Kanibalská rodina beztrestne vyčíňala 25 rokov!

05.09.2012 (36/2012) Žili v jaskyni, v incestnom vzťahu a živili sa prepadávaním pocestných. Doslova. Nielenže ich okrádali, ale aj zabíjali a potom jedli.
Kanibalská rodina beztrestne vyčíňala 25 rokov!
10 fotografií v galérii
Škótski kanibali si svoje obete prinášali do jaskyne, kde ich porciovali a konzumovali.
Autor fotografie: Archív

Podľa niektorých prameňov je to len mýtus, iné však uvádzajú, že PRED 600 ROKMI takáto skupina ľudí skutočne žila.

Malo sa to stať niekedy v období vlády Jakuba I. (kráľom bol v rokoch 1406 – 1437) v Gallowayských útesoch na juhu Škótska. Istý Alexander „Sawney“ Beane, ktorý pochádzal od Edinburghu, sa aj s manželkou odsťahoval z mesta a začali žiť v jaskyni. Jemu vraj nevoňala práca a o nej, prezývali ju Čierna Agnes, sa hovorilo, že je čarodejnica. Dlhé roky o nich nikto nič nevedel a nikto ich nevidel. Vlastne, mnohí ľudia ich uzreli, bolo to však prvý a posledný raz. Beane so svojou manželkou totiž prepadávali pocestných, okrádali ich a zabíjali. Nebolo to však všetko. Obete si prinášali do svojej jaskyne, kde ich porciovali a konzumovali. Ľudské mäso, ktoré nezjedli, nakladali do soli alebo údili, zvyšky hádzali do mora. Živili sa tak nielen oni dvaja, ale aj ich rodina, ktorá sa za 25 rokov poriadne rozrástla. Splodili šesť dcér, osem synov a tí priviedli incestom na svet ďalších 32 detí.

Obyvatelia okolitých dedín o nich nevedeli a dlho sa im ani nezdalo nič podozrivé, keď však v kraji záhadne mizlo čoraz viac ľudí, začali mať strach. Umocňovali ho aj nálezy ľudských kostí, ktoré z času na čas more vyplavilo na pobrežie. Začali pátrať po príčine, no na nič neprišli. Vchod do jaskyne totiž Beane dokonale zamaskoval a nebolo jednoduché ho nájsť. Začali sa tak šíriť chýry o vlkolakoch vyčíňajúcich v tejto oblasti a požierajúcich ľudí.

Alexander „Sawney“ Beane bol hlavou ľudožrútskeho klanu, ktorý v Škótsku vyčíňal 25 rokov. 10 fotografií v galérii Alexander „Sawney“ Beane bol hlavou ľudožrútskeho klanu, ktorý v Škótsku vyčíňal 25 rokov. Autor fotografie: Profimedia.sk

Alexander „Sawney“ Beane bol hlavou ľudožrútskeho klanu, ktorý v Škótsku vyčíňal 25 rokov.

Hrôzostrašná pravda však napokon vyšla najavo. Kanibalský klan raz prepadol pár, ktorý prechádzal okolo, ženu zabili, no mužovi, ktorý bol ozbrojený, sa podarilo ujsť. Bolo to práve v čase, keď sa správy o záhadných zmiznutiach dostali až na kráľovský dvor a Jakub I. sa rozhodol konať. Vyslal do oblasti vojakov a tí s pomocou psov úkryt kanibalov objavili. To, čo v jaskyni uvideli, im vyrazilo dych. Všade vôkol boli uskladnené časti ľudských tiel, na kopách ležalo množstvo obhryzených kostí a našli aj veci, ktoré patrili obetiam. Takmer päťdesiatčlenný klan Beanovcov, ktorí podľa odhadov zabili a zjedli viac než tisíc ľudí, priviedli v reťaziach do Edinburghu a uvrhli do žalára. Odtiaľ ich zakrátko previezli do Glasgowa, kde ich v roku 1435 z dôvodu ohavnosti zločinov okamžite a bez súdu popravili.

Francúzom nepomohla ani prevaha

Prejdime však od legiend k faktom, hoci ani pri ďalšej osobe sa mýtom úplne nevyhneme. V januári 1412 sa v lotrinských Domrémach narodilo dievčatko, ktorému dali rodičia meno Jeanette. Ako tínedžerka začuje Boží hlas a od archanjela Michala, svätej Kataríny a svätej Margaréty sa dozvie, že práve ona je Bohom vyvolená na mimoriadne poslanie. Má zachrániť Francúzsko, ktoré je už 90 rokov vo vojne s Anglickom a vyzerá to s ním zle. A tak sa stane, že jej ako šestnásťročnej dá korunný princ Karol vojsko, ona s ním oslobodí obliehaný Orléans i ďalšie mestá a spôsobí zvrat v storočnej vojne. Neskôr padne do zajatia, Angličania ju upália ako čarodejnicu, ale pre Francúzov Johanka z Arcu zostane národnou hrdinkou a sväticou.

Pred 600 rokmi sa narodila aj francúzska svätica a národná hrdinka Johanka z Arcu. 10 fotografií v galérii Pred 600 rokmi sa narodila aj francúzska svätica a národná hrdinka Johanka z Arcu. Autor fotografie: Profimedia.sk

Pred 600 rokmi sa narodila aj francúzska svätica a národná hrdinka Johanka z Arcu.

V roku 1415 je však budúca Panna Orléanska ešte príliš malá na to, aby niekoho zachraňovala. Práve v tomto roku sa anglický kráľ Henrich V. rozhodol upevniť svoje postavenie vo Francúzsku, pripomenúť svoj dedičný nárok na francúzsky trón a získať aj nejakú tú korisť. V auguste s armádou prekonáva Lamanšský prieliv a po mesiaci obliehania dobýja prístav Harfleur. Odtiaľ sa na jeseň vydáva do Calais, kde plánuje prečkať zimu a na jar chce pokračovať v ťažení. Francúzi mu však chcú tento plán prekaziť. Zhromaždia veľkú armádu a medzi dedinami Azincourt a Tramecourt chcú Angličanov zastaviť. Ráno 25. októbra 1415 dôjde k bitke a velitelia francúzskeho vojska, ktoré má približne troj- až štvornásobnú početnú prevahu, sú presvedčení, že protivníka rozdrvia.

Zobrazenie bitky pri Azincourte na miniatúre z 15. storočia. 10 fotografií v galérii Zobrazenie bitky pri Azincourte na miniatúre z 15. storočia. Autor fotografie: Wikipedia

Zobrazenie bitky pri Azincourte na miniatúre z 15. storočia.

No stane sa pravý opak, v bitke pri Azincourte, ktorá vojde do dejín ako jedno z najdôležitejších stretnutí storočnej vojny, utrpia vinou zlej stratégie a nedisciplinovanosti katastrofálnu porážku. Kým Angličania prídu asi o dvesto bojovníkov, oni stratia v boji viac než 5-tisíc rytierov, ďalšia tisícka končí v zajatí a zvyšok vojska sa dá na útek. Henrich V. dosiahol, čo chcel. V priebehu ďalších rokov ovládne severné Francúzsko, kráľ Karol VI. mu podľa zmluvy podpísanej v roku 1420 v Troyes musí dať za ženu svoju dcéru Katarínu a sľúbiť nástupníctvo na francúzskom tróne.

Nemeckí rytieri platili

K dôležitej bitke, považovanej dokonca za jednu z najväčších v stredoveku, došlo päť rokov pred Azincourtom aj v inom kúte Európy. Pri Grunwalde vo východnom Prusku na seba v júli 1410 narazili spojené poľsko-litovské oddiely a vojsko Rádu nemeckých rytierov.

Jeden z najväčších a najsilnejších stredovekých kresťanských rytierskych rádov pozvalo do Pruska ešte v 13. storočí mazovské knieža Konrád, aby mu pomohli v boji proti pohanom. Nemeckí rytieri túto príležitosť využili, územie zabrali a postupne sa snažili ovládnuť aj ďalšie. Medzi rádom a Poľskom, ktoré sa v 14. storočí zjednotilo, tak rástlo napätie. Zastaviť expanziu sa rozhodol kráľ Vladislav II. Jagelovský, ktorý sa spojil so svojím bratrancom litovským veľkokniežaťom Vitoldom. Zhromaždili obrovskú armádu, do ktorej okrem Poliakov a Litovčanov naverbovali množstvo Rusov, Tatárov, ale aj vojakov z Čiech, Uhorska či Rakúska. Ani Rád nemeckých rytierov sa nespoliehal na vlastné sily, vojenskú pomoc hľadal najmä v západnej Európe a v jeho šíkoch sa napokon objavili napríklad žoldnieri z Anglicka, Dánska, Francúzska alebo zo Španielska. Vladislav a Vitold sa rozhodli zaútočiť na hlavné sídlo nemeckých rytierov, ktorým bol impozantný hrad Malbork. Ich bezmála 40-tisícová armáda k nemu smerovala, veľmajster Rádu Ulrich von Jungingen však predpokladal, čo bude ich cieľom, a približne s 27-tisícovým vojskom vyrazil protivníkovi oproti. (Údaje o sile armád sú rôzne, stredoveké kroniky píšu dokonca o miliónoch vojakov na oboch stranách, podľa súčasných historikov však mohlo na bojovom poli proti sebe stáť dovedna 70-tisíc mužov.)

Pri Grunwalde došlo v lete 1410 k jednej z najväčších bitiek stredoveku. Takto ju videl poľský maliar Jan Matejko. 10 fotografií v galérii Pri Grunwalde došlo v lete 1410 k jednej z najväčších bitiek stredoveku. Takto ju videl poľský maliar Jan Matejko. Autor fotografie: Wikipedia

Pri Grunwalde došlo v lete 1410 k jednej z najväčších bitiek stredoveku. Takto ju videl poľský maliar Jan Matejko.

Stretli sa 14. júla 1410 medzi dedinami Grunwald, Tannenberg a Lodowigowo a práve na tejto pláni sa na druhý deň ráno útokom poľsko-litovských síl začala bitka. Keď sa armády zrazili, bol to vraj taký hluk, že rinčanie zbraní počuli ľudia kilometre ďaleko. Bojová línia bola dlhá takmer päť kilometrov a prebiehal na nej taký neľútostný boj, že sa niekoľko hodín ani jedna zo strán nepohla dopredu. Potom však Vladislav a Vitold preskupili sily a tie začali nepriateľovi spôsobovať také straty, že mu nezostávalo nič iné, iba ústup. Stíhanie vojska nemeckých rytierov sa skončilo, až keď na bojisko sadla tma. Poľsko-litovská armáda pri Grunwalde napokon zvíťazila, i keď sa neuvádza, akú cenu za víťazstvo zaplatila. Rád nemeckých rytierov prišiel o veľmajstra Ulricha von Jungingena, ktorý spolu asi s 8 000 bojovníkmi padol, ďalších približne 14 000 mužov skončilo v zajatí.

Bitka pri Grunwalde zmenila politickú mapu starého kontinentu. Poľsko sa etablovalo ako suverénny štát a v spojení s Litvou sa stalo vedúcou mocnosťou východnej Európy. Na druhej strane Rád nemeckých rytierov stratil nielen niektoré územia, ale aj vplyv a na základe mierovej zmluvy, ktorú podpísali vo februári 1411 v Toruni, musel zaplatiť aj vysoké kontribúcie.

Koniec troch pápežov

V čase, keď pri Grunwalde tiekla krv, sa v nemeckej Kostnici konal koncil, ktorý mal dať odpoveď na otázku, ktorý z pápežov stojacich na čele cirkvi je ten pravý. Naraz totiž vládli až traja! V Ríme sídlil Gregor XII., v Avignone Benedikt XIII., v Pise Ján XXIII. a každý trval na tom, že práve on je tou pravou a jedinou hlavou cirkvi. Rozkol, známy ako veľká schizma, postihol celé kresťanstvo. V praxi to totiž vyzeralo tak, že každý pápež obsadil svojimi ľuďmi biskupstvá i fary a na prívržencov svojho protivníka uvalil kliatbu. De facto tak boli zrazu všetci kresťania exkomunikovaní.

Kostnický koncil bol jednou z najdôležitejších udalostí stredoveku. 10 fotografií v galérii Kostnický koncil bol jednou z najdôležitejších udalostí stredoveku. Autor fotografie: Život

Kostnický koncil bol jednou z najdôležitejších udalostí stredoveku.

Kostnický koncil, ktorý mal tento spor rozlúsknuť a považuje sa za jednu z najdôležitejších udalostí stredoveku, sa začal už v novembri 1414. Kronikár Ulrich von Richental zaznamenal, že do mesta, ktoré malo v tom čase asi 6-tisíc obyvateľov, prišlo postupne viac než 70-tisíc návštevníkov. Duchovných bolo približne 18-tisíc, medzi nimi 29 kardinálov, 33 arcibiskupov, asi 150 biskupov, viac než 100 opátov a 50 prepoštov. Hľadanie jediného pápeža napokon trvalo tri roky a skončilo sa tým, že všetkých troch spomínaných koncil zosadil a 11. novembra 1417 zvolil na Petrov stolec kardinála Odda Colonnu, ktorý prijal meno Martin V.

Smrť kazateľa spôsobila vojnu

Ukončenie rozkolu nebolo jedinou témou kostnického rokovania. Koncil chcel zúčtovať aj s učencami, ktorí podľa najvyšších cirkevných predstaviteľov šírili kacírske myšlienky. Najaktuálnejším prípadom bol český reformátor Jan Hus. Kázal o skazenosti cirkvi a jej predstaviteľov, kritizoval kupčenie s odpustkami a úradmi a hlásal, že svetská ani cirkevná vrchnosť nemá po spáchaní ťažkého hriechu už právo vládnuť. Jeho myšlienky získavali čoraz širší ohlas, najmä medzi chudobnejšími vrstvami, a cirkevní predstavitelia videli v Husovi hrozbu. Pápež naňho najprv uvalil kliatbu a roku 1414 ho pozvali do Kostnice. Hus tam chcel svoje učenie obhájiť, lenže na koncile dostával iba otázky, na ktoré mohol odpovedať áno alebo nie. Napokon ho označili za kacíra, zatkli, uväznili a 6. júla 1415 odsúdili na smrť upálením.

Výjav z upálenia Jana Husa v Spiezer Chronik z roku 1485. 10 fotografií v galérii Výjav z upálenia Jana Husa v Spiezer Chronik z roku 1485. Autor fotografie: Wikipedia

Výjav z upálenia Jana Husa v Spiezer Chronik z roku 1485.

V Čechách to vyvolalo vlnu nevôle, k otvorenému vystúpeniu husitov, ako si prívrženci upáleného kazateľa hovorili, však došlo až o štyri roky neskôr. Po smrti kráľa Václava IV. sa mal stať novým českým panovníkom jeho brat, uhorský a rímsky kráľ Žigmund. Šľachta mu predložila podmienky, za akých ho na tróne bude akceptovať, on ich však odmietol prijať a požiadal pápeža o vyslanie križiackej výpravy proti Čechám. Skončila sa neúspechom, rovnako ako tri nasledujúce. Na hore Vítkov, pri Kutnej Hore, Tábore i Domažliciach slávilo triumf husitské vojsko vedené Janom Žižkom a neskôr Prokopom Holým. Husiti sa však neuspokojili len s obranou Čiech. Podnikali výpady, tzv. spanilé jazdy, aj do okolitých krajín, najmä na územie dnešného Slovenska. Napriek vojenským úspechom však začalo postupne dochádzať aj medzi samotnými husitmi k rozporom, ktoré vyvrcholili v máji 1434 bitkou pri Lipanoch. Na jednej strane v nej stáli umiernení husiti, na druhej radikáli, ktorých konečná porážka vylúčila z politického rozhodovania, a to otvorilo cestu k dohode s Bazilejským koncilom a cisárom Žigmundom, jedným z najmocnejších a najvýznamnejších stredovekých panovníkov.

Sídlo, aké svet nevidel

Významného vládcu, či lepšie povedané vládnucu dynastiu, mala v tom období aj Čína. Ešte v roku 1368 sa za cisára vyhlásil Chung-wu, ktorý v povstaní porazil dovtedy vládnucu mongolskú dynastiu Jüan, založenú ešte Džingischánovým vnukom Kublajchánom. Nová dynastia, ktorej prvým panovníkom bol práve Chung-wu, sa volala Ming, čo v preklade znamená jasná alebo žiarivá. Dá sa povedať, že nasledujúce tri storočia, počas ktorých vládla, pre Čínu také aj boli. 

Čínsky cisár Jung-le pozdvihol ekonomiku svojej krajiny a do dejín sa zapísal aj výstavbou hlavného mesta či veľkými námornými výpravami. 10 fotografií v galérii Čínsky cisár Jung-le pozdvihol ekonomiku svojej krajiny a do dejín sa zapísal aj výstavbou hlavného mesta či veľkými námornými výpravami. Autor fotografie: Wikipedia

Čínsky cisár Jung-le pozdvihol ekonomiku svojej krajiny a do dejín sa zapísal aj výstavbou hlavného mesta či veľkými námornými výpravami.

Na začiatku 15. storočia bol cisárom Jung-le, schopný vojvodca, ale ako sa ukázalo, aj panovník. Snažil sa najmä pozdvihnúť a stabilizovať ekonomiku. Prijal napríklad opatrenia na podporu produkcie potravín, hodvábnych a bavlnených tkanín, skla, porcelánu či na využívanie pôdy a kultiváciu pozemkov v bohatých oblastiach rieky Jang-c‘-ťiang. Krátko po nástupe na trón vydal príkaz na masovú výrobu lodí a v priebehu nasledujúcich rokov vyrobili v lodeniciach viac než dvetisíc plavidiel, ktorými sa čínski cestovatelia, obchodníci a diplomati vydávali do sveta. Neboli to hocijaké lode, mnohé koráby boli dlhé vyše 100 metrov a na každom z nich sa mohlo plaviť aj viac než tisíc ľudí. Jung-le podporoval aj vedy a umenie a práve za jeho vlády vydali Všeobecnú encyklopédiu, ktorá mala 11 095 zväzkov!

Ohromný komplex, ktorý poznáme ako Zakázané mesto, mal byť symbolom najmocnejšej ríše sveta, za ktorú sa Čína považovala už v 15. storočí. 10 fotografií v galérii Ohromný komplex, ktorý poznáme ako Zakázané mesto, mal byť symbolom najmocnejšej ríše sveta, za ktorú sa Čína považovala už v 15. storočí. Autor fotografie: Profimedia.sk

Ohromný komplex, ktorý poznáme ako Zakázané mesto, mal byť symbolom najmocnejšej ríše sveta, za ktorú sa Čína považovala už v 15. storočí.

V roku 1403 však urobil cisár jedno zo svojich najslávnejších rozhodnutí. Na jeho príkaz presunuli hlavné mesto z Nankingu opäť do Pekingu a dal tam vybudovať veľkolepé sídlo, ktoré bolo ozajstným symbolom jeho ríše. Na výstavbu komplexu 980 budov, známeho ako Zakázané mesto, povolal viac než milión ľudí a práce trvali sedemnásť rokov. Rozprestieralo sa na ploche 720-tisíc štvorcových metrov, obohnané bolo 12,5 m vysokým múrom, chránené 50 m širokou vodnou priekopou a vstúpiť doň mohol iba cisár so svojím sprievodom. Ak sa o to pokúsil niekto nepovolaný, potrestali ho smrťou.

Európa spoznáva novoty

Nové veci, javy a napokon aj obyvatelia sa objavovali aj na starom kontinente. Z 15. storočia existujú napríklad prvé doložené správy o pálení whisky v Škótsku, v Španielsku sa objavuje prvý hrací automat a vo Francúzsku začne ktosi pri obľúbenej loptovej hre paume používať raketu a zrodí sa tak predchodca dnešného tenisu.

V nemeckom Mainzi, v patricijskej rodine, prichádza v roku 1397 alebo 1400 (presný dátum nie je známy) na svet Johannes Gutenberg, ktorý dá približne o polstoročie neskôr svetu kníhtlač s pohyblivými písmenami. Vďaka nej možno vydávať knihy vo veľkých nákladoch, čo bol prvý krok k informačnému rozmachu. K poznaniu významne prispievajú aj námorné výpravy, rozvíja sa obchod, a to nielen medzi jednotlivými krajinami, ale aj svetadielmi. Skrátka, svet sa pre ľudí pomaly, ale isto zmenšuje a čím ďalej tým viac sa navzájom spoznávajú.

Takto videl Cigánov prichádzajúcich do švajčiarskeho Bernu autor Speizer Chronik Diebold Schilling starší. 10 fotografií v galérii Takto videl Cigánov prichádzajúcich do švajčiarskeho Bernu autor Speizer Chronik Diebold Schilling starší. Autor fotografie: Wikipedia

Takto videl Cigánov prichádzajúcich do švajčiarskeho Bernu autor Speizer Chronik Diebold Schilling starší.

Obyvatelia strednej a západnej Európy začali napríklad začiatkom 15. storočia spoznávať dlhovlasých kočovníkov na koňoch. Ich pravlasťou bola India, odkiaľ vo viacerých vlnách migrovali na západ. Cigánov, ako im už vtedy ľudia hovorili, spomínajú aj viaceré kroniky. V bolonskej sa napríklad píše, že do mesta prišli 18. júla 1422 z Uhorska, na čele so svojím vojvodom Ondrejom. „Vojvoda nechcel prijať kresťanskú vieru, a tak ho dal uhorský kráľ uväzniť. Potom si to však rozmyslel, dal sa pokrstiť a spolu s ním aj 4-tisíc členov jeho družiny. Tých, čo odmietli, usmrtili. Po krste im uhorský kráľ prikázal, aby sedem rokov putovali po svete a potom navštívili pápeža v Ríme. Až po splnení tejto úlohy sa mohli vrátiť.“

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×