Keď sa mi naskytla príležitosť urobiť rozhovor s fotografom Robertom Vanom, viacerí kolegovia zhíkli, že to je šanca, ktorú treba využiť. Priznám sa, mne to meno nič nehovorilo. „Vy ste ešte veľmi mladá,“ povedal mi Robert Vano, keď sme sa stretli. Fotí mladých chlapcov, módne editoriály či portréty. Pred jeho objektívom stáli Václav Havel, Adriana Sklenaříková, Lucie Bílá, tehotná Tereza Maxová či Iveta Bartošová. „Známe tváre vedia, že keď majú dostať za produkciu 300-tisíc korún, tak sa musia hodinu usmievať, hoci sa im nechce. No a potom sa sťažujú – agentúram, grafi kom... Aby im dali preč vrásky a urobili väčšie ústa. Pani Janžurová sa zase sťažuje, že prečo ste mi dali preč tie vrásky, keď, ku***, som na každej z nich ťažko robila celý život, tak mi ich vráťte!“

Bez peňazí

Robert Vano sa narodil v Nových Zámkoch, kde prežil šťastné detstvo. No prišiel zlom. „Keďže ma nevzali na vysokú, povolali ma na vojnu. Tam som ísť nechcel, pretože som sa bál. V škole som nevedel ani kozu preskočiť. Predstavoval som si, že budem stáť sám v poli so psom na hraniciach. U babičky som večer ani na záchod nešiel sám, lebo som mal strach,“ opisuje začiatok svojej dlhej cesty do Ameriky, na ktorú sa vydal s kamarátom Jarom a jeho priateľkou Evou. O plánovanom úteku nepovedali nikomu. „Keby som mal brata, ani len jemu by som to nepovedal. Nikdy ste nevedeli, kto bol udavač. A keby som to povedal mame, hneď by zavolala policajtov. Pretože žiadna mama nechce, aby jej dieťa ušlo. Ona vedela, čo všetko sa môže stať.“

S rodičmi a so sestrou na Vianoce 1957 v Nových Zámkoch.

S rodičmi a so sestrou na Vianoce 1957 v Nových Zámkoch.