Ako ste sa dostali k hodu kladivom?

Na banskobystrickom športovom gymnáziu som začínala so šprintmi. Chcela som skúsiť sedemboj. Tam boli aj vrhy, dostala som sa do vrhačskej skupiny, hodila som si popri tom aj kladivo.

Ako to dopadlo?

Mala som vtedy 15 rokov, prišla som na ihrisko univerzity Banskej Bystrice, kde boli kruh a klietka na hádzanie. Do 40 metrov od kruhu rástla žihľava, takže ak som nehodila 40 metrov, hľadala som kladivo v burine.

Ja som si hod kladivom vyskúšal s Liborom Charfraitagom, hodil som 12 metrov. Koľko ste hodili prvýkrát vy?

My sme najskôr trénovali s metlou, učili sme sa s ňou otočky na betóne. Nepamätám si na dĺžku prvého hodu, ale pomerne rýchlo som sa dostala za 40 metrov, takže žihľavou som sa nepredierala dlho. Mala som cit a hneď v prvom roku som vyhrala majstrovstvá Slovenska dorasteniek. Predtým som taký úspech v ničom nezažila, takže bolo rozhodnuté.

O rok nato ste údajne prekonali slovenský rekord...

Áno, mala som 16 rokov. Bola som prvá slovenská žena, ktorá hodila vyše 50 metrov. Ten hod si pamätám dodnes, v Košiciach som dala 52,92 metra.

Čo hovorili na výber disciplíny doma?

Nebola to pútavá disciplína, ale mama ma neodhovárala. Ani pre mňa nebola lákavá, mala som 15, v takom veku dievčatá riešia, ako vyzerajú, a bolo mi jasné, že hod kladivom nepridá ženskosti. Pri výške 177 centimetrov som mala necelých 60 kíl. Zozačiatku som preto aj kombinovala tréningy, jeden deň šprintérsky, druhý deň vrhačský. Nelákalo ma mať 80 kíl, bála som sa zmeny, lebo vrhačský tréning je silový, s výrazným nárastom svalovej hmoty. Napriek tomu som zostala. Vrhači boli neporovnateľne lepší kolektív, cítila som sa v ňom dobre. Neskôr som išla ako 16-ročná na majstrovstvá Európy juniorov do 19 rokov a skončila som štvrtá. Po úspechu som už nepochybovala, či som si vybrala dobre.

Prišli ďalšie úspechy, rekordy, stali ste sa členkou Dukly Banská Bystrica, ale v roku 2003 ste dostali stopku za doping. Čo sa stalo?

Som si istá, že som vedome nič neužila. Netuším, ako sa mi zakázaná látka dostala do tela, je možné, že niektorý doplnkový výživový prostriedok bol kontaminovaný. Bol máj, ja som bola doma v Banskej Bystrici a prišli za mnou na tréning dopingoví komisári. Odovzdala som vzorku ako vždy. S pokojným svedomím. Keby som mala pocit, že sa potrebujem vyhnúť dopingovej kontrole, tak to urobím. Radšej by som odišla a riskovala, že dostanem jeden čierny bod – športovec ich môže mať tri. Ale načo by som ušla, keď som si bola istá čistotou?

Môže sa stať, že doping športovcovi niekto dá bez toho, aby o tom vedel?

Teoreticky áno, neskôr som čítala, že išlo o látku bez chuti a vône.

Ako ste sa dozvedeli, že vo vašej vzorke bol pozitívny dopingový nález?

Bol koniec leta, popoludnie a tréner mi hovorí – práve prišla z Bratislavy správa, že máš pozitívny nález, treba ísť do Bratislavy. Ja som naňho pozerala, nech si zo mňa nerobí srandu. Bola som si istá, že ak mi niečo našli, je to somarina, ktorú rýchlo zdôvodníme a ideme preč. Ukázalo sa, že je to vážne – nandrolon.

Čo sa dialo potom?

Nevedela som si so sebou poradiť. Prerevala som týždne. Nebola som schopná obhájiť sa. Keby som mala nejaký dôkaz, hádala by som sa. Ale nemala som nič, keďže výživové doplnky, ktoré som používala v máji, som už koncom leta dávno nemala. Nebolo ich ako dať skontrolovať. Snažila som sa bojovať, nájsť niekoho, kto by mi pomohol. Neskôr som boj vzdala, bola to bezradnosť.

Vy ste boli zamestnaná ako profesionálna športovkyňa v armádnom stredisku Dukla Banská Bystrica. Ako reagoval zamestnávateľ?

Podržal ma. Poslali ma na masérsky kurz a zostala som zamestnaná v Dukle ako masérka. Keď bolo treba ísť ako masérka na nejaký výjazd, išla som. Napríklad s plavcami na majstrovstvá Slovenska a podobne. V masérskej škole ma učil môj terajší manžel, takže mi masírovanie prinieslo aj niečo dobré.

Keď ste sa po uplynutí trestu vrátili k hodu kladivom, hneď vám to išlo?

Áno, veď v tom je nelogickosť. Ak som mala predtým v tele nejaký doping, ako je možné, že som hádzala o dva metre menej ako v predchádzajúcom roku? A keď som sa po dvoch rokoch vrátila naspäť, hneď som hodila slovenský rekord. Potom ma mnohokrát testovali a bola som vždy čistá. Nijako mi nedáva doping zmysel, nijako nezapadá. Lebo keby som brala, bola by som pravdepodobne lepšia. Ale ja som lepšia nebola.

Pred dvoma týždňami sa skončila olympiáda v Londýne a od vás sa očakávala medaila. Skončili ste na 20. mieste. Po súťaži ste hovorili, že vás rozhodil potlesk divákov. Trochu čudná výhovorka...

Predstavte si, že všetci od vás čakajú medailu, ale vy ani nepostúpite z kvalifikácie do finále. Minútu po poslednom hode kvalifikácie idete pred novinárov, v sebe plno adrenalínu, ale zároveň obrovské sklamanie. Zrazu sú pred ústami mikrofóny, na tvár namierené kamery a vy musíte hneď odpovedať na otázku prečo. Mala som čo robiť, aby som sa pred kamerami nerozrevala, aby ma moje dieťa nevidelo v televízii zaslzenú. V strese zo mňa vyhŕklo, že ma rozhodili diváci. Bolo to prvé, čo sa mi mlelo v hlave.

Ako to teda bolo?

Išla som na prvý pokus. Na druhej strane štadióna boli preteky v skoku o žrdi a diváci tam začali tlieskať. Vchádzala som do pokusu a hlavou mi išlo – sústreď sa, nenechaj sa strhnúť, neprešvihni rýchlosť. Ale ja som sa strhnúť dala, rozhodilo ma to a prvý pokus som zbabrala. Myslela som si, že so svojimi skúsenosťami už viem v každých podmienkach vyťažiť zo seba maximum, no odrazu som zlyhala. Prišiel veľký stres, zľakla som sa. Sama som si nedokázala vysvetliť, čo sa stalo. Teraz už viem, že som súťaž nezvládla psychicky.

Keď sme dali dohromady všetky výhovorky športovcov, bolo to trochu vtipné. Jedna zo sestier Velďákových tiež povedala, že ju rozhodil potlesk divákov, druhej fúkal vietor, tenistke Cibulkovej sa šmýkalo, plavkyňa Syllabová nemala pri sebe trénera, druhá plavkyňa Smolenová nemala svoje okuliare...

Sú to väčšinou prvé emotívne reakcie po súťaži povedané pri rozhovoroch s novinárom, ktorý chce okamžite počuť príčinu. Niektorý športovec sa potrebuje s neúspechom vyrovnať a hľadá rôzne príčiny. Keď môže zvaliť neúspech na vonkajšiu príčinu, je to preňho jednoduchšie, ako keď hľadá chybu v sebe. Potom sa s neúspechom hladšie vyrovná, hodí všetko za hlavu. V mojom prípade je to trochu inak, viem, že som skratovala ja. Cítim to ako svoje mínus, neviem, či sa v krátkej budúcnosti dokážem zbaviť stresu.

Stále máte v hlave 20. miesto z Londýna?

Veď ja som ešte stále nedokázala ísť na tréning! Prišla som na štadión, vyhŕkli mi slzy a nebola som schopná pohnúť sa. Nedokázala som chytiť do ruky náčinie.

Z londýnskej olympiády mala doniesť medailu. Doniesla zaslzené oči, skončila dvadsiata.

Z londýnskej olympiády mala doniesť medailu. Doniesla zaslzené oči, skončila dvadsiata.