Stretli sme sa v tanečnej škole Petra Modrovského a Jána Ďurovčíka Dansovia. Danka tu vypomáha päť rokov. Donedávna všetkých zo školy zamestnával projekt The School Dance, do ktorého sa zapojilo 182 škôl z celého Slovenska. Vo finále vybrala porota tých najlepších a decká si odniesli množstvo cien. „Z tohto projektu máme veľkú radosť,“ povedala Danka, navrhla mi tykanie a začala rozprávať o svojom živote. „Narodila som sa na Morave, otec pochádzal odtiaľ, mama z Bratislavy. Keď otec umrel, presťahovali sme sa sem a zostali sme tu,“ vysvetľuje svoj pôvod.

Vládne vlaky

„Štyridsaťdva rokov som pracovala na železnici. Robila som sprievodkyňu na Morave aj tu v Bratislave, ale to už som mala na starosti špeciálne vládne vlaky, samých papalášov, v uličkách natiahnuté červené koberce. Jazdili sme i medzinárodné linky, túto prácu som mala veľmi rada. V tej dobe robili sprievodcov najmä ľudia zo staršej generácie, a keď som ja ako mladá prišla z Moravy, hneď ma uprednostnili. Koľkokrát ma fotili, filmovali... Bola som jediná taká mladá. Vo vlaku sme mali pôrod, jeden cestujúci si zasa prestrelil stehno, na vecku sme mali samovraždu – jedna žena si podrezala žily, inokedy zasa horelo. Boli aj všelijaké nehody, zrazili sme sa s traktorom. Sem-tam som vozila vlaky, v ktorých chodili regrúti, to bolo veľmi nebezpečné. Oni sa tak ponapíjali! Raz hodili fľašu po sprievodcovi, skoro ho zabili. Našťastie som ich zažila iba raz alebo dvakrát,“ spomína na dobrodružné príhody z ciest.

S mamou. Peťo bol vraj dobré dieťa.

S mamou. Peťo bol vraj dobré dieťa.