Používaním stránok prevádzkovaných Azet.sk, a.s. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK Viac info

Robert Vano emigroval ako 17-ročný, adoptovali ho Američania

31.08.2012 (35/2012) Narodil sa v Nových Zámkoch, emigroval do Talianska, adoptovala ho rodina z Ameriky a dnes fotí Robert Vano (64) české celebrity.
Robert Vano emigroval ako 17-ročný, adoptovali ho Američania
10 fotografií v galérii
Jediné, čo ma ťahalo domov, bola moja mama,“ hovorí o dôvodoch návratu do Československa.
Autor fotografie: ARCHÍV R. V.

Keď sa mi naskytla príležitosť urobiť rozhovor s fotografom Robertom Vanom, viacerí kolegovia zhíkli, že to je šanca, ktorú treba využiť. Priznám sa, mne to meno nič nehovorilo. „Vy ste ešte veľmi mladá,“ povedal mi Robert Vano, keď sme sa stretli. Fotí mladých chlapcov, módne editoriály či portréty. Pred jeho objektívom stáli Václav Havel, Adriana Sklenaříková, Lucie Bílá, tehotná Tereza Maxová či Iveta Bartošová. „Známe tváre vedia, že keď majú dostať za produkciu 300-tisíc korún, tak sa musia hodinu usmievať, hoci sa im nechce. No a potom sa sťažujú – agentúram, grafi kom... Aby im dali preč vrásky a urobili väčšie ústa. Pani Janžurová sa zase sťažuje, že prečo ste mi dali preč tie vrásky, keď, ku***, som na každej z nich ťažko robila celý život, tak mi ich vráťte!“

Bez peňazí

Robert Vano sa narodil v Nových Zámkoch, kde prežil šťastné detstvo. No prišiel zlom. „Keďže ma nevzali na vysokú, povolali ma na vojnu. Tam som ísť nechcel, pretože som sa bál. V škole som nevedel ani kozu preskočiť. Predstavoval som si, že budem stáť sám v poli so psom na hraniciach. U babičky som večer ani na záchod nešiel sám, lebo som mal strach,“ opisuje začiatok svojej dlhej cesty do Ameriky, na ktorú sa vydal s kamarátom Jarom a jeho priateľkou Evou. O plánovanom úteku nepovedali nikomu. „Keby som mal brata, ani len jemu by som to nepovedal. Nikdy ste nevedeli, kto bol udavač. A keby som to povedal mame, hneď by zavolala policajtov. Pretože žiadna mama nechce, aby jej dieťa ušlo. Ona vedela, čo všetko sa môže stať.“

S rodičmi a so sestrou na Vianoce 1957 v Nových Zámkoch. 10 fotografií v galérii S rodičmi a so sestrou na Vianoce 1957 v Nových Zámkoch. Autor fotografie: ARCHÍV R. V.

S rodičmi a so sestrou na Vianoce 1957 v Nových Zámkoch.

Na útek sa vydali bez peňazí. Kamarát Jaro vzal otcovi magnetofón, Robert tomu svojmu ukradol zbierku známok. O svojom pláne povedali len kamarátom z ulice, s ktorými sa stretávali každý večer pri divadle. Tí ich vyprevadili na stanicu. „Pri okienku sme povedali, že máme 4-tisíc korún, a spýtali sme sa, kam najďalej by sme mohli dostať lístky. Dnes viem, že keby som za tým okienkom sedel ja ako dospelý človek, bolo by mi to podozrivé. Tá pani nám však povedala, že môžeme ísť do Varny. Ani sme nevedeli, kde to je. Vlak išiel cez Maďarsko a Juhosláviu. Nikto sa nás na nič nepýtal. Mali sme občianske s doložkou na cestu do Bulharska.“

Železná opona

Pred odchodom sa zoznámili so študentmi žurnalistiky zo Záhrebu. Po príchode do Juhoslávie ich mali kontaktovať. „Keď vlak prišiel na hranice Maďarska s Juhosláviou, všetci, čo cestovali ďalej, museli ísť do prvého vagóna, kde nás zavreli, aby nik nevystúpil. Keď sme prišli do Záhrebu, vyliezli sme cez záchodové okienko.“ Kamaráti na nich už čakali. Na pár dní ich ubytovali, zohnali im peniaze a odviezli ich na hranice s Talianskom. „Počkali sme, kým sa zotmie, a prešli sme na kraj lesa. Bol tam široký pás ostnatého drôtu položený na zemi. To bola železná opona. Jaro povedal, aby sme sa vyzliekli, nech sa nám nezachytávajú šaty. Bol sneh, hrozná zima. No najhoršie bolo, že na poli stáli drevené veže, kde hliadkovali vojaci, ktorí svietili pozdĺž ostnatého drôtu. Jaro povedal, že musíme ísť rýchlo, kým svetlo prejde z jednej strany na druhú.“

So sestrou Erikou v Budapešti v roku 1985. 10 fotografií v galérii So sestrou Erikou v Budapešti v roku 1985. Autor fotografie: ARCHÍV R. V.

So sestrou Erikou v Budapešti v roku 1985.

Talianski pohraničiari boli na utečencov zvyknutí. Troch mladých emigrantov zabalili do diek a odviedli do utečeneckého tábora. Až tam si vypočuli hrozivé historky o ľuďoch, ktorí nemali ani zďaleka také šťastie ako oni traja. „Rodičia s dvomi deťmi sa plavili v člne, v zátoke na nich začali strieľať a prežila len mama s jedným dieťaťom. My sme boli mladí, neuvedomovali sme si, čo sa nám môže stať, mysleli sme si, že len starí ľudia umierajú.“

Cesta do New Jersey

Hoci v tom čase dovŕšili 18 rokov, podľa amerických zákonov boli maloletí. A keďže terstský láger bol dotovaný americkou organizáciou, platili v ňom tamojšie zákony. Mladých si teda mohli buď nechať tri roky v tábore, alebo ich umiestniť do náhradných rodín. A tak sa Robert Vano dostal do Ameriky. „Keď už som bol v Amerike, vždy počas omše farár hovoril o deťoch z lágrov, ktoré potrebovali pomoc, že či by sa ich niekto ujal. A presne takto som sa dostal k svojej rodine do New Jersey. Jara s jeho dievčaťom si adoptovali do Švédska,“ vysvetľuje. „Možno až niekedy v tridsiatke som si uvedomil, aké som mal šťastie. Počul som o deťoch, ktoré poslali do Južnej Afriky, a prvé, čo im dali do ruky, bola zbraň.“

Leto v Atlantic City, 1972. 10 fotografií v galérii Leto v Atlantic City, 1972. Autor fotografie: ARCHÍV R. V.

Leto v Atlantic City, 1972.

S rodinou sa telefonicky skontaktovať nemohol, keďže jeho adoptívni rodičia nemali peniaze. „Napísal som pohľadnicu a mame ju domov priniesli policajti. Otca zavreli na tri mesiace, prišiel o prácu. Mama bola vtedy tehotná, čakala môjho brata a stále ju vypočúvali. Keď zostarla, dostala alzheimera a stále sa jej všetko vracalo. Uvidela uniformu, hoci len poštársku, vždy omdlela. Ešte horšie bolo, keď desať rokov po mne utiekla moja sestra. Mama skolabovala, pretože jej hovorili, aká musí byť zlá matka, keď od nej deti utekajú.“

Návrat domov

Po piatich rokoch dostal pán Vano americké občianstvo a chcel sa vrátiť domov, no nedali mu vízum. „Keď som oň vo Washingtone žiadal, po týždni mi prišiel list, že Československá ambasáda sa rozhodla ‚tentoraz vám neudeliť víza, skúste nabudúce‘. Ale či nabudúce bude zajtra, alebo o desať rokov, som nevedel. Tak som to skúšal 25 rokov. A v roku 1990 som sa vrátil.“

Stretnutie s mamou v Splite v roku 1985. Stretnutie s mamou v Splite v roku 1985. Autor fotografie: ARCHÍV R. V.

Stretnutie s mamou v Splite v roku 1985.

Mladšieho brata, ktorý sa narodil po jeho úteku, nepoznal vôbec. „Prvýkrát som ho videl, keď mal 24 rokov. Rodičia mi veľmi chýbali. A vôbec, toto je môj domov. Na papieri môžete mať napísané čokoľvek, no odtlačky prstov ani myslenie nezmeníte, nevymažete celých 17 rokov, detstvo...“ vraví o dôvodoch svojho návratu. „Babička mi vždy hovorila, že každý muž by mal ísť na sedem rokov do sveta, a keď sa vráti domov, mal by vedieť sedem rečí, usadiť sa, postaviť veľký dom a zasadiť strom. Jediné, čo ma ťahalo domov, bola moja mama, všetko ostatné sa zmenilo. Keď mama pred pár rokmi zomrela, zrazu som sa nemal na Slovensko za kým vracať. Dnes som šťastný, že mám novú motiváciu, keďže tu vznikla galéria nesúca moje meno a vďaka nej môžem zasadiť ten pomyselný strom. Stretávam sa so šikovnými mladými fotografmi, organizujeme workshopy, stretnutia, pripravujeme výstavy známych ‚veľkých fotografov‘ zo sveta, ale aj z Česka a zo Slovenska. Som veľmi rád, že môžem mladým talentom odovzdať to, čo som sa vo svete naučil. Najbližšie sa s nimi stretnem v krásnom prostredí Art Hotela Kaštieľ v Tomášove, kde ich budem učiť, ako sa fotografujú portréty a akty.“

Bohatý nie je

V roku 1992 vznikla myšlienka na česko-slovenské vydanie magazínu Elle. „Dostal som ponuku robiť kreatívneho riaditeľa. Hoci nemám žiadnu školu ani som sa dobre neučil. Učitelia hovorili, že zo mňa nič nebude. Vtedy sa ozvalo moje ego. Myslím, že väčšina z nás tam prišla odniekiaľ, kde varili kávu, a zrazu z nich boli šéfovia. Bolo to dosť hipisácke obdobie, v Prahe bolo vtedy veľa cudzincov,“ spomína pán Vano.

„Učitelia hovorili, že zo mňa nič nebude,“ spomína Robert Vano. „Učitelia hovorili, že zo mňa nič nebude,“ spomína Robert Vano. Autor fotografie: Ivan Pastor

„Učitelia hovorili, že zo mňa nič nebude,“ spomína Robert Vano.

Keď sa vrátil, nerozmýšľal nad tým, že to bude navždy, no Praha sa stala jeho domovom. Žije v malom byte a rád varí. Najradšej jedlá, ktoré robievala jeho babička. Panuje chýr, že fotografi sú bohatí. Robert Vano tvrdí, že nie je, hoci by mohol byť. „Mal som veľký byt, z Ameriky som bol na to zvyknutý. Keď sa začala kríza, pohádal som sa so sestrou, lebo som jej povedal, že má syna psychopata, ktorý len sedí za počítačom. Ona povedala, že psychopat som ja, lebo vyhadzujem do vzduchu peniaze za byt, v ktorom ani nebývam, keďže pracujem vonku. Doma len spím, tak načo toľko štvorcových metrov? Dievčatá sú múdrejšie, vidia veci inak. Uznal som, že je to pravda, predal som byt a kúpil som si oveľa menší. Má asi 35 štvorcových metrov, ale napríklad taká Coco Chanel žila na piatich metroch. Ja hovorím – malý byt, malý bordel,“ dodáva šarmantný fotograf.

V porote súťaže Elite Model Look 2002. 10 fotografií v galérii V porote súťaže Elite Model Look 2002. Autor fotografie: Jozef Baran

V porote súťaže Elite Model Look 2002.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×