Používaním stránok prevádzkovaných Azet.sk, a.s. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK Viac info

Nestačili im luxusné paláce, stavali si vlastné mestá

12.09.2012 (37/2012) Jednému sa nepáčil palác, ktorý „zdedil“ po predchodcoch, iný chcel zdôrazniť moc a význam svojej ríše.
Nestačili im luxusné paláce, stavali si vlastné mestá
1 fotografia v galérii
Sochy gréckych bohov lemovali brehy umelého prieplavu v areáli Hadriánovej vily.
Autor fotografie: Wikipedia

V dávnej i menej dávnej minulosti tak vo svete rástli PANOVNÍCKE SÍDLA, ktoré dodnes vzbudzujú údiv.

Anglické hrady, francúzske zámky, paláce, ktoré boli rezidenciami španielskych kráľov, rakúskych cisárov, ruských cárov či iných mocných vládcov, môžeme v ich plnej kráse obdivovať dodnes. Pri mnohých, najmä starších panovníckych sídlach sme však odkázaní len na legendy, v lepšom prípade dobové svedectvá alebo archeologické nálezy. Buď sa totiž nezachovali, alebo z nich jestvujú iba torzá. Týka sa to napríklad aj palácov, z ktorých kedysi vládli mestu a svetu slávni rímski imperátori.

Na Palatine, jednom zo siedmich pahorkov, na ktorom bol podľa povesti založený Rím, dal prvý cisár Augustus (vládol v rokoch 27 – 14 pred n. l.) postaviť veľkolepé sídlo, a neskôr, po veľkom požiari, ktorý mesto zachvátil, tam vyrástol aj legendárny Zlatý dom cisára Nera. Boli to úchvatné stavby, aké v tom čase nemali na svete obdobu. „Bol dlhý jednu míľu, umelé jazero bolo veľké ako more a okolo neho stáli domy veľké ako mestá. Niektoré časti domu boli pozlátené a vyzdobené mušľami. Jedálne mali pohyblivé stropy zo slonoviny, z ktorých padali kvety a rozprašovali sa parfumy. Keď stavbu dokončili a cisár si ju prezrel, povedal, že konečne je spokojný a bude môcť bývať ako ľudská bytosť,“ opisoval Nerónov Domus Aurea rímsky historik a životopisec cisárov Gaius Suetonius Tranquillus. Lenže aj pred dvoma tisícročiami platilo, že čo sa páči jednému, nemusí sa zákonite páčiť iným, a rímski cisári v tomto smere neboli výnimkou.

Hadriánova vila

V auguste 117 sa po skone Trajána stáva novým rímskym cisárom jeho 41-ročný adoptívny syn Hadrián. Je veľký podporovateľ kultúry a umenia, už od mladosti má však najbližšie k architektúre. Počas svojej vlády dá napríklad dokončiť rozostavané Trajánovo fórum, zrekonštruovať Pantheon a nielen v Ríme, ale po celej ríši dá vybudovať množstvo nových stavieb. Nejednu z nich, napríklad aj najväčší starorímsky chrám zasvätený Venuši a Rome, dokonca sám navrhuje. Niekoľko mesiacov po tom, ako sa stal prvým mužom impéria, však rozbieha projekt, v ktorom sa ako architekt realizuje naplno.

Cisár Hadrián Cisár Hadrián Autor fotografie: Wikipedia

Cisár Hadrián

Cisársky palác stojaci na Palatine sa Hadriánovi nepáčil a rozhodol sa, že si postaví vlastnú rezidenciu. Nie však v Ríme, ale o niekoľko desiatok kilometrov ďalej v Tibure (dnes Tivoli), obľúbenom letovisku vtedajšej honorácie. Výstavba Hadriánovej vily, ako sa komplex rozprestierajúci sa na ploche 120 hektárov (!) volá, trvala pätnásť rokov a svojmu majiteľovi poskytovala maximálny komfort. Unikátna bola aj výzdoba, dalo by sa dokonca povedať, že Hadriánova vila bola akýmsi múzeom. Cisár veľa cestoval, navštevoval aj najodľahlejšie kúty svojej ríše a mnohé umelecké diela, ktoré videl a očarili ho, chcel mať doma. Nebral však originály, ale dával si zhotovovať verné kópie. V komplexe v Tibure, uprostred Venušinho chrámu, ktorý bol kópiou chrámu v Delfách, tak napríklad stála replika krásnej sochy Knidskej Afrodity. Kópie slávnych antických sôch znázorňujúcich gréckych bohov lemovali aj brehy unikátneho veľkého umelého prieplavu, v interiéroch zase nechýbali okrem gréckych diel ani výjavy z egyptskej mytológie. Dovedna asi päťsto sôch, desiatky fontán a vodometov, umelé jaskyne, steny budov vyzdobené nádhernými freskami, aj taká bola Hadriánova vila, na výstavbu a výzdobu ktorej použili nepredstaviteľné objemy mramoru.

Zvyšky cisárskeho paláca. 1 fotografie v galérii Zvyšky cisárskeho paláca. Autor fotografie: Wikipedia

Zvyšky cisárskeho paláca.

Z množstva objektov, ktoré komplex tvorili, spomeňme aspoň honosný cisársky palác s veľkou miestnosťou pre usporadúvanie hostín, ktorého obdĺžnikový dvor bol obklopený stĺporadím, vyše tridsať metrov dlhú a dvadsať metrov širokú sieň, klasické grécke divadlo s kruhovým hľadiskom, niekoľko knižníc, kúpeľov alebo Zlaté námestie. Cisár si v Tivoli dal postaviť aj kópiu slávneho alexandrijského Serapidovho chrámu či aténskej kolonády Stoa Poikilé s rozmermi 230 x 100 metrov. Jednou z najzaujímavejších stavieb bolo tzv. Vodné divadlo, ktoré ohraničoval kruhový múr s vnútorným stĺporadím, zvonku obkolesený umelým kanálom. Za múr sa dalo dostať jedným z dvoch padacích mostov, nesmel tam však vstúpiť hocikto. Celý tento ostrovček bol prísne strážený, ukrýval totiž budovu s átriom, v ktorej mal cisár súkromnú knižnicu, jedáleň a kúpele a uchyľoval sa tam, keď chcel byť sám.

Jednou z najzaujímavejších stavieb Hadriánovej vily bolo tzv. Vodné divadlo. 1 fotografie v galérii Jednou z najzaujímavejších stavieb Hadriánovej vily bolo tzv. Vodné divadlo. Autor fotografie: Wikipedia

Jednou z najzaujímavejších stavieb Hadriánovej vily bolo tzv. Vodné divadlo.

Žiaľ, z Hadriánovej vily sa do dnešných čias zachovalo len niekoľko zrúcanín a umeleckých diel, ktoré sú v rímskych a vo vatikánskych múzeách. Na čom sa nepodpísal zub času a miestni obyvatelia, ktorí najmä počas stredoveku mnohé stavby doslova rozobrali, dokonal v 16. storočí kardinál Hyppolit II. d'Este. Na vilu, ktorú si v Tivoli dal postaviť, totiž použili materiál a artefakty práve zo slávnej starovekej rezidencie cisára Hadriána.

Zakázané mesto

Jung-le bol tretím cisárom z dynastie Ming, ktorá sa v Číne chopila moci v druhej polovici 14. storočia. Predošlí vládcovia z dynastie Jüan, založenej mongolským dobyvateľom Kublajchánom, sídlili v Nankingu. Jung-le sa však v roku 1403 rozhodol, že metropolou ríše sa znovu stane Peking, kde dá vystavať sídlo hodné panovníka považovaného za nedotknuteľného „syna nebies“. Nemá to byť len nejaký obyčajný palác, má ísť o rozsiahly komplex, celé mesto, v ktorom sa bude cisár cítiť naozaj bezpečne a kam budú môcť vstúpiť len vyvolení.

Čínsky cisár Jung-le Čínsky cisár Jung-le Autor fotografie: Wikipedia

Čínsky cisár Jung-le

Na stavbe cisárskej rezidencie, obohnanej 12,5 m vysokým múrom a chránenej 50 m širokou vodnou priekopou, pracovalo v rokoch 1406 - 1420 milión robotníkov a stotisíc kvalifikovaných remeselníkov a umelcov. Materiál privážali z celej Číny – napríklad kameň, z ktorého stavali veľké terasy, pochádzal z okolia Pekingu, no až z juhozápadnej Číny vozili vzácne drevo zo stromu Phoebe Zhennan (kubík dnes stojí okolo 10-tisíc dolárov), z ktorého sú piliere v najdôležitejších sieňach. Prepraviť na stavbu kvantá materiálu nebolo, pravdaže, jednoduché, Číňania si však pomohli. Pri cestách, ktorými kameň a drevo vozili, vykopali studne, v zime potom načerpanou vodou cesty polievali a po ľadovej kĺzačke sa im ťažké kusy dopravovali jednoduchšie.

Na tomto obraze z 15. storočia sú údajne zvečnení hlavní architekti pekinského palácového komplexu. Na tomto obraze z 15. storočia sú údajne zvečnení hlavní architekti pekinského palácového komplexu. Autor fotografie: Wikipedia

Na tomto obraze z 15. storočia sú údajne zvečnení hlavní architekti pekinského palácového komplexu.

V máji 1421, sotva deväť mesiacov po tom, ako sa cisár Jung-le aj s dvorom do Zakázaného mesta presídlil, prišla katastrofa. Počas búrky zasiahol jednu z drevených budov blesk a následný požiar, ktorý si vyžiadal množstvo obetí, zničil tri najdôležitejšie objekty. Popolom ľahla sieň Najvyššej harmónie, najväčšia a slúžiaca na oslavy nového roku či korunovácie panovníkov, ktorá stojí na trojpodlažnom mramorovom podstavci, vedú k nej tri schodiská, pričom prostredným mohol chodiť iba cisár. Tvorila dominantu celého komplexu a nič nesmelo byť vyššie. Zhorela aj o čosi menšia sieň Centrálnej harmónie a sieň Zachovanej harmónie, v ktorých cisár prijímal na audienciách zahraničných vyslancov a členov vládneho kabinetu. Rekonštrukcia zničených objektov trvala napokon viac než dve desaťročia a Jung-le, ktorý v roku 1424 zomrel, ich už v plnej nádhere nevidel.

Zakázané mesto, ktoré v čase svojho vzniku ležalo presne v strede Pekingu, sa rozprestiera na ploche vyše 72 hektárov. 1 fotografie v galérii Zakázané mesto, ktoré v čase svojho vzniku ležalo presne v strede Pekingu, sa rozprestiera na ploche vyše 72 hektárov. Autor fotografie: Wikipedia

Zakázané mesto, ktoré v čase svojho vzniku ležalo presne v strede Pekingu, sa rozprestiera na ploche vyše 72 hektárov.

Čínska cisárska rezidencia bola obohnaná 12,5 m vysokým múrom a chránená 50 m širokou vodnou priekopou. 1 fotografie v galérii Čínska cisárska rezidencia bola obohnaná 12,5 m vysokým múrom a chránená 50 m širokou vodnou priekopou. Autor fotografie: Wikipedia

Čínska cisárska rezidencia bola obohnaná 12,5 m vysokým múrom a chránená 50 m širokou vodnou priekopou.

Zakázané mesto, ktoré v čase svojho vzniku ležalo presne v strede Pekingu, sa rozprestiera na ploche vyše 72 hektárov a tvorí ho 980 budov, v ktorých je dohromady 9 999 miestností. Nechýbajú, pravdaže, rozsiahle záhrady a parky. Väčšina pôvodných objektov postavených v ére dynastie Ming (do roku 1644) už neexistuje, nahradili ich budovy vystavané panovníkmi z dynastie Čching, ktorá vládla do roku 1911. Za päť storočí bolo Zakázané mesto rezidenciou 24 cisárov. Žili v ňom so svojimi rodinami a s personálom, ktorý si dôkladne vyberali a v ktorom, pravdaže, nechýbalo ani množstvo konkubín a eunuchov. Bežným smrteľníkom a tobôž cudzincom bol vstup pod hrozbou trestu smrti zakázaný, špeciálnu výnimku mali len pozvaní hostia. Ani tí sa však nedostali všade. Zakázané mesto bolo totiž rozdelené na tzv. vonkajšie mesto, kde cisár prijímal návštevy, a vnútorné mesto, ktoré bolo jeho súkromnou rezidenciou. Vchádzalo sa doň Bránou nebeskej čistoty a vstúpiť tam, okrem panovníka a jeho príbuzných, smel iba vymedzený okruh osôb.

Pohľad na sídlo čínskych panovníkov z námestia Tchien-an-men v roku 1901. Vtedy to bolo ešte naozaj zakázané mesto. 1 fotografie v galérii Pohľad na sídlo čínskych panovníkov z námestia Tchien-an-men v roku 1901. Vtedy to bolo ešte naozaj zakázané mesto. Autor fotografie: Wikipedia

Pohľad na sídlo čínskych panovníkov z námestia Tchien-an-men v roku 1901. Vtedy to bolo ešte naozaj zakázané mesto.

V roku 1912 bol po prevrate zosadený posledný čínsky cisár Pchu-i a Zakázané mesto prestalo byť politickým centrom ríše. Po dohode s predstaviteľmi vládnuceho Kuomintangu mohol bývalý panovník naďalej žiť vo vnútornom meste, vonkajšie však už sprístupnili verejnosti. V polovici dvadsiatych rokov sa však aj odtiaľ musel vysťahovať a zmenilo sa na múzeum. Najväčšiemu palácovému komplexu na svete hrozilo aj zničenie, s chuťou sa doň po prevzatí moci v roku 1949 pustili najmä komunisti. Napokon sa ho podarilo uchovať a návštevníci tu môžu okrem stavieb obdivovať aj neuveriteľné množstvo umeleckých diel. Podľa auditu z roku 1925 totiž v Zakázanom meste zostalo po čínskych cisároch 1 170 000 artefaktov a predmetov, z ktorých najstaršie pochádzajú až z 13. storočia.

Topkapi a Dolmabahce

Nielen rímskemu alebo čínskemu cisárovi sa v dávnej minulosti nepáčilo sídlo, ktoré obývali jeho predchodcovia. Podobný problém mal v polovici 19. storočia aj osmanský sultán Abdülmecid I. Rezidencia, ktorá bola svedkom najväčšieho rozmachu polmesiaca a sídlom mnohých slávnych sultánov, podľa neho nespĺňala požiadavky modernej doby. Do istej miery mal pravdu. Z paláca Topkapi vládol predsa už Mehmed II., ktorý v roku 1453 dovtedajší byzantský Konštantínopol dobyl, premenoval ho na Istanbul, presunul sem centrum ríše a rozhodol sa postaviť si sídlo, ktoré mu bude závidieť celý svet.

Sultán Mehmed II. Sultán Mehmed II. Autor fotografie: Wikipedia

Sultán Mehmed II.

Nový palác, ako sa Topkapi pôvodne volal, začali stavať v roku 1459 na návrší neďaleko chrámu Hagia Sofia. Ani v tomto prípade nešlo o jediný objekt, ale komplex budov, štyroch veľkých nádvorí, záhrad a celý tento areál, ktorý začal vyrastať v rokoch 1459 až 1465 a bol obohnaný múrom, takže bol zároveň aj pevnosťou. Podľa delovej brány (po turecky topkapi) dostal neskôr aj názov. V jeho útrobách žilo asi 4-tisíc ľudí, okrem sultána a okruhu jeho osôb aj všetci štátni úradníci, no a, pochopiteľne, stovky žien obývajúcich hárem, ktorý mal 400 miestností.

V cisárskej sále paláca Topkapi prijímali osmanskí sultáni oficiálne návštevy, ale slúžila im aj na zábavu s háremom. 1 fotografie v galérii V cisárskej sále paláca Topkapi prijímali osmanskí sultáni oficiálne návštevy, ale slúžila im aj na zábavu s háremom. Autor fotografie: Wikipedia

V cisárskej sále paláca Topkapi prijímali osmanskí sultáni oficiálne návštevy, ale slúžila im aj na zábavu s háremom.

Súkromná rezidencia sultána stála na najvyššom mieste komplexu a obklopovali ju krásne záhrady a terasy. V areáli, ktorý sa postupne rozrástol na rozlohu asi 60 hektárov (prakticky každý sultán dal niečo nové postaviť), boli aj mešita, knižnica, klenotnica, mincovňa, nemocnica a dokonca aj škola, v ktorej sa na svoju kariéru pripravovali budúci úradníci.

Sultán Abdülmecid I. Sultán Abdülmecid I. Autor fotografie: Wikipedia

Sultán Abdülmecid I.

Abdülmecidovi I. sa však Topkapi zdal nielen zastaraný, ale chcel aj sídlo, ktoré sa bude podobať rezidenciám európskych monarchov. Na brehu Bosporskej úžiny tak začal v roku 1843 vyrastať palác Dolmabahce. Monumentálna stavba vznikala trinásť rokov a sultán na nej nechcel v žiadnom prípade šetriť. Stála ho, či skôr ríšsku pokladnicu, napokon sumu, ktorá sa rovnala hodnote 35 ton zlata! Pritom len na výzdobu interiérov použili 14 ton tohto vzácneho kovu. K najväčším unikátom patrí aj 4,5-tonový luster z českého krištáľu, ten však sultána nestál nič, pretože mu ho darovala britská kráľovná Viktória.

Stavba paláca Dolmabahce stála osmanskú ríšsku pokladnicu sumu, ktorá sa rovnala hodnote 35 ton zlata. 1 fotografie v galérii Stavba paláca Dolmabahce stála osmanskú ríšsku pokladnicu sumu, ktorá sa rovnala hodnote 35 ton zlata. Autor fotografie: Wikipedia

Stavba paláca Dolmabahce stála osmanskú ríšsku pokladnicu sumu, ktorá sa rovnala hodnote 35 ton zlata.

Štyriapoltonový luster z českého krištáľu darovala sultánovi britská kráľovná Viktória. 1 fotografie v galérii Štyriapoltonový luster z českého krištáľu darovala sultánovi britská kráľovná Viktória. Autor fotografie: Wikipedia

Štyriapoltonový luster z českého krištáľu darovala sultánovi britská kráľovná Viktória.

O paláci Dolmabahce sa nedá povedať, že by bol postavený v jednotnom štýle. Spája sa v ňom totiž tradičná islamská architektúra s prvkami európskeho baroka, rokoka a neoklasicizmu. Tvorí ho 285 izieb, 46 sál, poltucet tureckých kúpeľov a rovnaký počet terás a podľa arabského zvyku je rozdelený na tri časti - Mabeyn-i Humayun, teda mužskú časť, Muayede Salon, čiže obradné priestory, a Harem-i Humayun, čo hádam ani netreba prekladať. To všetko sa nachádza na ploche 45-tisíc štvorcových metrov.

Na tróne v paláci Dolmabahce sedeli napokon iba šiesti panovníci. 1 fotografie v galérii Na tróne v paláci Dolmabahce sedeli napokon iba šiesti panovníci. Autor fotografie: Wikipedia

Na tróne v paláci Dolmabahce sedeli napokon iba šiesti panovníci.

Prepychové sídlo využilo okrem Abdülmecida I. ešte päť jeho nasledovníkov. V roku 1922 sa éra Osmanskej ríše skončila, kalifát vystriedala Turecká republika a jej metropolou sa stala Ankara. Palác Dolmabahce tak prestal byť sídlom hlavy štátu a jeho význam klesol. Okrem slávy niekdajšieho impéria a životného štýlu jeho sultánov však dodnes pripomína aj prvého tureckého prezidenta Mustafu Kemala Atatürka. Ten totiž palác pri návštevách Istanbulu často využíval ako prechodnú rezidenciu a 10. novembra 1938 v ňom aj naposledy vydýchol. Stalo sa to presne päť minút po deviatej ráno, čo pripomínajú i hodiny zastavené v paláci o tomto čase.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×