOŠICKÉHO

Svetozár Košický pracoval v televízii 33 rokov. Dnes taxikárči.

Dlhé roky pritom spravodajstvo v československej televízii stálo len na jednom hlásateľovi, spravidla českom. V čase federácie hral v prospech nášho suseda aj pomer vysielaných správ, dve tretiny tvorili informácie z Česka, jednu zo Slovenska. Až v polovici osemdesiatych rokov sa vedenie rozhodlo, že do Prahy budú cestovať zamestnanci z bratislavskej Mlynskej doliny. „Keďže sa správy vysielali z Prahy, odchádzali tam na týždňovky a striedali sa.“ Na tieto služobné cesty sa pamätá aj Svetozár Košický, pôvodným menom Ján Dziak, ktorý strávil v televízii 33 rokov. Vyhodili ho počas Rybníčkovej éry. Dnes si na dôchodku privyrába taxikárčením.

Stálo sa aj sedelo

Napriek tomu, že v čase socializmu neexistovali ankety obľúbenosti, medzi najznámejších hlásateľov patrila napríklad Dana Hermannová, ktorá v televízii pôsobila takmer od začiatku štartu bratislavského štúdia v roku 1956. Najprv pripravovala športovú reláciu pre mládež, neskôr prešla do spravodajstva. Vydržala tam však len krátko. V období normalizácie ju z televízie vyhodili. Po vpáde spojeneckých vojsk na Slovensko totiž naživo spolu s kolegyňou Jarmilou Košťovou informovala o príchode tankov a potom v nasledujúcich dňoch hlásili informácie z tajných miest. Späť na obrazovku sa vrátila až po roku 1989 a dočkala sa aj rehabilitácie.

Na pozícii hlásateľa sa v televízii vystriedalo viacero jej zamestnancov, napríklad Izabela Pažítková, Nora Selecká, Emília Tomanová. Nezabudnuteľnou sa vďaka svojmu hlasovému prejavu stala Andrea Bugošová.

Dlhoročná tvár spravodajstva verejnoprávnej televízie Andrea Bugošová odovzdáva svoje skúsenosti mladším kolegom. Dlhoročná tvár spravodajstva verejnoprávnej televízie Andrea Bugošová odovzdáva svoje skúsenosti mladším kolegom. Autor fotografie: KAROL RICHTER

Dlhoročná tvár spravodajstva verejnoprávnej televízie Andrea Bugošová odovzdáva svoje skúsenosti mladším kolegom.

Do televízie nastúpila z rozhlasu v apríli 1972. „Prvý polrok som len načítavala komentáre k spravodajským príspevkom, ktoré sa v tom čase nakrúcali bez zvuku ako nemé fi lmy. Až neskôr som začala hlásiť ranné, obedné a nočné správy ako každý iný začiatočník. Vďaka tomu som získala prvé profesionálne skúsenosti,“ spomína si. Diváci si ju pamätajú aj z večerných správ, ktoré ako jej kolegovia chodila hlásiť do Prahy. „Bolo to príjemné obdobie, všetko šliapalo ako švajčiarske hodinky,“ spomína si dnes táto sympatická dáma, ktorá s českým kolegom hlásila aj jedny z posledných správ pred rozdelením federácie. „Potom sme už nikde nemuseli cestovať, správy sme hlásili len z Bratislavy. Chvíľu som to robila sama, chvíľu vo dvojici, chvíľu sa sedelo, chvíľu stálo. Experimentovalo sa tak ako dnes, keď sa rozmýšľa nad tým, ako spravodajstvo inovovať,“ vysvetľuje Bugošová, ktorá na obrazovke ostala do roku 1999.

Urážajú sa

Hlásatelia spravodajstva sa postupne premenovali na moderátorov, hoci ich práca sa nezmenila. Jej gro stále spočíva v prezentácii správ. Mnohí to však nechcú priznať a odmietajú pomenovanie čítači správ. „Ja nie som len čítač správ, som hlavne novinár,“ bránil sa napríklad Braňo Ondruš v čase, keď už uvádzal správy v televízii JOJ.

„Čítačka je pomôcka pri našej práci. Diváci si to spojili a odvtedy sme pre nich čítači. Nie je to však iba to,“ tvrdila zase markizáčka Martina Šimkovičová .

Patrik Švajda v rozhovore pre Život k tomu tiež povedal svoje. „Nie je to len čítanie. Viem, ako má príspevok vyzerať, čo by malo byť jeho podstatou, a dokonca aj ako sa strihá. Do moderátorského kresla som totiž zasadol po štvorročnej práci redaktora,“ obhajoval sa a hovoril, že každému, kto si myslí, že je len čítač správ, by doprial, aby si to vyskúšal. „Nech si pripraví text a prezentuje ho pred miliónom divákov a potom si pustí nahrávku, ako mu to šlo. Je to náročná práca. Ja si svoje vstupy upravujem, pretože je to pre dobré prezentovanie nevyhnutné. Môže sa totiž stať, že vypadne čítačka alebo redaktor z linky a vtedy musíte pohotovo reagovať. Ak neviete, o čo ide, a príspevku nerozumiete, skončili ste.“v Rovní v Hainburgu

Šéf spravodajstva v TV JOJ Roland Kubina tvrdí, že časy, keď na hlásenie správ stačila pekná tvár, sú už dávno preč. Dnes sa podľa neho od hlásateľov vyžaduje kus redaktorskej zručnosti. „Tomu, čo podávajú, musia rozumieť, zaujímajú sa o to, čo robia ich kolegovia redaktori. Ak by nevedeli, o čom príspevok je, ťažko by mohli byť pre diváka dôveryhodní,“ vysvetľuje. V kancelárii mu vraj visí veta Adely Banášovej , ktorú povedala v roku 2009 pri preberaní sošky OTO. „Pred Bohom a v Hainburgu sme si všetci rovní.“ Hlásatelia v TV JOJ si ju podľa neho vraj osvojili.

Nech už to je akokoľvek, podávanie informácií divákom, či ich už nazveme čítaním, alebo nie, by malo zodpovedať určitej kvalite. Lebo občas sa aj slovenčinári pri ich počúvaní zhrozia. Kedysi bola príprava hlásateľov v tomto smere povinná, dnes skôr výnimočná. Tvrdí to aj Andrea Bugošová, ktorá sa venuje príprave mladých hlásateľov a moderátorov a učí ich, ako hovoriť na mikrofón a ako vystupovať na kameru. „Nie je dehonestujúce priznať, že niekto číta správy. Lebo aj to treba vedieť robiť kvalitne,“ vysvetľuje. „Mňa totiž kedysi učil pán profesor Mistrík a ten hovorieval, že ak sa na správy pozerá čo i len jeden profesionál, malo by to byť profesionálne odvedené,“ dodáva.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×