Učili ste 12 rokov na prvom stupni. Tam asi nie je veľa chlapov...

Nie, väčšinu tvoria učiteľky. Už si ani nepamätám, ako padlo rozhodnutie, že budem učiteľom prvého stupňa. Nebol som dobrý žiak a všetci, ktorí ma poznali v čase, keď som bol žiakom, by si ťukali na čelo, keby vedeli, že som sa stal učiteľom. Pani učiteľka mi v treťom ročníku povedala, že som debil a bude zo mňa murár. Stotožnil som sa s tým a dlhé roky som bol slabý žiak.

Aj na strednej škole?

Dal som si prihlášky na dve stredné školy – gymnázium a dvoj- či trojročné učilište. V tom roku bolo málo chlapcov, tak ma napriek zlému prospechu vzali na gymnázium. Vo štvrtom ročníku som si povedal, že vyskúšam, čo to urobí, keď sa začnem učiť. Ten rok som mal prvý- a poslednýkrát v živote samé jednotky. Vrátane maturity.

Vtedy ste už boli úspešný športovec, patrili ste medzi najlepších šermiarov v Európe.

Neviem, či som patril medzi najlepších, ale dokázal som vo svojej kategórii urobiť výsledky – na majstrovstvách Európy som bol šiesty, o rok siedmy, na majstrovstvách sveta deviaty. V tom čase prišlo aj rozhodnutie ísť študovať za učiteľa. Po vyštudovaní som nastúpil vo Vištuku, ale prvé tri-štyri roky to nebolo dobré. Keby som bol vtedy zároveň aj riaditeľom školy, tak učiteľa ako ja by som vyhodil.

Prečo?

Zapísal som chýbajúcich, vyskúšal z predchádzajúceho učiva, povedal som niečo z nového učiva. Deti si to napísali, ja som overil, či pochopili, a to bolo všetko.

Podľa reakcií pod vašimi článkami na internete ste asi patrili k obľúbeným učiteľom, aj medzi rodičmi.

Asi áno, ale to bolo až potom. Z vysokej školy som vyšiel ako štandardný učiteľ a neskôr som zistil, že ma to baví robiť inak. Zozačiatku som do Vištuka dochádzal z Bratislavy. Pred dedinou – na Fajdali, bol basketbalový kôš. Ráno o siedmej som vystúpil na Fajdali z autobusu, chalani tam prišli z Vištuka na bicykloch a pred vyučovaním sme hrali basketbal. Jeden bicykel priniesli aj pre mňa a o trištvrte na osem sme fičali do školy.

Takže ste pre deti stále niečo vymýšľali?

Vždy keď to šlo. Okrem prvého stupňa, kde som sa snažil učiť formou zážitkov. Napríklad sme si postavili tráviacu a dýchaciu sústavu a žiaci cez ňu prechádzali. Sami si písali do zápisníka, čo vidia a čo sa s nimi deje. V škole mi dali aj hudobnú výchovu na druhom stupni. Čo však urobíte na hudobnej s deviatakmi? Hudobná bola v stredu posledná hodina, tak sme si šli opekať a pri ohni sme zaspievali desať pesničiek, ktoré boli v hudobnej. Opekačka sa im páčila a ja som ich donútil spievať.

Ľudia sa občas posťažujú, že dnešné deti sú iné. Sú?

Sú iné, ale nie sú horšie. Ako by mohli byť rovnaké, keď žijú v inom svete, ako sme žili my? Majú lepší prístup k informáciám, a keď sa učiteľ obmedzí iba na to, že odovzdá informácie z knihy, tak sa pre ne stáva zbytočným. Aspoň ja to tak vnímam. Lebo informácie si môžu nájsť kdekoľvek a za pár sekúnd.

Tým chcete povedať, že veľa dnešných tradičných učiteľov robí zbytočnú prácu? Alebo som to pochopil zle?

Neviem posúdiť, či je ich veľa, alebo málo, hovorím len, že taký učiteľ už nie je do dnešnej doby. Podľa mňa je v súčasnosti učenie viac o motivovaní a hľadaní súvislostí. A motivovať niektorých dnešných žiakov je vinou zle nastaveného systému takmer nesplniteľná úloha.

V čom je systém nastavený zle?

Ak škola vezme žiakov rad-radom len preto, aby mala čo najviac peňazí a mohla prežiť, tak je to nekorektné voči učiteľom. Lebo nie všetci žiaci do tej školy patria.

Vy ste robili aj v dedinskej škole, aj mestskej, aj v súkromnej v Bratislave. Čo je pre učiteľa lepšie?

V súkromnej je to finančne určite zaujímavejšie. Súčasne však aj ťažšie z hľadiska práce s deťmi. Najväčším problémom je autorita. Zvyčajne majú deti istý hodnotový systém, v ktorom učiteľa nepovažujú za človeka hodného úcty. Ak ich učiteľ nedokáže presvedčiť, že majú dôvod ho počúvať, tak ho nepočúvajú.

Čiže vždy je to tak, že v dedine je učiteľ niekto, ale v meste už nie?

Nie. Myslím si, že problém s autoritou sa vyskytuje všade, len v súkromných školách je vypuklejší. Osobne som nezažil prejav neúcty, ale videl som, že niektorí kolegovia áno.

Privyrábali ste si okrem učenia aj niečím iným?

Samozrejme, veď tak musia fungovať skoro všetci učitelia zo štátnych škôl. Aspoň chlapi, živitelia rodín, určite. Zvyčajne si privyrábajú doučovaním, pripravovaním na prijímačky. Ja som si privyrábal hraním v bare, fóliovaním časopisov, čistením linky v automobilke, kde ráno chlapi grcali od únavy. Tiež logopédiou a angličtinou. K prípravám na vyučovanie som sa zvyčajne dostal až po desiatej večer. Odhadujem, že som bol pripravený na každú hodinu tak na 50 percent, viac som nestíhal.

David Králik – učiteľ, ktorý mal plno záujmov. Zo školy odišiel preto, že sa neposúval, hoci nové nápady prichádzali stále.

David Králik – učiteľ, ktorý mal plno záujmov. Zo školy odišiel preto, že sa neposúval, hoci nové nápady prichádzali stále.