Bude divadelný projekt Sedem (Bez záruky) podobný televíznej „Sedmičke“?

Bude. Podstatou televíznej aj v divadelnej formy je glosovanie udalostí, ľudí, vecí, situácií doma i vo svete, ktoré za to stoja... teda sú niečím zaujímavé, výnimočné, netradičné, provokatívne. Divadelná podoba si, samozrejme, vyžaduje trochu iný prístup aj zo strany nás, glosujúcich, ale aj zo strany divákov. Prvú divadelnú Sedmičku už máme za sebou a mám taký dojem, že táto symbióza zafungovala, skrátka, mám dobrý pocit.

Tešíte sa z opätovnej spolupráce s kolegami z televízie?

Áno, veľmi. Priznám sa bez mučenia, chýbali mi. Dlhé roky pravidelných stretnutí a spolupráce na pôde Sedmičky nás, myslím si, dosť zblížili. Neviem si predstaviť ideálnejšiu prácu ako tú, do ktorej sa tešíte. A rána pred nakrúcaním Sedmičky som si v aute niekedy skoro pospevovala. A to som si mala radšej opakovať úvodný text!

Kto z tých, ktorí v programe účinkovali a nepokračujú, vám bude chýbať?

Nerozmýšľam o tom takto, dokonca si myslím, že keď aj niekto z momentálnej zostavy z nejakých dôvodov „zachýba“, pokojne ho môže nahradiť ktokoľvek z pôvodnej zostavy. V tejto veci je Sedmička veľmi variabilný a „príležitostný“ formát. V televíznej podobe nebol špeciálny hudobný hosť, táto divadelná si to priam žiada. Takže tam vždy bude jeden hosť, ktorý bude nielen glosovať, ale aj hrať a spievať. Ako zvyknem hovoriť – hosť s „nadhodnotou“.

Divadelný projekt Sedem (Bez záruky) je podobný televíznej „Sedmičke“.


Chýbajú vám spoločné relácie s Oliverom Andrásym? Ako na tie časy spomínate?

Moja mama hovorievala: „Čo malo byť, bolo a čo má byť, bude.“ Je to možno trochu osudové, ale niečo pravdy na tom je. Časy relácií Čo dokáže ulica, Dereš, Aj múdry schybí môžem s odstupom času pokojne nazvať „zlaté“, takže na ne, samozrejme, rada spomínam. S Oliverom sa občas stretávame, ale žijeme si už svoje životy, a myslím si, že by sme už do tej istej rieky asi nevstupovali. Ja teda určite nie! Mám dobrý pocit z toho, že mnohým našim divákom chýbame, a v kontexte súčasnej televíznej zábavy ich aj chápem (smiech)...

Bolo to tak, že už nastal čas stiahnuť sa z obrazovky, alebo to bola pre vás rana, keď Aj múdry schybí skončilo?

(Smiech) Rana... to znie príliš dramaticky. Nie som si na sto percent istá, ale mám dojem, že naše televízne relácie s Oliverom patrili k tým, ktoré na televíznej obrazovke prežili najdlhšie. O niečom to asi svedčí a my sme teda odchádzali zo sveta televíznej zábavy vcelku spokojní. Nemôžem hovoriť za Olivera, ale mne to k spokojnému pokračovaniu v žití vrchovato stačí. Ktosi múdry raz povedal: Ako je veľké umenie včas prísť, rovnako veľké umenie je aj včas odísť. Ja si myslím, že to druhé, je ešte väčšie.

Na ktorú z vašich relácií spomínate najradšej?

Viete, už som to spomínala v rôznych rozhovoroch veľmi často, ale bez problémov môžem zas – nemám rada slová s predponou naj. Táto predpona skoro vždy veci skresľuje, alebo stavia do svetla, ktoré dlho svietiť nevydrží. Asi najbližšie k pravde bude, keď vám teraz poviem, že na všetky spomínam rada. Možno mimoriadne rada na Ružové okuliare. To bola talkshow o spolužití známych manželských dvojíc, ktorú som si pripravovala skoro sama a moderovala celkom sama. V tejto kombinácii som sa veľa naučila. Napríklad, spoliehať sa ako moderátorka iba na seba. Tiež mi tieto roky priniesli do života mnoho nových, zaujímavých kontaktov. Niektoré priateľstvá mi vydržali dodnes. A to je vzácna nadhodnota.

Aký druh humoru prevládal vo vašej učiteľskej rodine?

Bolo skoro vždy veselo. Viete, v súkromných životoch, teda aspoň podľa mňa, nejde ani tak o druh humoru, ako skôr o to, aby tam vôbec nejaký bol. Život sa potom žije ľahšie, alebo aspoň nie je taký dramatický. Aj keď je.

S manželom Jurajom sú obaja milovníci zvierat.


V čom je vám podobná vaša dcéra a, naopak, v čom ste odlišné?

Už je to dávno, čo som uzavrela s dcérou takú dohodu, že ju nebudem zaťahovať do svojho profesného sveta. Teda žiadne spoločné fotenia, rozhovory, účinkovania v reláciách akéhokoľvek druhu a tak podobne. Rozumiem tomu, a rešpektujem to. Takže, ak sa nenahneváte, nebudem sa o nás dvoch veľa rozprávať. Podstatné je, že náš vzťah je skvelý, že sa máme veľmi rady, rešpektujeme sa a je nám spolu veselo. Ak raz zruší svoje embargo, možno vám poviem viac.

Čím by ste boli, keby nie humoristkou, glosátorkou, moderátorkou...?

Hm, čím by som bola, to teda naozaj neviem. Ale viem, čím by som chcela byť, keby som dostala tú možnosť žiť svoj život ešte raz. Určite by som robila niečo so zvieratami. Čo ja viem – veterinárnu lekárku, majiteľku útulku pre opustené zvieratá a tak. Na jednej zahraničnej televíznej stanici pravidelne sledujem reláciu, v ktorej predstavujú rôzne zaujímavé zásahy pri zachraňovaní opustených, zranených alebo týraných zvierat. Je radosť sa na to pozerať, čo tí ľudia dokážu, akí sú obetaví a vysoko profesionálni. Pripadá mi to úžasne zmysluplné a naplňujúce. V takom tíme by som chcela pracovať. Keby ste o niečom takom počuli, dajte mi vedieť.

Hnevá vás, keď od vás ľudia očakávajú, že budete stále nad vecou a vtipná? Teda – očakávajú to od vás?

Prečo by ma to malo hnevať? Ja to v podstate chápem, je to niečo podobné ako keď ja na rodinnej návšteve u nášho priateľa lekára musím až zatínať zuby, aby som nezačala hovoriť o našich zdravotných problémoch. V mojom prípade ide skôr o to, aby som tie očakávania ľudí, že budem okamžite a vtipne reagovať, naplnila.

Väčšinou sa zabávame na ľudskej hlúposti, či politike, hoci tieto dve oblasti humoru spadajú do kategórie „smiech cez slzy“. Čo vám už zábavné rozhodne nepripadá?

Už som to naznačila, ja sa snažím byť skoro v každej, aj v dramatickej situácii trochu nad vecou. Nedarí sa mi to jedine vtedy, keď ide o nejaké ťažké alebo tragické situácie v najbližšej rodine. Ľudská hlúposť je večná, a boj s ňou nekonečný, to sa predsa musí brať s nadhľadom. A o politike teraz radšej nehovorme, až taký veselý tento rozhovor byť nemusí.

„Neviem si predstaviť ideálnejšiu prácu,
ako tú, do ktorej sa tešíte,“ hovorí Elena Vacvalová.


Čomu sa pracovne venujete okrem novej Sedmičky?

Odkedy som „vypadla“ z toho posledného pracovného kolobehu – štyrikrát v mesiaci Sedem, štyrikrát Aj múdry schybí, raz Dereš, priznám sa, uľavilo sa mi... Robím iba to, čo ma naozaj zaujíma, čo ma baví, čo ma obohacuje. Takou je momentálne pre mňa aj tá divadelná Sedmička, o pár týždňov filmový festival Artfilm Fest v Trenčianskych Tepliciach, alebo nejaký zaujímavý kardiologický kongres. Nechcem to zakríknuť, ale zdá sa, že začína svitať na lepšie časy aj čo sa týka mojej už niekoľkoročnej iniciatívy vo veci cintorínu pre zvieratá v hlavnom meste.

Máte teda dosť času na oddych.

Mám. Dokonca mám pocit, že oddych je teraz moja hlavná pracovná náplň... Musím si dávať pozor, aby som sa neprepracovala (smiech).