Tomáš Baťa: Keby ho pilot neposlúchol, mohli obaja žiť

11.07.2012 (28/2012) Pri vyslovení jeho mena sa človeku v mysli vynoria topánky, úspešné podnikanie či starostlivosť o zamestnancov. Toho všetkého sa stal symbolom.
Tomáš Baťa: Keby ho pilot neposlúchol, mohli obaja žiť
14 fotografií v galérii
Tomáš Baťa sa nebál riskovať a zavádzať do výroby novinky. Aj vďaka tomu sa stal úspešným.
Autor fotografie: Archív

Tomáš Baťa veľa dokázal a mal ešte veľa plánov, pred 80 rokmi však tragicky zahynul.

Bolo niečo pred štvrtou ráno 12. júla 1932, keď odišiel zo svojej vily a zamieril na firemné letisko v neďalekých Otrokoviciach, kde ho už čakal pilot Jindřich Brouček. Lietadlom Junkers F 13 mali letieť do Švajčiarska, kde v Möhline otvárala firma novú továreň. Hustá hmla im však nedovolila odštartovať, a tak let o hodinu a pol odložili. Baťa bol čoraz nervóznejší, o desiatej ho totiž čakali v Zürichu, preto keď sa dozvedel, že hmla je len lokálna a inde je pekné počasie, prikázal pilotovi, aby naštartoval motory, že poletia. Tomu sa to síce nepáčilo, ale šéfa poslúchol. Tomáš Baťa si sadol k Broučkovi do kabíny a osem minút pred šiestou lietadlo odštartovalo.

Zamestnanci Baťovej továrne, s ktorou letisko prakticky susedilo, neskôr vypovedali, že počuli hukot motora, ktorý náhle ustal, a vzápätí rachot, akoby niečo niekam narazilo. Vybehli preto z dielní a utekali k letisku. „Zde se jim naskytl hrozný pohled. Pod troskami letadla nalezli tělo svého šéfa bez života. Rovněž pilot Brouček byl mrtev. Těla jejich byla přimáčknuta k zemi trupem letadla. Smrt obou následovala ihned po dopadu letadla na zem. Letadlo se roztříštilo na tři kusy. Zadek jeho dopadl zvlášť. Kabina, ve které byla zavazadla, zůstala neporušena. Předek stroje zaryl se do země, vrtule duraluminiová se rozštípla v půli. Pilot Brouček v ruce svíral ještě volant letadla. Do posledního okamžiku snažil se zabránit katastrofě. Továrník Baťa zahynul na svém továrním objektu, na svých pozemcích asi 30 kroků od ohrady továrny na Bahňáku. Letadlo spadlo dle úsudku odborníků s výše 20 až 30 m,“ opisovali tragédiu na druhý deň noviny Národní politika.

Trosky lietadla, v ktorých našiel pred 80 rokmi smrť jeden z najslávnejších podnikateľov aj so svojím pilotom. 14 fotografií v galérii Trosky lietadla, v ktorých našiel pred 80 rokmi smrť jeden z najslávnejších podnikateľov aj so svojím pilotom. Autor fotografie: zlin.eu

Pokračovanie článku pod reklamou videoreklama

Správa o smrti obuvníckeho kráľa, ako Tomáša Baťu ľudia prezývali, spôsobila šok. Nielen jeho najbližším, kolegom a zamestnancom, ale aj tým, čo ho osobne nepoznali. Patril totiž k najznámejším osobnostiam Československa a svojím gigantickým dielom sa preslávil aj za jeho hranicami.

Ak nie ja, tak moji synovia

U Baťovcov sa „šusterské“ remeslo dedilo z otca na syna po deväť generácií už od polovice 17. storočia. Pri „verpánku“ šil dennodenne topánky aj Antonín Baťa, ak práve neexperimentoval s predajom ovocia alebo uhlia. Tieto obchody mu však veľmi nešli a napokon predsa len skončil pri rodinnom remesle. Otvoril si v Uherskom Hradišti najprv menšiu dielňu a potom prevádzku, v ktorej zamestnával zopár tovarišov, neskôr niekoľkých obuvníkov. Antonín, ktorý v roku 1886 ovdovel a zakrátko sa znovu oženil, sa staral o desať detí. Uživiť rodinu nebolo jednoduché a obchody nie vždy šli podľa jeho predstáv, hoci bol podnikavý a mal veľké plány. Traduje sa historka, ako sa mu raz na akomsi jarmoku nedarilo nič predať a ostatní obuvníci si ho doberali. Antonín Baťa ich chvíľu mlčky počúval a potom, ukazujúc na komín neďalekého cukrovaru, hrdo povedal: „Možno naozaj žiadnu dieru do sveta neurobím, ale pamätajte si, že moji synovia raz budú mať vlastnú továreň s komínom ešte vyšším, ako je tamten.“ Tomáš, ktorý bol jeho tretí potomok a zároveň najmladší syn z prvého manželstva, bol svedkom tejto fanfarónskej scény a často spomínal, že sa vtedy cítil trápne. Netušil, že z úst napajedeného otca vlastne počul proroctvo.

Začali traja, zostal sám

Písal sa rok 1894, keď si Baťove deti – najstarší syn Antonín, dcéra Anna a Tomáš - otvorili v Zlíne vlastnú obuvnícku živnosť. Papierovo jej šéfoval Antonín, no iba preto, že Tomáš, ktorý mal osemnásť, nebol podľa vtedajších zákonov ešte plnoletý. Skúseností však už mal dosť a dá sa povedať, že bol aj najšikovnejší. Nielenže vedel sám šiť topánky, ale zaujímalo ho najmä to, ako ich čo najlepšie predať. Navyše, už v chlapčenskom veku sa uňho prejavovala ďalšia vlastnosť, ktorá mu neskôr pomohla v ceste na výslnie. Bola to neprestajná túžba posúvať sa ďalej, inovovať, nezostávať na mieste, byť vždy aspoň o krok pred ostatnými. V pätnástich odišiel skúšať šťastie do Viedne, o rok neskôr do Prahy. V prvom prípade neuspel, v druhom sa mu však podarilo nielen predať všetok tovar, ale priniesol otcovi toľko nových objednávok, že jeho firma nabrala druhý dych.

Súrodenci Anna, Tomáš (v strede) a Antonín Baťovci založili vlastnú obuvnícku firmu v roku 1894. Pri štarte mali 800 zlatých, čo bolo dedičstvo po ich mame. 14 fotografií v galérii Súrodenci Anna, Tomáš (v strede) a Antonín Baťovci založili vlastnú obuvnícku firmu v roku 1894. Pri štarte mali 800 zlatých, čo bolo dedičstvo po ich mame. Autor fotografie: zlin.eu

Iné je však niekomu pomáhať a iné podnikať samostatne. Tomáš sa o tom veľmi skoro presvedčil. Antonín odišiel na vojnu a všetko zostalo na jeho pleciach. Devätnásťročný mladík sa musel postarať nielen o objednávky a prácu pre desiatich zamestnancov a štyri desiatky ďalších obuvníkov, ktorí pre firmu pracovali podomácky, ale aj o nákup materiálu, kontrolu hotových výrobkov, ich predaj, vybavovanie úverov, splácanie dlžôb a mnoho ďalších vecí. Skrátka, hodili ho do vody, ale on sa neutopil, naopak, skvelým spôsobom vyplával zo všetkých problémov. Poradil si dokonca aj s nečakanou situáciou, keď sa dozvedel, že brat tajne podpísal zmenku na 20-tisíc. Zrazu stál pred bankrotom, a hoci mal možnosť zbaviť sa zodpovednosti, neurobil to. Bratov dlh zobral na seba a postupne ho splatil. Ako podnikateľ si tak získal dôveru a povesť čestného obchodníka. Z ťažkostí sa nielen dostal, ale po necelých dvoch rokoch bola firma opäť zisková. Prvá veľká kríza, ktorú prekonal, bola preňho cenným ponaučením, z ktorého ťažil aj neskôr. K tomu sa však ešte dostaneme.

Prvú vlastnú predajňu si Antonín, Tomáš a Anna otvorili v tomto zlínskom hoteli. 14 fotografií v galérii Prvú vlastnú predajňu si Antonín, Tomáš a Anna otvorili v tomto zlínskom hoteli. Autor fotografie: zlin.eu

Na prelome storočí došlo vo firme súrodencov Baťovcov k „personálnym“ zmenám. Anna, ktorá bratom najmä v začiatkoch veľmi pomáhala, starala sa im o domácnosť, viedla účtovníctvo a neraz ich aj „krotila“, sa vydala, založila si rodinu a odišla. Antonínovi zase diagnostikovali lekári tuberkulózu a v júni 1908 slobodný a bezdetný vo veku 34 rokov chorobe podľahol. Tomáš zostal sám (Anne už predtým vyplatil celý jej podiel), názov firmy T. & A. Baťa sa však rozhodol zachovať. Spoločnosť, ktorá bola v tom čase ôsmou najväčšou v Rakúsko-Uhorsku, vyrábala 3 400 párov topánok denne a zamestnávala bezmála 500 robotníkov. No a kým mnohé obuvnícke firmy v monarchii zápasili s problémami, jej sa darilo a Tomáš dokonca plánoval rozšírenie a modernizáciu výroby s tým, že v podniku bude pracovať vyše tritisíc robotníkov, čo mnohí považovali v tomto odvetví za utópiu.

Syn si to musí zaslúžiť!

Nemenila sa iba Baťova firma, ale aj jeho súkromný život. Už sa mohlo zdať, že 35-ročný úspešný podnikateľ zostane starým mládencom, keď mu v roku 1911 na českom plese vo Viedni padla do oka Marie Menčíková. Dcéra cisárskeho bibliotekára bola vychovaná tak, ako sa na mladú dámu patrilo, ovládala niekoľko jazykov, bola veľmi sčítaná, hrala na klavíri a v spoločenskom rebríčku bola jej rodina postavená vyššie než muž, ktorý sa o ňu uchádzal. Kým teda jej rodičia odobrili sobáš, dôkladne si preverili, kto vlastne Tomáš Baťa je, z akých pomerov pochádza, akú má povesť a či ich dcéru dokáže patrične zabezpečiť. Zrejme u nich obstál, pretože v roku 1912, krátko po tom, ako v Zlíne dostaval svoju vilu, sa zobrali.

Marie a Tomáš Baťovci so svojím jediným synom. 14 fotografií v galérii Marie a Tomáš Baťovci so svojím jediným synom. Autor fotografie: tomasbata.com

Baťa si vybral dobre, Marie nebola žiadna nafúkaná panička. Denne za ním chodila do továrne, pomáhala dokonca v dielni šičkám alebo varila pre robotníkov. Bola medzi nimi veľmi obľúbená, vždy sa totiž zaujímala o ich problémy a snažila sa im pomáhať. Dva roky po svadbe v septembri 1914 priviedla Marie na svet jediného Baťovho potomka, ktorý dostal meno po otcovi, všetci ho však volali Tomík. Rodičia mu odmalička dávali najavo, aby nepočítal s tým, že ako jediné dieťa raz automaticky zdedí celú firmu.

Baťova vila, ktorú si podnikateľ postavil v roku 1912. Krátko nato sa oženil. 14 fotografií v galérii Baťova vila, ktorú si podnikateľ postavil v roku 1912. Krátko nato sa oženil. Autor fotografie: zlin.eu

„Vzhľadom na to, že som bol jedináčik a navyše syn najdôležitejšieho zamestnávateľa v našom meste, chceli všemožne zabrániť tomu, aby som bol rozmaznaný alebo nafúkaný. Odmalička som si musel sám upratovať svoje veci, pomáhať v domácnosti a viesť si podrobné záznamy o tom, za čo utrácam svoje neveľké vreckové. Nikdy som nepochyboval, že budem pracovať v otcovej firme, zároveň som však chápal, že ak sa budem chcieť vypracovať do nejakej zodpovednej funkcie alebo sa dokonca stať právoplatným následníkom, budem sa musieť osvedčiť. Otec raz v jednom rozhovore pre noviny povedal: ‚Mám tisíce synov, hoci iba jeden nesie moje meno. Len najlepší z nich však raz dostane moje husle‘. Bola to pre mňa jasná výstraha, že ma nepovažuje za samozrejmého nástupcu,“ spomínal po rokoch Tomáš Baťa mladší.

Tomáš Baťa mladší pri učňovskej skúške. Ak to chcel v otcovej firme niekam dotiahnuť, musel ho najprv presvedčiť, že je schopný. 14 fotografií v galérii Tomáš Baťa mladší pri učňovskej skúške. Ak to chcel v otcovej firme niekam dotiahnuť, musel ho najprv presvedčiť, že je schopný. Autor fotografie: Reprofoto z knihy Baťa-švec pro celý svět

Absolvoval školy doma, v Anglicku či vo Švajčiarsku, a keď sa v pätnástich vrátil domov, zapriahol ho otec do odbornej prípravy v továrni. Jednak praktickej, v rámci ktorej pracoval vo výrobe, ale aj teoretickej v podobe kurzov marketingu, chémie, technológie a ďalších. Chcel, aby jeho syn dokázal v budúcnosti zhodnotiť kvalifikáciu a výkon svojich podriadených, a to bolo možné iba tak, že sa s problematikou zoznámil nielen teoreticky, ale každú prácu si aj vyskúšal. Tomík tak postupne prešiel výrobou, jednotlivými oddeleniami v továrni, no predával aj v obchode a časom mu otec začal zverovať aj nižšie riadiace funkcie v pobočkách spoločnosti, ktoré otváral nielen v Československu, ale tiež v zahraničí.

Nebol iba obuvník

Poctivá práca, čestný prístup či osobný príklad patrili k základom úspechu, ktorý Tomáš Baťa dosiahol. Samy osebe by však nestačili. Keby bol iba pracovitý, možno by nič veľké nevybudoval. Pozeral sa okolo seba, získaval skúsenosti v zahraničí, najmä v Spojených štátoch, kam vycestoval niekoľkokrát, nebál sa riskovať a zavádzať nielen nové stroje a technológie, ale aj metódy práce, napríklad pásovú výrobu. Ak niečo urobil, bol to vždy iba prvý krok, za ktorým nasledovali ďalšie. Aj preto sa vždy dokázal nielen popasovať, ale tiež vyrovnať s problémami.

Plátenným topánkam, tzv. baťovkám, sprvu ľudia neverili, neskôr však išli na dračku a Tomáš vďaka nim vybŕdol z prvej vážnej krízy. 14 fotografií v galérii Plátenným topánkam, tzv. baťovkám, sprvu ľudia neverili, neskôr však išli na dračku a Tomáš vďaka nim vybŕdol z prvej vážnej krízy. Autor fotografie: batastory.net

Keď sa napríklad v roku 1895 firma dostala do ťažkostí a bolo treba zaplatiť dlžoby, rozhodol sa pre neobvyklý ťah. Začal vyrábať topánky z plátna, aké predtým nikto nerobil. Kožená na nich bola iba špička a podošva. Ľudia na ne sprvu pozerali s nedôverou, no rýchlo zistili, že je to dobrý výrobok za dobrú cenu. Takzvané baťovky boli totiž o tri štvrtiny lacnejšie než bežné kožené topánky. Baťa netajil, že vydržia iba rok, no zákazníci si ľahko spočítali, že sa im aj tak oplatí ich kúpiť.

Na zamestnancov bol Baťa prísny a vyžadoval stopercentné výkony, vytvoril im však podmienky, aké im iní robotníci mohli len závidieť. 14 fotografií v galérii Na zamestnancov bol Baťa prísny a vyžadoval stopercentné výkony, vytvoril im však podmienky, aké im iní robotníci mohli len závidieť. Autor fotografie: int

Inokedy mal aj šťastie, počas prvej svetovej vojny sa mu napríklad podarilo získať veľkú štátnu zákazku na vojenské baganče. Opäť však z toho nemal osoh iba on sám. Zákazka bola taká veľká, že musel výrazne rozšíriť výrobu (počet zamestnancov vzrástol z 500 na vyše 5 000), čím ľuďom v Zlíne a okolí zabezpečil prácu, a tým aj živobytie. Navyše chlapi, ktorí pracovali v jeho továrni, nemuseli narukovať.

Ďalší zlomový moment prišiel v roku 1922, keď stagnujúci obchod a nízka kúpyschopnosť obyvateľstva priviedli firmu takmer ku krachu. Ako však vyprázdniť plné sklady, aby sa mohlo ďalej vyrábať, keď si ľudia nemôžu tovar kúpiť? Baťa sa rozhodol zariskovať a znížil ceny svojich topánok o polovicu! Aby to finančne utiahol, znížil zároveň o 40 percent platy, no kompenzáciou pre zamestnancov boli potraviny, ktoré im dodával za polovičné ceny. Súhlasili s tým a firma prekonala najťažšie obdobie. Všetky zásoby sa vypredali a zakrátko mohla znovu naplno vyrábať.

Reklamný plagát z roku 1922. Baťa vtedy zrazil ceny svojej obuvi na polovicu, vďaka čomu vypredal všetky skladové zásoby a vyhol sa krachu. 14 fotografií v galérii Reklamný plagát z roku 1922. Baťa vtedy zrazil ceny svojej obuvi na polovicu, vďaka čomu vypredal všetky skladové zásoby a vyhol sa krachu. Autor fotografie: batastory.net

Apropo, potraviny. Lacnejšie ich mohol predávať vďaka tomu, že ich na veľkostatkoch, ktoré ešte v „lepších“ časoch kúpil, sám produkoval. Nebudoval totiž iba obuvnícku firmu. V podstate od začiatku podnikania sa snažil o akýsi komplexný systém, z ktorého sa neskôr vyvinula legendárna Baťova sústava riadenia. V rámci firmy napríklad na začiatku 20. storočia otvoril zámočnícku dielňu, garbiarsku prevádzku, tehelňu, elektráreň, pílu, kameňolom, vytvoril aj reklamné oddelenie, vlastnú dopravu, budoval sieť predajní (neskôr dokonca obchodných domov) a takto postupne zasahoval do viacerých odvetví výroby i služieb. Skrátka, vždy sa snažil myslieť ďalej a robiť veci, ktoré by firme pomohli v rozvoji.

Darilo sa firme, ľuďom i mestu

Práca, práca a opäť práca. To bolo v živote Tomáša Baťu najdôležitejšie. Dnes by sme povedali, že bol vorkoholik. To isté vyžadoval aj od zamestnancov, ktorých mal v tridsiatych rokoch len v Československu asi 40-tisíc. On sám im hovoril „moji spolupracovníci“. Bol na nich prísny, no zároveň im dokázal zabezpečiť slušný život. Sociálny systém, ktorý vo svojej spoločnosti vytvoril, predbehol dobu. Zamestnanec u Baťu si nielen dobre zarobil, ale mal napríklad k dispozícii slušné (v tom čase a v porovnaní so štandardom robotníkov inde považované dokonca za luxusné) a lacné ubytovanie v domoch, ktoré firma a mesto stavali. Baťa mal zásadu, že týždenné nájomné musí byť také, aby si naň jeho spolupracovník zarobil za dve hodiny! Zamestnanci mali k dispozícii školy, škôlky, zdravotnú starostlivosť a mnoho ďalších vymožeností, o akých mohli vtedy inde iba snívať.

Baťa tvrdil, že vo fabrike je iba prvý robotník. Do práce chodil tak ako všetci ostatní pred siedmou ráno a tak ako oni si aj „razil kartu“. 14 fotografií v galérii Baťa tvrdil, že vo fabrike je iba prvý robotník. Do práce chodil tak ako všetci ostatní pred siedmou ráno a tak ako oni si aj „razil kartu“. Autor fotografie: int

Napriek tomu bol Tomáš Baťa stále terčom kritiky ľavicových strán a najmä komunistov. Nie div, nemohli mu zabudnúť, že od roku 1923 vyhrával, práve na ich úkor, v Zlíne s drvivou prevahou komunálne voľby a až do svojej smrti bol zároveň starostom mesta. V tejto funkcii si počínal rovnako ako vo vedení svojej firmy, ktorým po odchode na radnicu poveril svojho najbližšieho spolupracovníka, mimoriadne schopného Dominika Čiperu.

Vstup do Baťových závodov v Zlíne v tridsiatych rokoch. V areáli nechýbal obchodný dom a všetky potrebné služby pre zamestnancov. 14 fotografií v galérii Vstup do Baťových závodov v Zlíne v tridsiatych rokoch. V areáli nechýbal obchodný dom a všetky potrebné služby pre zamestnancov. Autor fotografie: zlin.eu

Zlín, na začiatku dvadsiatych rokov väčšia dedina ani nie s 5 000 obyvateľmi, zaznamenal pod jeho vedením nebývalý rozmach a v priebehu desaťročia sa premenil na moderné tridsaťtisícové mesto! Vyrastali v ňom nielen nové domy, ale aj moderné centrum s obchodnými a so spoločenskými budovami, netradičná pavilónová nemocnica, zastarané úzke cesty nahradili moderné široké magistrály. Samozrejme, stavebný rozvoj sa nevyhol ani Baťovej továrni, ktorá sa mohla pýšiť aj v tých časoch u nás nevídanými výškovými budovami. Nestavalo sa pritom živelne, ale podľa najnovších urbanistických koncepcií renomovaných architektov. Zlín dostal ojedinelý charakter funkcionalistického mesta a zaujal dokonca aj slávneho Le Corbusiera.

Marie Baťová (vľavo), jej syn Tomáš a Jan Antonín Baťa s manželkou na pohrebe tragicky zosnulého zakladateľa obuvníckeho impéria. 14 fotografií v galérii Marie Baťová (vľavo), jej syn Tomáš a Jan Antonín Baťa s manželkou na pohrebe tragicky zosnulého zakladateľa obuvníckeho impéria. Autor fotografie: int

Náhla smrť Tomáša Baťu v júli 1932 vyvolala v ľuďoch obavy. Čo teraz bude? Kto sa ujme firmy? Bude aj naďalej tak prosperovať? Takéto a podobné otázky si kládli a bolo to pochopiteľné. Ako sa však ukázalo, aj zbytočné. Tomášov nevlastný brat Jan Antonín Baťa, ktorý v zmysle závetu prevzal vedenie spoločnosti, pracoval prakticky v rovnakých intenciách ako jej zakladateľ. To však už je iná kapitola.

 

Tomáš Baťa o hospodárskej kríze

„V našej krajine je veľa ľudí, ktorí si myslia, že hospodársky úpadok je možné sanovať peniazmi. Mám hrôzu z dôsledkov tohto omylu. V situácii, v ktorej sa nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a k verejnému majetku. Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás pozdvihlo z povojnovej biedy. Pracovať, šetriť a učiniť prácu a šetrenie výnosnejšími, žiaducejšími a čestnejšími než leňošenie a plytvanie. Treba prekonať krízu dôvery. Technickými zásahmi, finančnými a úverovými sa však prekonať nedá. Dôvera je vec osobná a obnoviť sa dá len mravným hľadiskom a osobným príkladom.“

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×