Handerki: Zachraňuje kroje, ktoré by skončili na smetisku

Zuzana Tajek Piešová je jeho hlavnou postavou. Kamaráti jej zo žartu hovoria, že je handrárka. Doslova z hocijakej handry dokáže urobiť skvost. Na ulici by ste ju ľahko spoznali, rada nosí časti krojov. „A prečo nie? V New Yorku by som sa stratila v dave,“ smeje sa a dodáva: „Keď si môžem dať tričko s figúrkou z rozprávky, prečo by som si nemohla obliecť vyšívané rukávce? Alebo krojovú sukňu? Veď kroj je dokonca uznaný protokolom ako rovnocenný s večernou slávnostnou toaletou! Aj na ples by som išla určite v kroji.“ Vyrastala v Bratislave, ale obaja jej rodičia pochádzajú z Čičmian. Zuzana si pamätá, že stará mama z matkinej strany chodievala v krásnom vyšívanom čičmianskom kroji. „Stará mať si vedeli urobiť sama celý kroj. Vždy hovorievali – čičmanská žena potrebuje na to ľem ihlu.“

Poklady z vreca

Malé dievčatká sa rady hrávajú na princezné a obliekajú sa do nádherných šiat. Zuzanu to vždy ťahalo ku krojom. Keď stará mama videla jej záujem, rada ju podporila. „Začalo sa to celé tým, že som našla vo vreci s handrami časti krojov, ktoré už doslúžili a boli určené na vyhodenie. Tak som si ich vzala, že sa s nimi budem hrať. Oprala som si ich, skúšala som ich bieliť.“ Opatruje ich dodnes a je to jej najväčší poklad. Keby horelo, nezachraňuje vraj ani peniaze, ani doklady, ale škatuľu s ´handerkami´. Ďalšie veľké vrece s krojmi objavila u krstnej mamy v letnej kuchyni. „Chcela ich spáliť a ja som nechápala prečo, tak som ju uprosila, aby mi ich dala. Chcela som ich skúsiť opraviť, hoci vtedy som o tom nemala ani šajnu. Najzábavnejšie  bolo, keď som ich prevážala v autobuse. Mladá baba so smradľavým vrecom J.“

Takéto výšivky zlatými niťami sa reštaurujú veľmi ťažko – opatrne sa čistia vatovými tyčinkami.

Mama zopla ruky, keď uvidela, čo dovliekla domov, ale Zuzana ju presvedčila, že to skúsi. „Nevyhodila som z toho nič. Naopak, skompletizovala som asi pätnásť krojov. Pomohli mi tetky z rodiny a vtedy som sa začala seriózne učiť všetky tajomstvá, aj riasenie. Odvtedy som krojom a ich záchrane úplne prepadla.“

Teambuilding? Neprosím si!

Treba vysvetliť, že medzitým Zuzana zmaturovala na gymnáziu a pokúsila sa o štúdium etnológie. To jej však nebolo bývalým režimom dopriate. „Povedala som si, že vzťah k ľudovej kultúre mi to vziať nemôže a budem sa tým zaoberať amatérsky. Chodila som do folklórneho súboru, odkiaľ časom odišla krojárka, a ja som to po nej prebrala. Všetko v živote ma akoby smerovalo ku krojom. Mám školu života...“ Spočiatku netušila, čo to všetko prinesie. Veľmi rýchlo zistila, že nemá zmysel robiť si program na leto, pretože so súborom ho strávi po folklórnych festivaloch. V civile pracovala v rôznych firmách, a hoci mala celkom zaujímavú a dobre platenú prácu, nevydržala v nej. „Všetky tie teambuildingy a mítingy mi boli veľmi vzdialené, doslova som od toho ušla. Nebola som tam šťastná. Ťahalo ma to k mojim ´handerkám´,“ priznáva.

Bielenie pekne po starom – na slniečku sa ľanové časti krojov polievajú studenou vodou.

Teraz sa stará o kroje vo vysokoškolskom súbore Ekonóm. „Základný servis je pranie a žehlenie, prešívam, opravujem, čo treba, a ak niečo chýba, zháňam. Ľudia nám radi darujú alebo predajú za symbolickú sumu, ak vedia, že ich šatka či zástera bude žiť na javisku.“

Vo voľnom čase sa venuje oprave a záchrane krojov. Medzi folkloristami je už známa, a keď sa niekomu dostane do rúk poškodený kúsok, s dôverou sa obráti na Zuzanu. „V mnohých rodinách sa nájde kroj, ale ľudia nevedia, ako sa oň starať. Udržiavať ho nie je ľahké. Nemôžete ho jednoducho celý hodiť do automatickej práčky. Je to zložitý proces a trvá to vždy dlho.“

Smrad v dome

Často sa stáva, že jej zavolajú ľudia, že našli kdesi v truhlici niečo, čo vyzerá ako kroj, ale je to v strašnom stave  a nevedia, čo s tým. Ak chcú radu, poradí, ak si na obnovu netrúfajú, tak sa jej rada ujme. „Začínam tým, že to vysypem z vreca, a často odpadávam od smradu, väčšinou sú to zatuchnuté a plesnivé handry. Najskôr musím zistiť, čím sú vyšité – ak sú to hodvábne nite, to je horšie. Nesmú sa vôbec prať, vtedy výšivku vyberiem, urobím si saponátový roztok a čistím opatrne mäkkou kefkou alebo vatovými tyčinkami. Hotová operácia. Ak je výšivka cvernová, je to jednoduchšie, ide to rovno do vlažnej vody. Na odstránenie najväčšej špiny používam prášok na pranie alebo nastrúhané jadrové mydlo. Neviete si predstaviť, ako strašne to smrdí, manžela musím vtedy vyhnať z domu, pretože je alergik a trpel by. Niekoľkokrát vymením vodu a nasleduje vyváranie. Doma v Bratislave používam automatickú práčku, a ak som v Čičmanoch, tak pekne po starom – veľký hrniec na peci. Ďalší krok je bielenie – v zime mrazom, v lete slnkom.“ Vyzerá to jednoducho, ale verte, že je to neľahká práca.

Rukami jej už prešlo naozaj kadečo. Vzácne kúsky z pozostalostí aj časti etnologických zbierok. Nedá sa to ani spočítať...

Zuzana vo svojom kráľovstve medzi krojmi. Tento na renováciu ešte len čaká.

Pýtam sa na najkurióznejší kus: „Dostal sa mi do rúk svadobný kožuch z Detvy zo štyridsiatych rokov. Bol nádherne vyšívaný, lenže ja sa do kožušníckeho remesla nerozumiem a, bohužiaľ, bol vo veľmi zlom stave. Nedalo sa s ním nič robiť. S plačom som ho zdokumentovala a skončil v kontajneri. Zachránených kúskov je veľa, spomínam si na rukávce z Grobu, na ktorých je vyšité nielen meno, ale aj rok, kedy vznikli - 1903.“ Opatruje aj výšivkársku vzorkovnicu zo zaniknutej rusínskej obce Blažov, kde v štyridsiatych rokoch vznikol vojenský priestor. Ešte pred zánikom obce si ju vyrobila jedna pani a zložitými cestami a v dezolátnom stave sa dostala až k Zuzane.

Nechcem múzeum!

Zachraňovaním krojov je doslova posadnutá, kupuje ich, sleduje inzeráty. „Stretávam sa aj s tým, že keď predávajúci zistí, že mám vážny záujem, neštíti sa pýtať si nekresťanské peniaze. Je to neúctivé, ale našťastie častejšie stretávam milých ľudí, ktorí chápu, že u mňa to bude v dobrých rukách.“

Takto vyzerá zástera potom, čo sa jej ujala Zuzana.

Podpichnem ju, či si neplánuje otvoriť múzeum. Rezolútne krúti hlavou. „Múzeum je mŕtve a ja chcem, aby aj staré veci žili. Snažím sa nenútenou formou prilákať najmä mladých ľudí ku koreňom. Veď západniarskeho konzumu je okolo nás priveľa. Obracajú sa na mňa členovia rôznych folklórnych skupín. Ak potrebujú doplniť kroj, rada podarujem, čo im chýba. Aj zadarmo, lebo som rada, že sa vráti do regiónu, z ktorého to pochádza, a dostane sa do rúk niekomu, kto si to bude vážiť.“

Na sociálnej sieti má galériu, kde publikuje výsledky svojej práce. Veľmi ju teší, že medzi návštevníkmi sú i mladí študenti etnológie. „Komunikujem tam s ľuďmi a som rada, ak sa od nich môžem aj niečo naučiť. Nedávno mi dievčatá z Polomky poopravovali názvy súčastí kroja, aby boli presné. Chvalabohu, nie všetkých mladých zaujímajú len butiky v obchodných centrách. Ja bez toho, čo robím, nedokážem žiť. Vo svojom svete som šťastná a verím, že aj stará mama a všetky tetky, čo už vyšívajú anjeličkom, sú šťastné, že majú pokračovateľku.“