Piatimi ranami zastrelil španielskeho podnikateľa a jedného z posledných zástancov a podporovateľov Francovho fašistického režimu. Roku 1985 ho za túto vraždu, ako aj účasť na viacerých bombových atentátoch odsúdili na 84 rokov väzenia bez možnosti predčasného prepustenia. Mal dvadsaťsedem rokov a jeho život sa vlastne skončil.

Nikdy sa nezmieril s tým, že by mal zvyšok života stráviť v prísne stráženom väzení vo Valencii. Snažil sa o revíziu svojho procesu, a keď neuspel, vrhol sa po piatich rokoch za mrežami na hladovku. Držal ju neuveriteľných 440 dní. Potom ochrnul, jeho telo zlyhalo pre nedostatok bielkovín. Ako invalida ho napokon roku 1995 z väzenia prepustili na vozíčku.

Ani na slobode nemal veľa pokoja. Dvakrát sa vyhol atentátu, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou zosnoval niekto z rodiny zavraždeného podnikateľa. Začal sa venovať plávaniu, lebo dúfal, že pôvodne zdravé telo nájde dostatok síl na regeneráciu. Poradili mu to lekári. Jeho ochrnutie sa však nikdy nezlepšilo, on v plávaní áno.

Už na OH v Atlante získava prvé medaily a tak to pokračuje ďalej. Od španielskej vlády dostáva oficiálne milosť za športový prínos pre krajinu. Tento rok na paralympiáde v Londýne získal už štrnástu medailu a stal sa najslávnejším a najúspešnejším postihnutým športovcom všetkých čias. Je ženatý a má dcéru, ktorá je na otca hrdá. O svojej minulosti povie len jedno: „Každý má právo na chyby a nikto svoju minulosť nezmení.“