Používaním stránok prevádzkovaných Azet.sk, a.s. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK Viac info

Kladivárka Hrašnová: Dostane od vojakov výsluhový dôchodok?

24.08.2012 (35/2012) Patrí medzi najlepších slovenských atlétov. Kladivárka Martina Hrašnová (29) bola jednou z medailových nádejí aj na olympiáde v Londýne, ale úplne zlyhala.
Kladivárka Hrašnová: Dostane od vojakov výsluhový dôchodok?
4 fotografie v galérii
„Dostať sa na vrcholné pozície vo svete je neskutočná drina, podarí sa to malilinkému...
Autor fotografie: Ivan Pastor

Ako ste sa dostali k hodu kladivom?

Na banskobystrickom športovom gymnáziu som začínala so šprintmi. Chcela som skúsiť sedemboj. Tam boli aj vrhy, dostala som sa do vrhačskej skupiny, hodila som si popri tom aj kladivo.

Ako to dopadlo?

Mala som vtedy 15 rokov, prišla som na ihrisko univerzity Banskej Bystrice, kde boli kruh a klietka na hádzanie. Do 40 metrov od kruhu rástla žihľava, takže ak som nehodila 40 metrov, hľadala som kladivo v burine.

Ja som si hod kladivom vyskúšal s Liborom Charfraitagom, hodil som 12 metrov. Koľko ste hodili prvýkrát vy?

My sme najskôr trénovali s metlou, učili sme sa s ňou otočky na betóne. Nepamätám si na dĺžku prvého hodu, ale pomerne rýchlo som sa dostala za 40 metrov, takže žihľavou som sa nepredierala dlho. Mala som cit a hneď v prvom roku som vyhrala majstrovstvá Slovenska dorasteniek. Predtým som taký úspech v ničom nezažila, takže bolo rozhodnuté.

O rok nato ste údajne prekonali slovenský rekord...

Áno, mala som 16 rokov. Bola som prvá slovenská žena, ktorá hodila vyše 50 metrov. Ten hod si pamätám dodnes, v Košiciach som dala 52,92 metra.

Čo hovorili na výber disciplíny doma?

Nebola to pútavá disciplína, ale mama ma neodhovárala. Ani pre mňa nebola lákavá, mala som 15, v takom veku dievčatá riešia, ako vyzerajú, a bolo mi jasné, že hod kladivom nepridá ženskosti. Pri výške 177 centimetrov som mala necelých 60 kíl. Zozačiatku som preto aj kombinovala tréningy, jeden deň šprintérsky, druhý deň vrhačský. Nelákalo ma mať 80 kíl, bála som sa zmeny, lebo vrhačský tréning je silový, s výrazným nárastom svalovej hmoty. Napriek tomu som zostala. Vrhači boli neporovnateľne lepší kolektív, cítila som sa v ňom dobre. Neskôr som išla ako 16-ročná na majstrovstvá Európy juniorov do 19 rokov a skončila som štvrtá. Po úspechu som už nepochybovala, či som si vybrala dobre.

Prišli ďalšie úspechy, rekordy, stali ste sa členkou Dukly Banská Bystrica, ale v roku 2003 ste dostali stopku za doping. Čo sa stalo?

Som si istá, že som vedome nič neužila. Netuším, ako sa mi zakázaná látka dostala do tela, je možné, že niektorý doplnkový výživový prostriedok bol kontaminovaný. Bol máj, ja som bola doma v Banskej Bystrici a prišli za mnou na tréning dopingoví komisári. Odovzdala som vzorku ako vždy. S pokojným svedomím. Keby som mala pocit, že sa potrebujem vyhnúť dopingovej kontrole, tak to urobím. Radšej by som odišla a riskovala, že dostanem jeden čierny bod – športovec ich môže mať tri. Ale načo by som ušla, keď som si bola istá čistotou?

Môže sa stať, že doping športovcovi niekto dá bez toho, aby o tom vedel?

Teoreticky áno, neskôr som čítala, že išlo o látku bez chuti a vône.

Ako ste sa dozvedeli, že vo vašej vzorke bol pozitívny dopingový nález?

Bol koniec leta, popoludnie a tréner mi hovorí – práve prišla z Bratislavy správa, že máš pozitívny nález, treba ísť do Bratislavy. Ja som naňho pozerala, nech si zo mňa nerobí srandu. Bola som si istá, že ak mi niečo našli, je to somarina, ktorú rýchlo zdôvodníme a ideme preč. Ukázalo sa, že je to vážne – nandrolon.

Čo sa dialo potom?

Nevedela som si so sebou poradiť. Prerevala som týždne. Nebola som schopná obhájiť sa. Keby som mala nejaký dôkaz, hádala by som sa. Ale nemala som nič, keďže výživové doplnky, ktoré som používala v máji, som už koncom leta dávno nemala. Nebolo ich ako dať skontrolovať. Snažila som sa bojovať, nájsť niekoho, kto by mi pomohol. Neskôr som boj vzdala, bola to bezradnosť.

Vy ste boli zamestnaná ako profesionálna športovkyňa v armádnom stredisku Dukla Banská Bystrica. Ako reagoval zamestnávateľ?

Podržal ma. Poslali ma na masérsky kurz a zostala som zamestnaná v Dukle ako masérka. Keď bolo treba ísť ako masérka na nejaký výjazd, išla som. Napríklad s plavcami na majstrovstvá Slovenska a podobne. V masérskej škole ma učil môj terajší manžel, takže mi masírovanie prinieslo aj niečo dobré.

Keď ste sa po uplynutí trestu vrátili k hodu kladivom, hneď vám to išlo?

Áno, veď v tom je nelogickosť. Ak som mala predtým v tele nejaký doping, ako je možné, že som hádzala o dva metre menej ako v predchádzajúcom roku? A keď som sa po dvoch rokoch vrátila naspäť, hneď som hodila slovenský rekord. Potom ma mnohokrát testovali a bola som vždy čistá. Nijako mi nedáva doping zmysel, nijako nezapadá. Lebo keby som brala, bola by som pravdepodobne lepšia. Ale ja som lepšia nebola.

Pred dvoma týždňami sa skončila olympiáda v Londýne a od vás sa očakávala medaila. Skončili ste na 20. mieste. Po súťaži ste hovorili, že vás rozhodil potlesk divákov. Trochu čudná výhovorka...

Predstavte si, že všetci od vás čakajú medailu, ale vy ani nepostúpite z kvalifikácie do finále. Minútu po poslednom hode kvalifikácie idete pred novinárov, v sebe plno adrenalínu, ale zároveň obrovské sklamanie. Zrazu sú pred ústami mikrofóny, na tvár namierené kamery a vy musíte hneď odpovedať na otázku prečo. Mala som čo robiť, aby som sa pred kamerami nerozrevala, aby ma moje dieťa nevidelo v televízii zaslzenú. V strese zo mňa vyhŕklo, že ma rozhodili diváci. Bolo to prvé, čo sa mi mlelo v hlave.

Ako to teda bolo?

Išla som na prvý pokus. Na druhej strane štadióna boli preteky v skoku o žrdi a diváci tam začali tlieskať. Vchádzala som do pokusu a hlavou mi išlo – sústreď sa, nenechaj sa strhnúť, neprešvihni rýchlosť. Ale ja som sa strhnúť dala, rozhodilo ma to a prvý pokus som zbabrala. Myslela som si, že so svojimi skúsenosťami už viem v každých podmienkach vyťažiť zo seba maximum, no odrazu som zlyhala. Prišiel veľký stres, zľakla som sa. Sama som si nedokázala vysvetliť, čo sa stalo. Teraz už viem, že som súťaž nezvládla psychicky.

Keď sme dali dohromady všetky výhovorky športovcov, bolo to trochu vtipné. Jedna zo sestier Velďákových tiež povedala, že ju rozhodil potlesk divákov, druhej fúkal vietor, tenistke Cibulkovej sa šmýkalo, plavkyňa Syllabová nemala pri sebe trénera, druhá plavkyňa Smolenová nemala svoje okuliare...

Sú to väčšinou prvé emotívne reakcie po súťaži povedané pri rozhovoroch s novinárom, ktorý chce okamžite počuť príčinu. Niektorý športovec sa potrebuje s neúspechom vyrovnať a hľadá rôzne príčiny. Keď môže zvaliť neúspech na vonkajšiu príčinu, je to preňho jednoduchšie, ako keď hľadá chybu v sebe. Potom sa s neúspechom hladšie vyrovná, hodí všetko za hlavu. V mojom prípade je to trochu inak, viem, že som skratovala ja. Cítim to ako svoje mínus, neviem, či sa v krátkej budúcnosti dokážem zbaviť stresu.

Stále máte v hlave 20. miesto z Londýna?

Veď ja som ešte stále nedokázala ísť na tréning! Prišla som na štadión, vyhŕkli mi slzy a nebola som schopná pohnúť sa. Nedokázala som chytiť do ruky náčinie.

Z londýnskej olympiády mala doniesť medailu. Doniesla zaslzené oči, skončila dvadsiata. 4 fotografie v galérii Z londýnskej olympiády mala doniesť medailu. Doniesla zaslzené oči, skončila dvadsiata. Autor fotografie: Profimedia.sk

Z londýnskej olympiády mala doniesť medailu. Doniesla zaslzené oči, skončila dvadsiata.

Ako ste sa cítili pred olympiádou?

Nervózne, ale fyzicky som bola pripravená dobre. Pred súťažou sme mali dva rozcvičovacie hody. Leteli ďaleko! Bola som spokojná, vyzeralo to výborne. Zdalo sa, že hneď v prvom pokuse kvalifikácie hodím limit a môžem pokojne odísť.

Vyzerala vaša forma na medailu?

Dúfala som, že ju môžem získať. Všetko som stavila na to, aby forma gradovala na olympiáde.

Myslíte na účasť na ďalšej olympiáde v roku 2016?

Uvidíme, či budem schopná sa ešte zlepšiť fyzicky natoľko, aby som mohla pomýšľať na medailu. Chcieť by som chcela.

Čo potom? Po skončení kariéry?

To by som tiež chcela vedieť. Najradšej by som sa venovala ďalej športu, trénovala. Mám skúsenosti, vzdelanie, vyštudovala som na pedagogickej fakulte telesnú výchovu v kombinácii s etickou výchovou. Čiže trénerstvo by sa mi páčilo a mám čo ponúknuť.

Bude koho trénovať?

Dúfam.

Keby ste vydržali v armáde ešte päť-šesť rokov, budete mať výsluhový dôchodok...

Nemám presne zrátané, koľko rokov mi chýba do dôchodku. Neviem, či tak dlho vydržím pri vrcholovom športe. Ak by som však mala možnosť ostať na vojenskom mieste aj po skončení aktívnej kariéry, pravdepodobne by som to prijala. Myslím si, že výsluhový dôchodok nám športovcom patrí právom. Pri tréningoch zaťažujeme organizmus v obrovskej miere. Trénujeme aj cez víkendy, sviatky – dokonca aj na Vianoce, a to aj počas čerpania dovolenky.

Nosíte niekedy armádnu uniformu? Kedy?

Od skončenia základnej vojenskej služby už len na niekoľko oficiálnych akcií. Pri niektorých poradách a vyhodnoteniach.

Načo je vlastne krajine štátom platená vrhačka kladivom?

Štát si definoval, čo chce, akých športovcov potrebuje. Krajina túži pri vrcholných podujatiach pozerať sa na svojich. Keď si to takto definovala, musí sa postarať, aby mali športovci podmienky. Športovec dá športu omnoho viac ako človek v normálnom zamestnaní. Dostať sa na vrcholné pozície vo svete je neskutočná drina, podarí sa to malilinkému percentu ľudí. Ak takých štát chce, iné mu nezostáva, ako platiť ich, podporovať. Lebo športovec sám bez podpory nie je schopný dostať sa hore.

Potrebuje spoločnosť platených športovcov?

Ide o zmysel športu, ktorý je aj o emóciách. Úspešný športovec príde z podujatia a zaplní námestia. Ak vedenie krajiny chce, aby ľudia prežívali takéto pozitívne emócie, tak si definujú, že napríklad chcem takých a takých športovcov a tých budem platiť. Samozrejme, že prítomné sú potom aj opačné emócie – negatívne. Ak športovec neuspeje, ľudia si vyventilujú aj svoje osobné prehry, zlé emócie, a na internete napíšu plno kritiky na neúspešného športovca. Asi je lepšie, keď sa vyzúria takto, akoby mali niekomu ubližovať.

Ako keby princíp rímskych cisárov – dajte ľuďom chlieb a hry, aby boli spokojní. Čiže štát sa snaží dať svojim ľuďom hry prostredníctvom štátom platených športovcov? Tak ste to mysleli?

Každá krajina potrebuje kultúrne vyžitie – mať svojich spevákov, hudobníkov, maliarov. A aj športovcov. Ak sa športovec nedokáže uživiť sám, ale štát ho chce, tak ho podporuje.

Štát však dáva peniaze napríklad na šípky, bowling, biliard, ale aj jachting, hoci Slovensko more nemá. Aj vám sa to zdá čudné?

Predpokladám, že na šípky idú len malé peniaze. Ak ide o šport, ktorý ľudí spája, je lepšie, nech sa mu venujú, ako by sa venovali zlým veciam. Je jasné, že krajina má málo peňazí na školstvo, zdravotníctvo. A pritom má dať peniaze na Hrašnovú, ktorá príde dvadsiata z olympiády? Ťažko môžem niečo kritizovať, keď netuším, čo by som hovorila, keby som nebola športovkyňa.

Vy máte mzdu z Dukly Banská Bystrica. Kto vám platí sústredenia a koľko stojí vaša ročná príprava?

Príprava vyjde na 30-tisíc eur ročne. Som v Slovenskom olympijskom top tíme, štát mi peniaze na prípravu poskytne. Čiže športovec mojej úrovne nemôže povedať, že by nemal na prípravu.

Ako peniaze dostávate? V zime potrebujete ísť hádzať do tepla, idete niekde do Afriky, zaplatíte si cestu a potom ich štát preplatí?

Áno, práve to je najväčší problém športovcov. Keď chcem ísť na sústredenie, musím si napožičiavať peniaze, aby som si prípravu zaplatila. Žijem stále na dlh. Sústredenia z marca mi vyplatili v júli. Buď mám niečo našetrené, alebo mi požičajú mama, brat, známi. Stane sa, že som na sústredení a volám bratovi – prosím ťa, požičaj mi peniaze, dochádzajú mi. Nemôžem sa sťažovať, že by mi štát peniaze nedal, jediný problém je, že prostriedky určené na prípravu mi prídu až po nej.

Manžel Martiny Hrašnovej Ondrej je v súčasnosti na materskej dovolenke s dcérou. 4 fotografie v galérii Manžel Martiny Hrašnovej Ondrej je v súčasnosti na materskej dovolenke s dcérou. Autor fotografie: ARCHÍV M. H.

Manžel Martiny Hrašnovej Ondrej je v súčasnosti na materskej dovolenke s dcérou.

Prečo to tak je?

Lebo štát rozdeľuje ročný rozpočet olympijskému výboru na tretiny. Nepošle peniaze spolu, ale iba raz za štyri mesiace. Čiže ja pošlem do Bratislavy na atletický zväz vyúčtovanie zahraničného sústredenia, a keď zväz peniaze má, pošle. Ak nemá, musím čakať, kým mu štát pošle ďalšiu tretinu rozpočtu.

Čiže najlepší slovenskí športovci nemajú problém s peniazmi, len problém je v systéme?

Môžem hovoriť za seba – ja mám prostriedkov na prípravu dosť. Len čo som sa dostala do svetovej špičky, je o mňa postarané. Do top tímu ma vzali hneď po ôsmom mieste na olympiáde v Pekingu a o rok nato som doniesla medailu z majstrovstiev sveta. Odvtedy som zabezpečená, až na problémy, ktoré som spomínala. Otázne je, ako to bude v ďalších rokoch, keďže som v Londýne neuspela.

Ak by vám krátili rozpočet na prípravu, môžete sa znova dostať na vrchol?

Mám dvojročné dieťa a s ním je na materskej manžel. Máme dohodu, že ak budú problémy, vráti sa do práce. O to bude náročnejšia príprava pre mňa, lebo sa budem venovať aj športu, aj dieťaťu.

Pred dvoma rokmi sa Martine Hrašnovej narodila dcéra Rebeka. 4 fotografie v galérii Pred dvoma rokmi sa Martine Hrašnovej narodila dcéra Rebeka. Autor fotografie: ARCHÍV M. H.

Pred dvoma rokmi sa Martine Hrašnovej narodila dcéra Rebeka.

Je dosť peňazí na šport celkovo? Myslím tým aj na mládež?

Ja to viem posúdiť len z pohľadu aktívneho športovca – do skončenia stredných škôl je príprava ako-tak zabezpečená, ale chýba podpora na vysokých školách. Keď športovec skončí strednú školu, musí sa rozhodnúť – končí so športom alebo pôjde na vysokú školu a bude trénovať popri štúdiu. Veľa talentov vtedy zvyčajne končí.

Veľa peňazí ide do športu cez obecné rozpočty, prípadne cez rozpočty vyšších územných celkov...

... ale často najmä do futbalu.

Áno, takmer každá väčšia dedina má futbalový klub a neraz mu obec pomáha zo svojho rozpočtu. Hoci má rozbité cesty a nefunkčné osvetlenie, na futbal sa nejaké euro vždy nájde.

A tieto peniaze sa na celoštátnej úrovni už nezapočítavajú do kolónky šport. Asi mierite na to, že do športu ide viac peňazí, ako sa v skutočnosti eviduje.

Presne, predstavme si futbalový zápas, po ktorom sa fanúšikovia pobijú. Policajti tam vyšlú zásahové jednotky, vodné delá, psovodov. Zásah stojí desiatky tisíc eur a platí to štát, hoci ide o športovú udalosť a v zápase proti sebe hrali dva športové kluby, ktoré sú súkromné – akciové spoločnosti...

Aj preto nie som futbalový fanúšik. Nemám ho rada ako divák a prekáža mi preceňovanie futbalu. My ostatní športovci sme kritizovaní, keď nedonesieme medailu z olympiády, no futbalistov vynášajú do neba, keď vyhrajú prípravný zápas. Cítim to ako veľkú nespravodlivosť, ale ide o márny boj. My to nedokážeme ovplyvniť.

Ľudia majú často pocit, že športovec reprezentuje ich krajinu. Čím reprezentuje? Zviditeľní ju?

Keď som úspešná, tak áno. Minimálne v atletike každý vie, kto je Hrašnová a odkiaľ pochádza.

Keď napríklad Kazach Vinokurov vyhral olympiádu v cyklistike, tak sa teraz fanúšikovia cyklistiky hromadne pôjdu pozrieť do Kazachstanu a budú tam dovolenkovať?

Dobrá otázka. A ešte sa dá pridať – čo štát z toho má, že športovca platí? Ale zasa by sme sa vrátili k tomu, čo si štát zadefinuje – chce športovca alebo nie. Ak áno a je úspešný, ľudia z tej krajiny sú hrdí, prežívajú pozitívne emócie. Dôležité je, aby ľudia v krajine mali nejaké záujmy, aby sa nezahrabali len sami do seba. Ak štát nebude mať úspešných športovcov, tak nepritiahne mladých k pohybu.

Ale v USA je obrovská podpora športu a deti sa tam prejedajú, sú obézne, je to krajina, ktorá má veľký problém so zdravím mladých...

Keby šport nepodporovali a nemali by úspechy, možno by mladí boli na tom ešte horšie. V USA aj obyčajná školská súťaž naplní štadión a deti športujú s radosťou, tešia sa zo svojich malých úspechov, hrajú sa na svoje veľké vzory. Ale keď sa vrátime k Slovensku – v rámci možností ide na šport priamo alebo nepriamo dosť prostriedkov. Viac asi nie je odkiaľ vziať v čase problémov v školstve a zdravotníctve, oproti ktorým šport vychádza ako menej podstatný. Dôležité je peniaze správne nasmerovať. Ja sa však necítim na to, aby som povedala, ako ich rozdeliť.

Bývalý olympijský víťaz vo vodnom slalome Čech Lukáš Pollert hovorí, že olympiáda je bublina, ktorá sa robí skôr pre politikov a sponzorov, nie pre športovcov. Pollert je kontroverzná osoba, je detský lekár a predal svoje medaily, lebo preňho nič neznamenajú.

Smutné, keď veľkú časť života venoval nejakému športu a potom ho považuje za zbytočný. Dúfam, že do podobného štádia nedospejem. Ale fakt je, že olympiáda môže niektorým športovcom pripadať ako podujatie, ktoré do veľkej časti podlieha politikom a sponzorom. Keď som vošla v Londýne do slovenského domu, bola tam kopa ľudí, ktorých som nepoznala, a cítila som sa trochu ako cudzinec. Ale to je asi prirodzené, lebo oni veľkú časť športu financujú. Možno by som to vnímala inak, keby som tam vstúpila ako aktuálne úspešný športovec.

Je dosť mladých atlétov, ktorí vás raz nahradia?

Nie sú skoro vôbec. Kedysi sme naplnili v športovej škole celú atletickú triedu, teraz sa prijímajú do prvého ročníka športového gymnázia štyria atléti.

Nie je chyba aj v rodičoch?

Myslíte to tak, že choďte, deti moje, športovať, zničíte sa a nič z toho nebudete mať? Ale teraz vážne – áno, záleží na rodičoch, ako svoje deti vychovajú, aké hodnoty im dajú. Či svojmu dieťaťu vštepia nutnosť prekonávať samého seba, alebo si vychovajú dieťa systémom menšieho odporu a ľahšej cesty. Tak vychované deti nemajú vôľu a tréner aby ich prosil, nech sa hýbu.

Slovensko má aj športovcov, ktorých nevychovalo. Sú cudzinci, no na Slovensku dostali občianstvo. Sú to plnohodnotní slovenskí reprezentanti?

Vždy záleží na tom, ako ich prijmú fanúšikovia. Vidíte, že biatlonistku Kuzminovú prišli po úspechoch vítať plné námestia. Ľudia sa s ňou stotožnili. Podobne to funguje aj v iných krajinách.

Čo bude so slovenským športom ďalej?

Vidíte sami, že tento rok bola najmenšia výprava na olympiádu v histórii, ale očakávania boli väčšie. Zabudlo sa, že veľa športovcov je už starších. Ľudia boli sklamaní a naozaj sa môže stať, že o štyri roky pôjde na olympiádu ešte menej slovenských športovcov a tlak na nich bude už neznesiteľný.

Vy ste cítili v Londýne veľký tlak?

Obrovský. Ja som medailu chcela, ale mala som pocit, že fanúšikovia ju chcú tak strašne, až to bolo neuveriteľné. Aj každý rozhovor s novinármi sa vždy otočil na medaily. Čím nás je v úzkej svetovej špičke menej, tým väčší tlak cítiť, lebo sa koncentruje na pár jednotlivcov.

Niektorí športovci vraj išli do Londýna ako výletníci. Redaktor jednej televízie v priamom vstupe hovoril, že polovicu slovenských športovcov zaujímajú skôr nočné žúry. Tiež ste ich vnímali ako výletníkov?

Neznášam slovo výletník v súvislosti so športovcom. Olympiáda je vrchol kariéry pre väčšinu z nás, a ak redaktor nazve výletníkom niekoho preto, že mu nevyjde súťaž, tak ma to ohromne mrzí. Nestretla som ani jedného Slováka, ktorý by pred svojou súťažou nepostupoval maximálne profesionálne. Nebola som v Londýne celý čas a nestretla som sa so všetkými, ale ja som „výletníkov“ nevidela.

Športovci sú často poverčiví alebo si nosia talizmany. Čo vy?

Nosím si plyšové slniečko, ktoré som dostala od manžela ako prvý darček. A teraz aj dcérine ponožky.

Strelec Jozef Gönci si tiež nosí synovu ponožku...

Keď sme dlhšie preč, je to pre nás kúsok domova.

Na olympiáde v Londýne organizátori pripravili pre športovcov 150-tisíc kondómov. Na podobných podujatiach sa naozaj tak hromadne súloží?

(Smiech.) Neviem. Ale viem, že keď som sedela chvíľu v lekárni, boli tam veľké škatule s kondómami a veľa športovcov si ich prišlo vziať. Tak ich asi aj použili. V olympijskej dedine pekne vidieť, ktorí športovci už majú po svojej súťaži. Viac sa uvoľnili, boli hlučnejší, inak sa stravovali.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×