Používaním stránok prevádzkovaných Azet.sk, a.s. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK Viac info

Chcel byť cisárom, tak zobral pápeža ako rukojemníka

06.06.2012 (23/2012) V Sýrii zabilo zemetrasenie štvrť milióna ľudí, v Benátkach postavili najväčšie lodenice a vo Francúzsku unikátny kostol.
Chcel byť cisárom, tak zobral pápeža ako rukojemníka
1 fotografia v galérii
Výjav zo stredovekej kroniky zobrazujúci Henricha V. a mainzského arcibiskupa Rutharda,...
Autor fotografie: Wikipedia

Aj takto by mohli vyzerať správy PRED 900 ROKMI. Vtedy sa však ľudia o mnohých udalostiach nedozvedeli.

 

Prelom 11. a 12. storočia považujeme v európskych dejinách za akési rozmedzie medzi raným a vrcholným stredovekom predstavujúcim obdobie najväčšieho rozmachu vtedajšej spoločnosti. Nešlo pravdaže o náhlu zmenu, vývoj bol pozvoľný a najvýraznejšie sa, okrem iného, prejavoval v jej rozvrstvení a takpovediac „profesijnom“ zameraní. Ak si odmyslíme cirkev a šľachtu, ktorá vládla a de facto určovala celé smerovanie spoločnosti, drvivá väčšina obyvateľstva sa dovtedy živila poľnohospodárstvom. No a práve toto sa pred necelým tisícročím postupne menilo. Niektorí ľudia prestávali obrábať pôdu a púšťali sa do výroby tovarov. Sťahovali sa do starých či novovzniknutých miest, ktoré sa stali fenoménom tohto obdobia a jedným z jeho najtypickejších znakov. Rástli, rozvíjali sa, získavali privilégiá, opevňovali sa, no predovšetkým boli strediskom remesiel a časom v nich vznikla aj nová spoločenská vrstva – meštianstvo.

Čo sa deje za humnami?

Skúsme sa vcítiť do kože vtedajšieho človeka, konkrétne do jeho pohľadu na okolitý svet. Tým bola v prvom rade dedina alebo mesto, kde žil, prípadne najbližšie okolie. Aby sa vydal niekam ďalej, musel mať na to vážny dôvod. Veď len taká cesta do susedného mesta, ktorá dnes trvá niekoľko desiatok minút, zabrala v tom čase dva-tri dni. Málokto preto vedel, čo sa deje „za humnami“.

Pred deviatimi storočiami sa ľudia okrem poľnohospodárstva čoraz viac začínali venovať aj remeslám. 1 fotografie v galérii Pred deviatimi storočiami sa ľudia okrem poľnohospodárstva čoraz viac začínali venovať aj remeslám. Autor fotografie: lib-art.com

Pred deviatimi storočiami sa ľudia okrem poľnohospodárstva čoraz viac začínali venovať aj remeslám.

Dôležité správy, týkajúce sa panovníckych výnosov či iných nariadení, šírili poslovia. Obzory ešte ľuďom ako-tak rozširovali napríklad kupci, ktorí cestovali po krajine kvôli obchodom. Vďaka nim sa mohli dostať k novým produktom, trebárs aj k destilovanému alkoholu, ktorý sa v Európe začal vyrábať v tridsiatych rokoch 12. storočia. No a ďalšou, asi tou najhoršou možnosťou bolo, že sa o tej-ktorej udalosti dozvedeli, až keď sa ich priamo dotkla. Keď sa napríklad územím, na ktorom žili, prehnalo vojsko, ktoré všetko plienilo a rabovalo, mohli zároveň zistiť, že je súčasťou niektorej z križiackych výprav proti neveriacim do Svätej zeme. Prvá tam smerovala v rokoch 1095 – 1096, v priebehu 12. storočia nasledovali ďalšie tri. Rovnako, teda na vlastnej koži, zisťovali mnohí ľudia aj to, že na kontinente zúri epidémia nejakej choroby. Okolo roku 1100 napríklad v Európe zaznamenali väčší výskyt lepry a v priebehu 12. storočia sa objavili aj epidémie chrípky či syfilisu.

Správy o mnohých udalostiach, najmä ak k nim došlo vo vzdialenejších končinách, sa však k ľuďom spravidla nedostali. Keby napríklad dnes niekde zúrilo tornádo, aké zachvátilo v októbri 1091 Londýn a zrovnalo tam so zemou vyše 600 domov, vedel by o tom celý svet do niekoľkých minút. Mnohí súčasníci však o tejto katastrofe nemali ani tušenia a nikdy sa o nej ani nedozvedeli.

Pozrime sa teda do niektorých kútov sveta a na to, čo sa v nich pred deviatimi storočiami odohrávalo.

V Uhorsku sa bojuje o trón

Začnime doma. V Uhorsku vládnu Arpádovci, dynastia, ktorá bude pri moci ešte asi dvesto rokov, kým Ondrejom III. nevymrie po meči. To je však ešte ďaleko. Na prelome 11. a 12. storočia sedí na uhorskom tróne kráľ Koloman a nemá to veru ľahké. Niekoľko mesiacov po tom, ako sa ujal vlády, prechádzajú cez územie dnešného Slovenska vojská, ktoré sa majú pripojiť k prvej križiackej výprave. Na ich čele stojí Folkmar a na Považí a Ponitrí drancujú, čo im príde do cesty. Podarí sa ich zastaviť až vojsku nitrianskeho kniežaťa Álmoša, kráľovho mladšieho brata, ktoré im uštedrí porážku. Žeby dôkaz dobrých bratských vzťahov? Ani náhodou, naopak, Álmoš a Koloman sa nemajú radi. Každý má iný názor na to, ako treba vládnuť, a aj iných spojencov. Kým mladší zo súrodencov stojí na strane rímskeho cisára Henricha IV., kráľ drží s pápežom. Bratská „láska“ sa prvý raz vážnejšie prejaví v roku 1098, keď sa pri dnešnej obci Tiszavárkony proti sebe postavia aj s vojskami. Rytieri však majú viac rozumu ako oni dvaja dohromady a odmietnu proti sebe bojovať.

Uhorský kráľ Koloman podľa vyobrazenia v Kronike Jána z Turca. 1 fotografie v galérii Uhorský kráľ Koloman podľa vyobrazenia v Kronike Jána z Turca. Autor fotografie: Wikipedia

Uhorský kráľ Koloman podľa vyobrazenia v Kronike Jána z Turca.

Lenže v roku 1105 dá Koloman za budúceho kráľa korunovať svojho štvorročného syna Štefana, a to Álmoša, ktorý veril, že práve on sa stane následníkom trónu, nahnevá. Žiada o pomoc cisára, ten má však v tom čase iné starosti. Nitrianske knieža sa napokon dočká podpory až u jeho nástupcu Henricha V., ktorý v roku 1108 podniká vojnové ťaženie do Uhorska. Vpadne aj do Bratislavy, oblieha hrad, ten sa však úspešne bráni. Horšie to vyzerá na Považí, ktoré plienia vojská českého kniežaťa Svatopluka Olomouckého, ktoré sa neskôr tiež presúvajú pod Bratislavský hrad. Ani takáto sila však hrad nedobyje a napokon obaja s dlhým nosom odtiahnu. Cisár ešte pred odchodom oboch bratov zmieruje, teda aspoň si to myslí. Koloman totiž neskôr dáva Álmoša aj jeho syna Bela zajať a oslepiť.

Pápež rukojemníkom

Rodinné vzťahy v najvyšších kruhoch naozaj neboli v tom čase práve idylické. Dôkazom môže byť spomínaný cisár Henrich V., ktorý sa pre zmenu nemaznal so svojím otcom.

Henrich IV. dáva svojho syna v januári 1099 ako ani nie trinásťročného korunovať. Má však zlé skúsenosti s jeho starším bratom Konrádom, z ktorého urobil spoluvládcu, ten sa ho pokúsil zvrhnúť, a tak ho radšej zbavil nástupníckych práv. Henrich mu preto musí sľúbiť, že neohrozí jeho bezpečnosť a nebude zasahovať do vládnych záležitostí. Slovo drží takmer šesť rokov, no v decembri 1104 odchádza do Bavorska, kde získava podporu šľachty a potom do Ríma k pápežovi. Ubezpečuje ho, že na rozdiel od otca, ktorý s ním dlhé dlhé roky zvádza boj o investitúru (právo menovať biskupov), bude poslušným synom cirkvi a Apoštolskej stolice. Chce za to maličkosť – aby ho pápež Paschalis II. vymenoval za cisára. Hlava cirkvi s ním však odmieta rokovať.

Henrich IV. odovzdáva synovi ríšske insígnie. Podľa obrázka by sa mohlo zdať, že to robí dobrovoľne. 1 fotografie v galérii Henrich IV. odovzdáva synovi ríšske insígnie. Podľa obrázka by sa mohlo zdať, že to robí dobrovoľne. Autor fotografie: Wikipedia

Henrich IV. odovzdáva synovi ríšske insígnie. Podľa obrázka by sa mohlo zdať, že to robí dobrovoľne.

Koncom roka 1105 sa spor medzi synom a otcom vyostruje. Mladý Henrich cisára uväzní, prinúti ho abdikovať, no aj potom ho drží vo väzení v paláci v Ingelheime. Zosadenému panovníkovi sa však podarí ujsť a ríša stojí pred hrozbou vojny. Nedôjde k nej, v auguste 1106 excisár umiera. Henrich V. síce vládne, no stále nebol korunovaný. V roku 1111 preto odchádza do Ríma. Rokuje s pápežom, Paschalis II. si však dáva podmienku, že ku korunovácii dôjde, ak sa vzdá práva investitúry. Henrichovi dokonca pohrozí, že v opačnom prípade ho (tak ako jeho otca) exkomunikuje z cirkvi. Ten reaguje po svojom – pápeža aj s niekoľkými kardinálmi zajme, uväzní a takmer dva mesiace ich drží ako rukojemníkov. Až pod písomným prísľubom korunovácie všetkých púšťa na slobodu a Paschalis II. mu 13. apríla 1111 nasadzuje na hlavu cisársku korunu.

Z mesta sa stala veľmoc

Zostaňme ešte na Apeninskom polostrove, kde bolo v tom čase nielen centrum duchovnej moci, ale aj vzdelanosti. V Bologni založili v roku 1088 prvú univerzitu na svete a v Salerne fungovala najstaršia samostatná lekárska škola, preslávená Schola medica salernitana. No a bezmála tristo rokov už existovala aj Benátska republika, mestský štát, ktorého moc neprestajne rástla.

Benátske lodenice Arsenal založili v roku 1104 a fungovali až do druhej polovice 20. storočia. 1 fotografie v galérii Benátske lodenice Arsenal založili v roku 1104 a fungovali až do druhej polovice 20. storočia. Autor fotografie: Profimedia.sk

Benátske lodenice Arsenal založili v roku 1104 a fungovali až do druhej polovice 20. storočia.

Jej základom je námorný obchod, Benátky od 10. storočia ovládajú Jadranské more a bohatstvo im prináša najmä obchodovanie s prístavmi vo východnom Stredomorí. Zisk je pre ne alfou a omegou všetkého. Navzdor pápežovi udržiavajú hospodárske kontakty aj s „neveriacimi“, proti ktorým sú namierené križiacke výpravy. Aj na tých však Benátčania dokážu zarobiť. Po tom, ako kresťania v roku 1099 dobyjú Jeruzalem, prepravujú do Svätej zeme pútnikov. Na to všetko treba lode, veľa lodí. Benátsky dóža Ordelaffo Falier preto v roku 1104 zakladá lodenice, ktoré sa preslávia pod názvom Arsenal. Je to podnik, aký vo svete nemá a ešte dlho nebude mať obdobu. Robia v ňom obchodné lode aj galéry, a to doslova v masovom meradle. Systém práce sa časom zdokonalí až tak, že plavebný kanál, v ktorom lode stavajú, je vlastne montážnou linkou – loď ním pláva a remeselníci rozdelení podľa špecializácie na ňu montujú všetko, čo treba. Trošku predbehnime – v období renesancie, ktoré bude najslávnejším v dejinách Arsenalu, tu bude pracovať až 16-tisíc ľudí a až do 18. storočia pôjde o najväčší priemyselný komplex. Fungovať bude až do roku 1960, čiže dlhých 854 rokov!

Prvá gotická stavba

Významná stavba vzniká v prvej polovici 12. storočia aj vo Francúzsku. V Saint-Denis (dnes predmestie Paríža) sa rozhodli prebudovať kostol postavený v románskom slohu. Opát tamojšieho kláštora Suger chcel, aby bol väčší a najmä aby v ňom bolo viac svetla. Namiesto jednoduchého vstupu dáva stavať trojitý, pripomínajúci rímsky Víťazný oblúk, nad ktorý umiestňujú veľké kruhové okno. V hlavnej lodi, ktorú začínajú prestavovať v roku 1140, aplikoval Suger nové stavebné prvky ako lomené oblúky, rebrové klenby, arkády či oporný systém. Zrenovovaný kostol otvorili v júni 1144 a zakrátko sa stal vzorom na výstavbu ďalších katedrál, a to nielen vo Francúzsku. Išlo totiž o prvú stavbu vybudovanú v novom slohu. V tom čase ho označovali ako francúzsky, neskôr ho však premenovali na gotický.

Kostol v Saint-Denis je považovaný za prvú gotickú stavbu. Pôvodne bol románsky, zrekonštruovaný v novom slohu bol otvorený v roku 1144. 1 fotografie v galérii Kostol v Saint-Denis je považovaný za prvú gotickú stavbu. Pôvodne bol románsky, zrekonštruovaný v novom slohu bol otvorený v roku 1144. Autor fotografie: Profimedia.sk

Kostol v Saint-Denis je považovaný za prvú gotickú stavbu.

Zo západnej Európy sa teraz pozrime ešte na východ. Rokom 1110 sa končia záznamy v najstaršom známom letopise na území Kyjevskej Rusi. Volá sa Povesť dávnych liet (podľa slov, ktorými sa začína), alebo aj Nestorova kronika (podľa autora). Tým bol mních menom Nestor, ktorý v spisoch zmapoval dejiny najstaršieho štátneho útvaru v slovanskom prostredí východnej Európy od roku 850. Originál kroniky sa nezachoval, jestvuje však neskorší prepis, a hoci nie je kompletný, dodnes slúži historikom ako základný zdroj informácií o tomto období.

Mních Nestor dopísal v roku 1110 kroniku, v ktorej zaznamenal najstaršie dejiny Kyjevskej Rusi. 1 fotografie v galérii Mních Nestor dopísal v roku 1110 kroniku, v ktorej zaznamenal najstaršie dejiny Kyjevskej Rusi. Autor fotografie: Wikipedia

Mních Nestor dopísal v roku 1110 kroniku, v ktorej zaznamenal najstaršie dejiny Kyjevskej Rusi.

 

Ani ľudské obete nepomohli

V predkolumbovskej Amerike prekvitá pred 900 rokmi niekoľko kultúr, medzi najvýznamnejšie však patria Toltékovia. Zo svojho hlavného mesta Tula (ležiaceho severne od slávneho Teotihuacánu) ovládajú už viac než dve storočia veľké územia, na ktorých v súčasnosti leží Mexiko. Sú nielen veľmi dobrí stavitelia, ktorí budujú domy a paláce, ale aj šikovní obchodníci, zruční remeselníci a poľnohospodári. Pestujú kukuricu, kakaovníky či bavlnu, z ktorej vyrábajú priadzu a tkajú látky, obchodujú s keramikou. Vyznávajú kult opereného hada, pri obradoch prinášajú ľudské obete a uctievajú slnko.

Ruiny hlavného mesta ríše Toltékov, ktorá neodolala v polovici 12. storočia nájazdom iných kmeňov. 1 fotografie v galérii Ruiny hlavného mesta ríše Toltékov, ktorá neodolala v polovici 12. storočia nájazdom iných kmeňov. Autor fotografie: Profimedia.sk

Ruiny hlavného mesta ríše Toltékov, ktorá neodolala v polovici 12. storočia nájazdom iných kmeňov.

Ruiny hlavného mesta ríše Toltékov, ktorá neodolala v polovici 12. storočia nájazdom iných kmeňov. 1 fotografie v galérii Ruiny hlavného mesta ríše Toltékov, ktorá neodolala v polovici 12. storočia nájazdom iných kmeňov. Autor fotografie: Profimedia.sk

Lenže ani to im nepomôže, pretože okolo roku 1100 sa nad ríšou Toltékov začína zmrákať. Napadnú ju cudzie kmene a veľká časť obyvateľstva uteká na sever, na polostrov Yucatán, kde sa usadzujú v mayskom meste Chichén Itzá. Definitívny zánik ríše dokonáva v druhej polovici 12. storočia polokočovný národ Čičimékov.

Apokalypsa v Sýrii

Monumentálne stavby nevyrastajú iba v Európe alebo Amerike. Na území dnešnej Kambodže a časti Laosu, Vietnamu a Thajska sa od 9. storočia rozprestiera Khmérske kráľovstvo, v tom čase najväčšia ríša juhovýchodnej Ázie. Značný rozmach dosahuje počas panovania kráľa Súrjavarmana II., ktorý sa dostáva k moci v roku 1113. Nie je síce známe kedy, no s najväčšou pravdepodobnosťou hneď na začiatku svojej vlády dáva neďaleko hlavného mesta stavať veľký chrám zasvätený Višnuovi. Ako dlho stavba trvala, dnes nevieme, nedá sa však vylúčiť, že práce sa zastavili po kráľovej smrti, teda niekedy okolo roku 1150. Známe nie je ani to, ako sa chrámový palác v tom čase volal. Dnes ho poznáme pod názvom Angkor Vat a patrí medzi najvýznamnejšie svetové architektonické pamiatky.

Chrám Angkor Vat v dnešnej Kambodži dal takmer pred 900 rokmi postaviť khmérsky kráľ. 1 fotografie v galérii Chrám Angkor Vat v dnešnej Kambodži dal takmer pred 900 rokmi postaviť khmérsky kráľ. Autor fotografie: Profimedia.sk

Chrám Angkor Vat v dnešnej Kambodži dal takmer pred 900 rokmi postaviť khmérsky kráľ.

Výstavba chrámu je v plnom prúde, keď o viac než deväťtisíc kilometrov východnejšie dochádza k obrovskej katastrofe. Píše sa 10. október 1138, keď ľudia žijúci na severozápade dnešnej Sýrie zacítia, ako sa trasie zem. Trvá to síce len krátko, no po chvíli sa otrasy opakujú. Ich intenzita nie je silná, napriek tomu sa viacerí rozhodnú opustiť mestá, v ktorých žijú. Mnohí to však už nestihnú, na druhý deň udiera zemetrasenie v plnej sile. Široko-ďaleko sa rúcajú paláce, domy i pevnosti, pod ruinami ktorých zostávajú tisíce ľudí. Najviac ich v tom čase žije v meste Aleppo, a práve tu sú aj najväčšie obete. Koľko, to síce nikto nezistil, ale podľa odhadov si táto prírodná katastrofa vyžiadala v celej postihnutej oblasti približne 230-tisíc ľudských životov a do dejín sa zapisuje ako jedno z najtragickejších zemetrasení.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×