Používaním stránok prevádzkovaných Azet.sk, a.s. súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.OK Viac info

STALO SA: Francúzov vystrašila hrozba útoku na Eiffelovku

26.03.2012 Keď ju postavili, boli síce mnohí pohoršení, no napokon sa stala symbolom Paríža. Predstava, že by mala spadnúť, preto naháňa Francúzom zimomriavky.
STALO SA: Francúzov vystrašila hrozba útoku na Eiffelovku
5 fotografií v galérii
Eiffelovu vežu dokončili v roku 1889 pri príležitosti Svetovej výstavy.
Autor fotografie: Archív

Ich obavy pritom nie sú bezdôvodné. Dominanta metropoly na Seine, ktorá najmä po svojom vzniku čelila neprajníkom, nezbúrali ju ani po dvadsiatich rokoch existencie, ako znel pôvodný zámer a ustála aj dve svetové vojny, sa v ostatných rokoch stala jedným z potenciálnych terčov teroristických útokov. Jeden z posledných prípadov sa odohral vlani, keď z nej i jej okolia museli kvôli takejto hrozbe evakuovať niekoľko tisíc turistov. Na históriu tejto slávnej železnej konštrukcie, ktorú odovzdali do užívania pred 123 rokmi sa tiež pozrieme v dnešnom kalendáriu. Pripomenieme si ale aj krasokorčuliarku, ktorá si získala srdcia miliónov ľudí, či posledného rakúsko-uhorského panovníka. Najprv sa ale vrátime k prvému víťazovi maratónu na novodobých olympijských hrách.

Najrýchlejšie priniesol cigarety, tak ho poslali na olympiádu

V Grécku sú po ňom pomenované športové kluby, štadióny, ulice či námestia a už vyše sto rokov je považovaný za národného hrdinu. Vyhral pritom iba jedny preteky a aj na tie sa dostal viac-menej náhodou. Išlo však o maratón, navyše prvý maratón a na prvých novodbých olympijských hrách v roku 1896! Po nich už SPYRIDON LOUIS nesúťažil. Zomrel 26. MARCA 1940.

Spyridon Louis Spyridon Louis Autor fotografie: Wikipedia Spôsob, akým sa dostal na historicky prvú novodobú olympiádu aj po rokoch vyvoláva úsmev. Spyridon totiž cielene nešportoval, pochádzal z chudobnej rodiny a od detstva si na živobytie zarábal ako roznášač vody, pouličný čistič topánok a poslíček. Jeho služby často využíval aj istý plukovník Papadiamantopulos, ktorý si spoľahlivého mladíka veľmi obľúbil. V čase, keď sa v Aténach pripravovalo znovuoživenie slávnych olympijských hier, si mladý Louis práve odkrúcal vojenskú službu. Plukovník Papadiamantopulos bol členom organizačného výboru hier a okrem iného bolo jeho úlohou vybrať bežcov, ktorí budú za Grécko štartovať v maratónskom behu. Na kvalifikačné preteky priviedol teda aj Spyrosa. Tomu sa ale v nich vôbec nedarilo, skončil až na sedemnástom mieste, pričom do cieľa dobehli iba devätnásti bežci. Napriek tomu Papadiamantopulos zariadil, že na štarte prvého olympijského maratónu Spyridon Louis stál. Ako je to možné? Plukovník mu vraj veril, pretože zo všetkých poslíčkov mu práve on dokázal najrýchlejšie priniesť cigarety. Či je to pravda, alebo sa to iba povráva, nie je dôležité, podstatné je, že práve jeho chránenec sa zapísal do histórie ako prvý olympijský víťaz maratónu. Na prašnej trati, ktorú lemovali tisíce divákov sa ale zo začiatku dlho pohyboval v druhej polovici štartového poľa. V Pikermi, kde bola prvá kontrola a zároveň občerstvovacia stanica, sa, tak ako ostatní, posilnil pohárom vína a pokračoval. Na rozdiel od niektorých súperov sa mu podarilo prekonať aj krízu a pomaly ale isto sa dostával dopredu. Približne tri kilometre pred cieľom sa ocitol na čele a prvé miesto si už ustrážil. Do cieľa dobehol v čase 2:58:50 hod., takmer osem minút pred svojím krajanom Vasilakosom. „Jeden šľachtic venoval víťazovi šek na 25-tisíc drachiem, ďalší si odopína zlaté hodinky a dáva mu ich. Nejaký hostinský sa zaviazal, že bude víťaza celý rok zadarmo hostiť, istý krajčír mu chce venovať oblek, holič ho chce zadarmo holiť. Louis sa okamžite tešil obrovskej úcte Grékov a ktovie, či sa raz nestane ministrom,“ opisoval atmosféru na olympijskom štadióne v Aténach reportér nemeckého magazínu Sport im Bild. Spyridon Louis sa ale nestal ministrom, ba dokonca už nikdy nebežal žiadny ďalší maratón. Naďalej žil v rodnej dedinke Marusi so svojou manželkou a deťmi, obrábal svoje políčko a živil sa ako poštár a za olympijské víťazstvo dostával doživotnú, i keď vraj len symbolickú penziu. Bezmála tridsať rokov po tom, ako sa vo svojich jediných pretekoch preslávil, jeho meno znovu rozvírilo verejnú mienku. Bol obvinený z falšovania úradných dokumentov a niekoľko mesiacov strávil vo väzení. Neskôr sa ukázalo, že išlo o krivé obvinenie, a tak ho rehabilitovali. V roku 1936 bol vlajkonosičom gréckej výpravy na olympijských hrách v Berlíne, po nich sa vrátil domov, kde v ústraní dožil.

Nepodarenú pouličnú lampu si napokon obľúbili

Písal sa 31. MAREC 1889 a kroky tisícov Parížanov smerovali na Marsove polia, kde sa mala odohrať veľká slávnosť. Odovzdávali tam do užívania najvyššiu stavbu sveta, ktorá vyrástla pri príležitosti Svetovej výstavy. „Je to úžasné dielo, zázrak modernej techniky,“ nadchýňali sa jedni. „Odporné čosi. Vyzerá to ako nepodarená pouličná lampa alebo škaredý továrenský komín. Poškvrnili a zneuctili tým Paríž,“ kričali pri pohľade na EIFFELOVU VEŽU druhí.

Autor fotografie: Archív Dá sa povedať, že jeden z najznámejších monumentov Francúzska vznikol tak trochu zo samoľúbosti. Na sklonku 19. storočia totiž Francúzi s nevôľou hľadeli cez Atlantik, na mohutný rozvoj, ktorý zachvátil Spojené štáty americké. Škrelo ich to a chceli dokázať, že práve Paríž je centrom nielen európskeho, ale aj svetového pokroku. Dáme svetu najvyššiu stavbu, povedali si Francúzi. Verejná súťaž na projekt dominanty bola vypísaná v máji 1886. Prišlo do nej 107 návrhov a po prísnom výbere sa napokon rozhodovalo medzi dvoma. Autorom prvého bol architekt Jules Bourdais, ktorý „oprášil“ a prepracoval svoj dávnejší projekt na žulovú rozhľadňu s majákom na vrchole. Oveľa viac však porotu zaujal návrh, ktorý prihlásil konštruktér Alexandre Gustave Eiffel. Tiež siahol po staršom pláne, ktorého prvé skice načrtli zamestnanci jeho firmy Maurice Koechlin a Emile Nouguier. Veža mala byť vysoká 300 metrov, celá z ocele a jej štyri zakrivené nohy sa mali zbiehať na vrchole. Eiffel projekt od kúpi, nechal si ho patentovať a veža mala preto niesť práve jeho meno. To však neznamená, že by sa ku konečnému projektu dostal takpovediac bez zásluhy, respektíve iba vďaka peniazom. Architektonický návrh bol totiž jedna vec a jeho praktická realizácia druhá. Výpočtami a experimentmi musel dospieť k tomu, aké materiály a profily použiť, aby veža stála tak, ako má, a odolala vonkajším vplyvom. Najväčšie problémy mu robili základy, ktoré museli masívnu oceľovú konštrukciu udržať. Práve preto nakoniec čiastočne zmenil jej proporcie, lebo mu vyšlo, že ak má byť pri tomto tvare skutočne vysoká 300 metrov, jej štvorcová základňa musí byť dlhá 125 metrov a nohy ukotvené v jame hlbokej 7 metrov. S touto verziou Gustave Eiffel súťaž na dominantu Svetovej výstavy 1889 vyhral. Pôvodne navrhoval, aby stála buď „rozkročená“ nad Seinou, alebo pri Palais du Trocadero. Napokon ale musel súhlasiť s tým, že ju postavia priamo na Champ de Mars a bude pôsobiť ako monumentálna brána na začiatku areálu výstaviska. So samotným montovaním konštrukcie začali robotníci v júli 1887, teda päť mesiacov po tom, ako sa začalo s kopaním základov. Išlo skutočne o náročnú „skladačku“ - každý z 18 038 oceľových dielov mal vlastný výkres, a hoci sa mohlo zdať, že niektoré sú rovnaké, nebolo to tak. Každý mal určené svoje miesto a nesmeli sa v žiadnom prípade zameniť. Na to, aby z nich vznikla veža, museli nakoniec použiť 2,5 milióna nitov. Eiffelova veža bola napokon dokončená a slávnostné odovzdaná v marci 1889 a pri jej stavbe nezaznamenali žiadny smrteľný pracovný úraz. Už počas stavby sa ale objavili iniciatívy, ktoré sa ju pokúšali zastaviť, všetko však bolo márne. Nádejou pre odporcov bol bod zmluvy, podľa ktorého mali vežu po dvadsiatich rokoch, teda v roku 1909, zbúrať. To sa však nestalo. Nielen preto, že v tom čase už na ňu boli Parížania zvyknutí a nazývali ju Železná dáma. Už po šiestich rokoch sa vďaka vstupnému vrátili všetky investície, ktoré si stavba vyžiadala. Výhodou bola aj jej výška, ktorá sa ukázala ako ideálna na bezdrôtovú komunikáciu a v jej hornej časti zriadili aj meteorologickú stanicu. Strategickú úlohu plnila aj počas vojny a neskôr bola pri zrode televízneho vysielania vo Francúzsku. Zrútenie jej však hrozilo ešte raz. Keď v roku 1944 nemecký Wehrmacht ustupoval z Paríža, Hitler prikázal, aby Eiffelovu vežu pomocou náloží zničili. Nedošlo k tomu údajne iba preto, že dôstojník, ktorého jednotka sa o to mala postarať, odmietol šialený rozkaz splniť. V posledných desiatich rokoch sa slávna „eiffelovka“ často spomína ako potenciálny terč teroristických útokov. Platia tam preto sprísnené bezpečnostné opatrenia, aj tak sa ale nedá vyhnúť situáciám, akou bola napríklad vlaňajšia okamžitá evakuácia vyše 4 000 turistov z veže i jej okolia. Našťastie, nič sa nestalo a Železná dáma sa naďalej hrdo týči nad metropolou na Seine.

Viac si o stavbe Eiffelovej veže môžete prečítať v samostatnom článku.

Nešťastná ľadová kráľovná

Milovala krasokorčuľovanie a rýchle autá. Vďaka tomu prvému sa stala slávnou, to druhé ju pripravilo o život. Československá reprezentantka, majsterka Európy a bronzová olympijská medailistka v krasokorčuľovaní HANA MAŠKOVÁ tragicky zahynula pred 40 rokmi, 31. MARCA 1972.

Hana Mašková v období, keď účinkovala v ľadovej revue. Hana Mašková v období, keď účinkovala v ľadovej revue. Autor fotografie: Archív Drobnú tmavovlasú dievčinu s rozpačitým úsmevom ľudia zbožňovali, tešili sa z jej úspechov, málokto však vedel, čím všetkým musela v živote prejsť. Bola ešte veľmi malá, keď rodinu postihla obrovská tragédia. Jej ťažko chorý otec sa rozhodol dobrovoľne skoncovať so svojím životom, predtým ale zabil aj dvoch jej starších súrodencov. Hanka teda vyrastala iba s matkou, pre ktorú bola všetkým. Pre krasokorčuľovanie ju objavil tréner Karel Glogar keď mala šesť rokov. Okrem talentu jej nechýbala ani chuť niečo dokázať. Tréningy brala od začiatku veľmi vážne a keď mohla, tak aj po ich skončení zostávala na ľade a neúnavne skúšala nové figúry a skoky. Krasokorčuľovanie ale nebolo to jediné, čomu sa venovala. Okrem tréningov, na ktoré chodila už o štvrtej ráno, a pravdaže školy, navštevovala ešte aj hodiny klavíra, baletu a lekcie nemčiny. Tvrdá drina jej napokon priniesla ovocie. Ako štrnásťročná štartovala prvý raz na majstrovstvách Európy, o rok neskôr aj na svetovom šampionáte a dokonca na olympiáde v Innsbrucku. Skončila tam pätnásta, už v nasledujúcom roku ale získala prvý titul majsterky Československa,  z európskeho šampionátu 1967 priniesla striebro a zo svetového v tom istom roku bronz. Najúspešnejším v jej kariére sa ale stal rok 1968. Vo švédskom Västeråse sa stala majsterkou Európy a na následnej zimnej olympiáde v Grenobli obsadila po strhujúcom súboji s Američankou Peggy Flemingovou a Nemkou Gabriele Seyfertovou tretie miesto. Takzvaný obrodný rok priniesol veľkú zmenu aj do jej  súkromného života. Na koncerte Karla Gotta v pražskej Lucerne sa, v tom čase už slávna krasokorčuliarka, zoznámila s jeho textárom Jiřím Štaidlom. Zrodila sa veľká láska, no šťastie, ktoré Hana Mašková prežívala na jej začiatku, dlho nevydržalo. „Za ten rok, čo spolu chodili, som mala pocit, že zostarla o desať rokov. Nevedela sa ale z toho vzťahu vymaniť. Nedokážem to, mám ho veľmi rada, hovorila mi a plakala pritom,“ spomínala neskôr jej trénerka Míla Nováková. Súkromné problémy sa prejavili aj na ľade. V roku 1969 síce ešte priniesla z majstrovstiev Európy striebornú medailu, na nasledujúcom svetovom šampionáte ale psychicky zlomená po povinných cvikoch odstúpila zo súťaže. Zároveň sa rozhodla, že ukončí amatérsku súťažnú kariéru a odíde do profesionálnej ľadovej revue. Zo začiatku tam bola spokojná, angažmán v slávnej Holiday On Ice jej prinieslo určitú voľnosť a slušné príjmy, po čase ju ale neustále cestovanie a vystupovanie začalo unavovať. Rozišla sa aj so Štaidlom a údajne si našla novú známosť. Aké mala ale plány sa už nikto nedozvedel. Jej život vyhasol pri francúzskej obci Vouvray, v aute, v ktorom si rada užívala rýchlu jazdu. Lenže v noci 31. marca 1972 sa jej pritom v jednej zákrute postavilo do cesty vojenské nákladné auto. Zrážku s ním Hana Mašková neprežila. Nemala ešte ani 23 rokov.

Posledný cisár

Na trón zasadol len vďaka tragédiám, ktoré postihli habsburgovskú dynastiu a stratil ho po prehratej vojne. Návrat mu už nevyšiel, hoci sa oň dvakrát pokúsil. Krátko na to, 1. APRÍLA 1922 posledný rakúsky cisár, český a uhorský kráľ KAROL I. zomrel. Pochovali ho na ostrove Madeira, kde v exile prežil posledné mesiace života.

Karol I. Karol I. Autor fotografie: Wikipedia Niektorí sa naňho dodnes pozerajú ako na neschopného politika, iní tvrdia, že keby mal viac času, mohol svoje plány na reformu Rakúsko-Uhorska uskutočniť a podunajskú monarchiu, i keď možno v inej podobe, udržať pri živote. Ktovie. Fakt je, že Karol I. zasadol na trón v nezávideniahodnej situácii, ba možno povedať, že dokonca v najhoršom možnom období. Už vyše dva roky zúrila svetová vojna, ktorá sa pre Rakúsko-Uhorsko vyvíjala veľmi zle. Krajina bola hospodársky vyčerpaná a sociálna situácia obyvateľstva čoraz neúnosnejšia. Po predošlom panovníkovi Františkovi Jozefovi I., ktorý vládol 68 rokov, navyše zdedil skostnatený štátny aparát a ríšu, ktorej národy už mali dosť habsburgovskej nadvlády a túžili po samostatnosti. Karol I. mal ale ešte jeden výrazný hendikep. Na vládnutie ho nepripravovali, pretože pravdepodobnosť, že by sa práve on stal cisárom bola minimálna. Na trón napokon zasadol len vďaka sérii tragédií, ktoré habsburgovskú dynastiu postihli v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia. Dlho sa dokonca o politiku nezaujímal a okrem toho, František Jozef I. ho do svojich plánov ani nezasväcoval. Čo je ale najzarážajúcejšie, nerobil to ani potom, ako sa Karol stal (po sarajevskom atentáte na Františka Ferdinanda) oficiálnym následníkom trónu. Muža, ktorý mal možno už čoskoro stáť na čele monarchie dokonca cisár v júli 1914 vôbec nepozval na rokovanie korunnej rady, ktorá rozhodovala o rakúskom ultimáte Srbsku a de facto aj o vyhlásení vojny a ani ho o výsledkoch tohto rokovania neinformoval. Keď sa na konci novembra 1916 stal napokon Karol novým panovníkom, snažil sa nielen uviesť do praxe reformy, ale vyvíjal aj aktivity vedúce k uzavretiu mieru. Uvedomoval si totiž, že ak Rakúsko-Uhorsko prehrá vojnu (vývoj k tomu smeroval), znamenalo by to jeho rozpad na národné štáty, stratu viacerých území, ktorých by sa zmocnili víťazi a de facto zánik. K tomu v novembri 1918, teda po dvoch rokoch jeho vlády napokon aj skutočne došlo...

O životných osudoch posledného panovníka rakúsko-uhorskej monarchie si môžete viac prečítať v najnovšom čísle časopisu ŽIVOT, ktoré bude v predaji od stredy 28. marca.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×