Dušan Doliak (47) pôsobil v IT biznise, bol riaditeľom poisťovne, pôsobil v Indii, Nemecku, USA. Pred pár týždňami sme zverejnili rozhovor s Jurajom Mesíkom, ktorý naznačoval, ako bude kríza v Európe aj vo svete pokračovať, a jeho prognózy neboli optimistické. Rozhovor s Dušanom Doliakom by sme mohli vnímať ako pokračovanie s rozhľadeným skúseným biznismenom, ktorý sa na horšiu budúcnosť takisto aktívne pripravuje a nenecháva nič na náhodu.

V roku 2008, keď prišla prvá časť krízy, ste robili vo finančníctve. Ako vtedy krízu prežívali finančníci?

Pracoval som v poisťovni, kde platilo, že ak chcú akcionári niečo rýchlo vybaviť, pošlú rozhodnutie mailom. Bol asi september alebo október 2008 a začali chodiť maily, v ktorých bolo napísané – obmedziť expozíciu voči tej a tej banke.

Čo znamená obmedziť expozíciu?

Očakávalo sa, že napríklad banka KBC skrachuje, tak bolo treba vytiahnuť odtiaľ peniaze a dať inam. O pár dní prišla správa, že KBC zachránil štát (Belgicko), čiže príkaz bol zrušený. Lenže za ten týždeň prišli maily o ďalších a ďalších bankách – utorok ING, v stredu Erste, vo štvrtok Dexia a tak to išlo ďalej. V piatok sme „sedeli“ na troch miliardách eur a nebolo ich kam dať. Banky sa síce postupne podarilo zachrániť, ale bolo to tesné.

Nakoľko tesné?

Nikdy neviete, či sú do krachu hodiny, alebo dni. Keď padla americká Lehman Brothers, tak v piatok mali všetci dobrú náladu a v pondelok boli skrachovaní. V máji 2011 šéf Euroskupiny Jean Claude Juncker povedal: „Keď je to vážne, musíte klamať.“ Politici nám klamú a budú do poslednej chvíle tvrdiť, že sa nič nedeje.

Krízy zvyknú byť takto dramaticky zlomové?

Môžu a nemusia také byť. Niekedy sa problémy vlečú dlho. Grécko tri roky zachraňujú a stále nepadlo. Teraz sa jeden známy vrátil z dovolenky v Grécku a hovoril, že kríza sa tam nedala spoznať podľa ničoho. Všimol si iba, že ľudia sú príjemnejší a prácu v turistickom priemysle si začali vážiť.

To naznačuje, že aj keď je najhoršie, neznamená to, že ľudia budú páchať hromadne samovraždy, ak sa mentálne prispôsobia novej situácii.

My sme si zažili ťažkú krízu v rokoch 1989 až 1992 a mali sme veľkú úmrtnosť ľudí nad 50 rokov, ktorí sa nezmierili s prechodom do nového režimu. Prejavovali sa psychosomatické choroby, boli samovraždy, ale nik zvonku si to nevšimol. Na prvý pohľad sme žili normálne. A mali sme oveľa horšiu situáciu, akú dnes prežívajú Grécko či Španielsko. Ale tiež sme boli proti kríze vtedy odolnejší a mali sme nádej – väčšina z nás verila, že sa veci budú zlepšovať...

Stále sa hovorí, že eurozóna je na prahu najvážnejších problémov, ale nik nepovedal na rovinu, čo sa stane. Ak nevieme, čo sa stane, čo majú ľudia robiť? Snažiť sa udržať si pracovné miesto, neriskovať, šetriť?

Je dôležité, aby si do budúcnosti uvedomili päť hlavných bodov. Prvý je, že sme na vrchole spotreby energií a surovín. Budú sa zvyšovať ich ceny. Od ropy cez mangán až po paládium. Druhá vec je finančná kríza, tretia je demografia – starnutie obyvateľstva. Štvrtá je klimatická zmena a piata znižovanie úrodnosti pôdy a vyčerpávanie rýb v moriach. Kombinácia týchto piatich vecí na nás pôsobí súčasne a treba sa pripraviť na zdražovanie.

Mne sa zdá, že mnohí ľudia na Slovensku sa správajú pragmaticky a čoraz viac obyvateľov má pocit, že napríklad chovať doma sliepky je dobrý nápad. Tiež som si všimol, že si vo veľkom prerábajú kúrenie na pevné palivo. Čiže už sa prispôsobujú, sú racionálni. Ale všetci by mali myslieť aj na to,že mestá neprežijú také, aké ich poznáme dnes.

Mestá sa budú zmenšovať a ľudia sa začnú vracať na vidiek – aj kvôli potravinám, ktoré si dopestujú.

Mestá sa budú zmenšovať a ľudia sa začnú vracať na vidiek – aj kvôli potravinám, ktoré si dopestujú.